Samuel Sagan: Spiaci, Zobuď sa! (Atlantské Tajomstvá I)

5 – Kniha Mystérií Eisraimu

5.1 Cestovanie – prvé zasvätenie

Môj prvý let mal prebehnúť v noci, v enkláve zákonných lekárov. Na konci dňa stráveného postením ma prišli vyzdvihnúť dvaja kňazi z liečebných komnát. Nasledoval som ich cez labyrint uličiek a chodieb, až sme prišli do zvláštnej budovy, kde živé steny chodieb pulzovali farbami tmavofialových, purpurových a indigových odtieňov. Kňazi ma zaviedli do miestnosti, ktorá sa kúpala v slabom pulzujúcom svetle rovnakých farieb. Línie ducha chryzolitu, vyžarujúceho tmavooranžové svetlo, križovali podlahu a vytvárali svietiace geometrické obrazce.

Uprostred miestnosti, v strede ohnivého geometrického obrazca, stál sarkofág ľahkej konštrukcie, zhotovený z priehľadného plasu. Bol som poučený, aby som si ľahol do sarkofágu, ktorý zostal otvorený. Kňazi spustili inkantácie veršov Zákona a zároveň tlačili na brány na mojom tele. Účinok bol takmer okamžitý: upadol som do hlbokého spánku podobnému tranzu.

Mojím ďalším vnemom boli čudné zvuky, čo boli, ako som sa dozvedel neskôr, Hlasové projekcie Slečny Elyani a Slečny Seyani, jej sestry v Bielom Orlovi. Vznášajúc sa, ocitol som sa v tme viditeľnej. Priestor bol identický s tým, kde ma Džervin niekoľkokrát zobral, ale s tým rozdielom, že som sa vôbec necítil ospalo. Práve naopak, moje telo prekypovalo energiou.

Keď som sa lepšie prizrel, uvedomil som si, že priestor nie je taký tmavý, ako som si myslel. Bol preniknutý rozptýlenou purpurovou žiarou a v diaľke som dokázal rozlíšiť slabé svetlá rôznych farieb.

„Zar Lososového Rúcha!“ začul som hlas, ktorý ma volal. „Som Elyani Bieleho Orla, tvoja inštruktorka cestovania. Zoberiem ťa na cestu sférami, krok za krokom. Budeš nasledovať môj hlas a moju prítomnosť.“ Potom dodala, „Podľa tohto symbolu ma spoznáš!“

Predo mnou sa objavila sada geometrických vzorov. Na rozdiel od tých, ktoré mi ukázal Džervin, symboly jej astrálneho podpisu neboli zlaté, ale žiarivo biele.

„Väčšinou budeš iba nasledovať moje svetlo,“ pokračoval hlas. Ako hovorila, na jednom mieste v priestore sa objavilo teplé žlté svetlo. „To nie som ja,“ vysvetľovala, „ale len môj odraz, ktorý projektujem do priestoru, aby som ťa viedla. Poď,“ povedala, „nasleduj moje svetlo.“ Začal som sa pohybovať smerom k zlatožltej prítomnosti.

Bolo to ľahké a radostné. Keď som nasledoval svetlo, zrazu som si uvedomil, že keď som v noci zažíval mimotelové zážitky, nemal som absolútne žiadnu predstavu, kam som išiel. Nikdy som si nezvolil žiadny smer, bol som riadený vlnami, ktorým som nerozumel. Poprvýkrát vo svojom živote som mal úplnú kontrolu nad svojím pohybom v priestore.

„Zar, dokážeš vnímať tunel pred sebou?“ opýtal sa hlas.

„Áno.“

„Vojdi doň a nasleduj moje svetlo!“ povedal hlas.

Hneď ako som dosiahol tunel, bol som ním nasatý a začal som vysokou rýchlosťou špirálovito krúžiť vpred. Čoskoro som vyplával na druhom konci a ocitol sa v priestore, kde bola purpurová žiara o čosi jasnejšia.

„Stále sme v tme viditeľnej, ale vyššie,“ vysvetľovala Elyani.

Cítil som nadšenie a ľahkosť ako vták vo svete bohov.

„Teraz sa skús pohnúť nahor.“

Bolo to ľahké. Vystrelil som nahor a zanechal Elyanine svetlo pod sebou.

„Výborne!“ zvolal hlas nadšene. „Tak teraz nám ukáž, čo dokážeš. Pokús sa vyjsť tak vysoko, ako len môžeš!“

Pozbieral som svoju energiu a nechal sa vytiahnuť priestorom. Nasledoval vzrušujúci pocit zrýchľovania sprevádzaný ultra-rýchlym otáčaním. A šup! – ocitol som sa v úplne inom priestore.

Už žiadna tma!

„Och môj Pán Melchisedek!“ zvolal som, hlboko dojatý neuveriteľnou krásou, ktorú som objavil. „Takže takto vyzerajú polia hviezd!“

Niekoľko sto metrov pred seba – to bolo najďalej, ako ste dokázali dovidieť v kráľovstve. A v zime boli hmly niekedy také husté, že ste si sotva videli vlastné nohy. A tam, rovno predo mnou, bol čistý priestor nekonečnosti. Bolo to gigantické, mystické, zákonne neskutočné! Myriady žiariacich bodov všetkých farieb, utvárajúce veľké oblaky svetla, ktoré sa šírili do všetkých smerov. Ale skôr ako som mal čas začať rozjímať nad kozmickou krajinou, náhle som sa odklonil zo svojej hladkej dráhy. Hnalo ma to doprava. Zachytený prudkými vírivými prúdmi, začal som sa kotúľať a metať ako chuchvalec prachu v tornáde.

Až oveľa neskôr som sa dozvedel, čo sa stalo. Dole v štartovacej miestnosti, keď videli, ako som sa projektoval z tmy viditeľnej do polí hviezd, Slečna Elyani a Slečna Seyani boli príjemne prekvapené. S radosťou mi zatlieskali.

„Toto je Džervinov človek, však?“ spýtala sa Seyani.

„To veru áno! Niečo na ňom je, však?“ odvetila Elyani, hľadiac cez tenkú priesvitnú dosku, ktorá zakrývala sarkofág.

Seyani sa zachichotala, prekvapená zapáleným tónom svojej priateľky. „Slečna Elyani! Čo to vidím?“ Citujúc verš gardedámy zo Zákona, dodala, „ Muž má šarm a je zo správnej kasty!“

Elyani sa začervenala. „Ale no tak, Seyani! Čo to hovoríš!“ A na chvíľu stratila koncentráciu – uvoľnila ovládanie mojej dráhy.

„Drž, drž!“ Seyani vybuchla do smiechu. „Už ho strácaš!“

Tam hore, v poliach hviezd, hneď ako som sa začal kotúľať, stalo sa niečo úplne neočakávané. Skôr ako som sa stihol začať báť, začul som hlas. Ale nebola to Elyani. Bol to slabý šepot, ktorý sa zdal prichádzať z nekonečnej diaľky. „ Čerpaj z Univerzálnej Banky Znalostí a nechaj ju obnoviť tvoju dráhu.“

Hlas neprehovoril v čase; zdalo sa, akoby všetky slová boli vyslovené naraz a projektovali ma do vedomia, kde sa myšlienky pohybovali nezmerne rýchlejšie ako obyčajne. Vedel som, ako čerpať z Univerzálnej Banky Znalostí a moja dráha bola okamžite stabilizovaná.

Nadčasový hlas pokračoval, „Choď vpred, dieťa hviezd. Drak Hlbočiny Zeme čaká. Až keď ju stretneš, vtedy sa spiaci zobudí.“

Medzičasom Slečna Elyani nestrácala čas a obklopila ma svojím svetlom. Ale keď ma videla letieť priamo, upustila od zasahovania.

„Zákonne dobre!“ zvolala prekvapene. „V takom blízkom priestore to bolo malé riziko, ale predsa, zvládol si to pozoruhodne dobre! Ďalej sa pohybuj dopredu.“

Zrazu mi došlo, že počas štyroch rokov, ktoré som strávil vo svätyni, toto bol prvý raz, čo mi niekto povedal, že som niečo urobil pozoruhodne dobre.

Vibrácia vzdialeného hlasu sa stále zachvievala v mojej mysli a spôsobila, že som sa cítil zvláštne. Ako som sa pohyboval rovnou líniou cez nádherné polia hviezd, znovu mi zašepkal, „Choď vpred, dieťa hviezd. Drak Hlbočiny čaká.“

„Teraz začni klesať nadol,“ nariadila mi Elyani. Urobil som, ako mi kázala. Po chvíli povedala, „Naľavo od teba sa vynára tunel. Použi ho a postupuj nadol.“

Tunel ma zobral naspäť do matného purpurového priestoru, v ktorom som začal.

Cítil som sa ťažší a ťažší. Úžasná jasnosť mysle, ktorú som si vychutnával v poli hviezd, ma opustila. Čím viac som skĺzaval nadol, tým ťažším sa stávalo moje vedomie.

Čoskoro som opäť zaspal.

Keď som prišiel k zmyslom, cítil som sa omámený, ale nadšený, spomínajúc na dychberúce obrazy hviezdneho poľa. Kryt priesvitného sarkofágu bol odstránený. Čakali na mňa dvaja kňazi liečebných komnát.

Pozeral som sa navôkol po Elyani, ale v miestnosti už nikto iný nebol.

5.2 Lermon Hnedého Rúcha

Keď som sa najbližšie stretol s Džervinom, udržiaval so mnou očný kontakt po dlhú dobu. Jeho hlas bol vážny. „Odohráva sa v tebe zmena, Zar. Rozumieš, o čo sa jedná?“ spýtal sa ma.

Nemal som ani potuchy, o čom to rozpráva. Zostal som ticho.

„Časť teba je volaná k prebudeniu. Stalo sa to počas tvojho cestovania v poli hviezd.“

Malo to nejaký súvis so vzdialeným hlasom, ktorý som počul, keď som vypadol z dráhy? Alebo to bolo to nadšenie, ktoré vo mne zahorelo, keď som vystrelil cez sféry?

Džervin pokračoval, „Nemusíš si to uvedomovať, ale odteraz budú pre teba veci radikálne odlišné. Pravdaže, bude sa to všetko diať postupne. Ale tvoj život to vždy neuľahčí!“ Po pauze dodal, „Ale kto by chcel stále spať?“ Vtĺkal do mňa svoje slová, pričom opečiatkoval moju energiu svojím najprenikavejším pohľadom.

„Budeš pokračovať vo svojich ohňových rituáloch a zasväcovaní do cestovania. Ale vec, na ktorej záleží najviac, nie je ani jedna z týchto. Vec, ktorú potrebuješ najviac v siedmich sférach...“ odmlčal sa.

Úzkostlivo som sa na neho pozeral, uvažujúc, čo je tá vec, ktorú potrebujem najviac v siedmich sférach.

„...je prebudiť sa!“ búšil do mňa znovu. „Prestaň byť zaspatý!“

Zmätený výraz na mojej tvári vyvolal u neho láskavý úsmev. „Prečo to neprediskutujeme s Lermonom?“ navrhol. „Vieš, kto je Lermon, nie? Je to môj učeník v Hnedom Rúchu. V posledných rokoch bol väčšinou vo svätyni Lazéry, preto si nemal príležitosť ho vidieť. Ale teraz je vo svätyni. Dalo by ti to pravdepodobne veľa dobrého, keby si videl niekoho, kto so mnou pracoval...“ Džervin zavrel oči. Potom sa usmial, „...skoro dvadsaťpäť rokov. Lermon je teraz veľmi prebudený človek.“

Džervin na mňa čakal, kým odídem po Lermona.

Zostal som v rozpakoch, nevediac, kde Lermon je.

„Ak vyjdeš von a spýtaš sa Shlšarana, povie ti, kde ho nájdeš.“

Nevedel som, kto je Shlšaran.

„Vyjdi von na chodbu,“ povedal Džervin trpezlivo, „v druhom apartmáne naľavo nájdeš Shlšarana Šafranového Rúcha.“

Usmial som sa na Džervina a vyšiel von. Otočil som sa naľavo a našiel druhé dvere. Boli otvorené. Vošiel som, hľadiac na klenutý vrch dverí. V enkláve drahokamov boli všetky vchody dvanásť zákonných stôp vysoké, aby si veľkí mudrci s vysokými aurami neudreli svoje astrálne hlavy o plasové steny, keď vstupovali do miestnosti.

Ale vo vnútri nik nebol. Živé steny plasu sa miešali s žltým zafírovým duchom. Okúzlený citrónovou žiarou, čakal som na Shlšarana a rozmýšľal nad napomínaním Majstra Džervina, aby som sa zobudil. Potom som nechal svoju myseľ rozplynúť sa v priestore. Pohltený svietivým duchom, čas plynul bez toho, že by som si to uvedomoval.

Ako dlho to trvalo? Nevedel by som povedať. Možno hodinu, možno viac. Nakoniec vstúpil do miestnosti muž. Mal oblečené hnedé rúcho, aké nosili iba Džervin a Melchard. Ale mal okolo tridsať rokov, vďaka čomu som si myslel, že to nemôže byť Lermon.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, môj priateľ v Zákone!“ Opýtal som sa, „Si Shlšaran Šafranového Rúcha? Hľadám Lermona.“

Muž sa zamračil. Na niekoľko sekúnd do mňa zabodol svoje jantárové oči. Potom si rukou prešiel cez svoje husté rúno tmavohnedých kučeravých vlasov a usmial sa, „Ty si Zar, však?“

„Ja... som, v Zákone,“ povedal som prekvapene. Odkiaľ vedel moje meno?

„Ja som Lermon.“

„Aká šťastná náhoda v Zákone!“ zvolal som. „Majster Džervin ma požiadal, aby som ťa našiel.“

„To nie je žiadna náhoda v Zákone,“ povedal Lermon. „Džervin poslal mňa, aby som našiel teba. Poď so mnou!“

Ale nezobral ma naspäť do Džervinovej izby. Čas už uplynul a Džervin sa musel ísť venovať iným veciam.

Ako som kráčal naspäť do svojej izby, prebleslo mi mysľou, že Džervin asi nebol veľmi nadšený spôsobom, akým som vyriešil túto situáciu.

5.3 Štvorec, prechodné svety, trojuholník

Každých niekoľko dní ma ráno prišli vyzdvihnúť dvaja kňazi z liečebných komnát. Boli to vysokí silní muži, najskôr kvôli tomu, že jednou z ich funkcií bolo nosiť ľudí, ktorí boli v bezvedomí alebo príliš chorí nato, aby sa mohli hýbať. Nikdy nepovedali ani slovo. Len mi pokynuli gestom ruky a ja som ich nasledoval do štartovacej miestnosti.

Slečna Elyani nikdy nebola v miestnosti, keď som prišiel. Zaujal som pozíciu v sarkofágu a dvaja kňazi ma uviedli do spánku aktivovaním brán na rôznych častiach môjho tela.

Potom, kým som bol v bezvedomí, prišla Slečna Elyani a projektovala na mňa mocné Hlasové frekvencie. V tej chvíli som opäť zachytil niť svojho vedomia a ocitol sa v purpurovom priestore.

„Zar! Zdravím ťa na vrchole štvorca!“ pozdravila ma Elyani.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Slečna Elyani Bieleho Orla!“ odpovedal som.

„Nie, toto nie je správny spôsob, ako ma pozdraviť. Teraz si v nižšej časti tmy viditeľnej, v úrovni, ktorá je najbližšia fyzickej rovine. Fyzická rovina alebo kráľovstvo, sa nazýva štvorec,“ vysvetlila. „Musíš ma pozdraviť tak, ako som ťa pozdravila ja.“

„Zdravím ťa na vrchole štvorca!“

„Začni sa pohybovať nahor!“ prikázala mi. A kým som stúpal pomalým vírom purpurového priestoru, vysvetľovala, „Tma viditeľná je jedným z prechodných svetov. Nazývajú sa tak, pretože sa nachádzajú medzi štvorcom (alebo kráľovstvom) a trojuholníkom (alebo svetom bohov).“

V rôznych učeniach Zákona som už predtým počul slovo 'štvorec' ako odkaz na kráľovstvo. Ale teraz som prvýkrát počul niekoho použiť slovo 'trojuholník' ako odkaz na svet bohov. V stave zvýšenej duševnej jasnosti, ktorú som si vychutnával pri cestovaní, mi dávalo dobrý zmysel, že úroveň medzi štvorcom a trojuholníkom sa nazývala prechodnými svetmi.

„Sféry v našej blízkosti sa skladajú zo štvorca, prechodných svetov a sveta bohov,“ poučila ma Elyani.

V priestore sa objavilo jej žlté svetlo. „Poď ku mne. Použi tento tunel.“

Nasledoval som jej svetlo cez tunel-vír, ktorý ma priviedol do iného priestoru.

„Ďalej sa otáčaj dopredu!“ nasmerovala ma na ďalší tunel.

Keď som sa vynoril z cvičenia v otáčaní, bol som v úplne inom priestore, oveľa tmavšom ako purpurová tma viditeľná, kde sme začali.

„Teraz si v druhej úrovni prechodných svetov,“ povedala Elyani. „Ako si pochopil, tma viditeľná je len najnižšou úrovňou týchto prechodných svetov. Teraz použi striebristý vír po tvojej pravej ruke.“

Čo bolo zábavné na týchto tuneloch-víroch, nebolo iba otáčanie, ale aj zrýchľujúci sa pohyb. Bolo to ako byť vrhnutý z jedného priestoru do iného, a čím išiel človek vyššie, tým rýchlejšie sa pohybovali. Na konci druhého tunela som sa ocitol obklopený nádherným zeleným astrálnym svetlom.

„Tento priestor sa nazýva emeraldový prechodný svet,“ poznamenala Elyani. „Kým budeme môcť ísť ďalej, budeš sa musieť stať expertom v rozpoznávaní vrstiev ako je táto.“

Nejaký čas som sa tam vznášal a nechal emeraldové svetlo pracovať na mojom vedomí.

„Teraz ťa zoberiem priamo na vyššie hranice prechodných svetov,“ povedala Elyani.

Nasledoval som jej svetlo cez postupnosť stále sa zrýchľujúcich vírov, až kým som sa nevynoril v inej oblasti, osvetlenej rozptýleným striebristým svetlom. Keď som sa lepšie prizrel, uvedomil som si, že priestor je naplnený striebristými čiastočkami svetla.

„Zar cestovateľ,“ povedala Elyani, „Zdravím ťa na vrchole prechodných svetov.“

„Zdravím ťa na vrchole prechodných svetov,“ odpovedal som rituálnym hlasom.

„Teraz si veľmi blízko veľkej hranice, ktorá oddeľuje prechodné svety od trojuholníka,“ poučila ma. „Keby nebolo mojich symbolov, ktoré okolo teba projektujem, už by si mal na krku všetkých kontrolórov kráľovstva, lebo tieto oblasti by mali navštevovať iba skúsení cestovatelia. Jednoduchí spáči by stratili cestu. Mali by veľké ťažkosti vrátiť sa odtiaľto do svojho tela. Teraz sa priprav na prekročenie veľkej hranice!“

Nemusel som robiť nič. Bol som jednoducho vytiahnutý Elyaninou vodiacou silou. A šup! – opäť som sa ocitol v poli hviezd.

„Zar cestovateľ, zdravím ťa na dne trojuholníka!“

„Zdravím ťa na dne trojuholníka,“ odvetil som a rozmýšľal, kde sú všetci bohovia. Boli oblakmi hviezd, ktoré napĺňali celý priestor?

„Pohni sa doprava a povedz mi, čo cítiš, Zar?“

„Akoby nejaký slabý vánok,“ odpovedal som.

„Správne! Toto sa nazýva prúd. Ak sa pozorne pozrieš, uvidíš malé častice svetla, ako tečú prúdom.“

Bolo to také jemné, že mi to spočiatku unikalo. Ale keď som sa sústredil, začal som rozoznávať prúd svetelných častíc.

„Niektorí ľudia ich nazývajú anjelov vlas,“ povedala Elyani. „Teraz dovoľ prúdu, aby ťa unášal.“

Hneď ako som sa dostatočne priblížil k prúdu, začal som sa rovnomerne pohybovať. „Je to také ľahké!“ smial som sa od radosti.

„Všetko, čo musíš robiť, je držať sa prúdu!“ odpovedala usmievajúcim sa hlasom.

Ako som kĺzal priestorom, cítiac sa celkom doma medzi zvláštnymi scenériami farebných oblakov hviezd, žasol som, aké jasné bolo všetko v tejto úrovni. Bolo to blízke prebudeniu, ktoré Majster Džervin chcel, aby som našiel?

„Ak chceš,“ navrhla Elyani, „môžeš zrýchliť svoje tempo. Ale urob to veľmi jemne, pretože prúd tvoje zrýchlenie znásobí.“

Nasledujúc jej pokyn, sám pre seba som si overil, že najmenší impulz ma dramaticky zrýchľuje. Ale aj keď som sa pohyboval oveľa rýchlejšie, nemal som žiaden problém udržať stabilitu, ako som bol bez námahy nesený prúdom. To ma primälo rozmýšľať, akú neobyčajnú rýchlosť by mohol v takomto prúde dosiahnuť taký majster v cestovaní ako Slečna Elyani.

„Uvoľni ovládanie a nechaj ma navádzať ťa,“ pokynula mi Elyani. „Prichádzaš k uzlu, križovatke prúdov. Presmerujem ťa do nového prúdu.“

Po niekoľkých sekundách som cítil ako prudko klesám nadol a smerom doprava – a už som aj letel novým prúdom. Napriek rýchlosti, nad ktorou zastával rozum, pri zmene dráhy nenastal ani najmenší otras. Cítil som sa odlišne. Keď som menil prúdy, zmenila sa moja energia. Bolo to, akoby som prešiel z poľa jednej kaplnky do poľa inej.

Bol som ponechaný, aby som ešte nejaký čas pokračoval v jazdení na prúdoch. Potom ma Elyani nasmerovala do tunela-víru, ktorý ma preniesol naspäť do prechodných svetov. Pole hviezd zmizlo, vystriedala ho matná žiara tmy viditeľnej.

Čoskoro som začal cítiť ťažobu, ktorá naznačovala, že som blízko svojho tela, a v priebehu niekoľkých sekúnd som stratil vedomie.

Keď som prišiel k zmyslom, posadil som sa v sarkofágu. Slečna Elyani bola preč, dvaja kňazi boli späť.

Pomaly som vstal a nasledoval ich do príbytku Lososového Rúcha.

5.4 'Niečo', čo mi unikalo

Ubehlo niekoľko dní, kým sa konečne uskutočnilo stretnutie s Džervinom a Lermonom.

Keď som prišiel do akvamarínovej komnaty, našiel som dvoch kňazov Hnedého Rúcha uprostred živej diskusie. Postavili sa, aby ma pozdravili, a potom, ako sme si zákonne uctili Pána Melchisedeka, sa Džervin opýtal na moje zdravie.

V miestnosti bola zvláštna atmosféra, nie nepodobná tomu, čo som cítil, keď som prvýkrát stretol Džervina v kraji Šeringy.

„Zar,“ opýtal sa ma Džervin po niekoľkých ďalších zákonných banalitách, „všimol si si, že keď cestuješ vo sférach, si omnoho prebudenejší?“

Prikývol som. Napriek mojej zmätenosti, dokázal som rozpoznať, že sa cítim jasnejšie, keď nasledujem Elyanine svetlo.

„Čo myslíš, prečo sa to deje, Zar?“ spýtal sa.

V rozpakoch som zostal ticho.

Obrátiac sa na svojho učeníka v Hnedom Rúchu, Džervin sa opýtal, „Lermon, čo by si povedal ty?“

Lermon sa na mňa usmial tak priateľsky, až ma to zohrialo od hlavy po päty. „Ako my všetci, keď cestujeme, Zar bezpochyby uniká efektu piesočníka, takému vlastnému kráľovstvu,“ povedal.

„Technický termín odkazujúci na ospalé energie,“ vložil sa do toho Džervin.

„Odhliadnuc od toho,“ pokračoval Lermon, „môže to byť celkom dobre spôsobené aj tým, že Zarove vedomie je stimulované ostrou energiou Slečny Elyani, obzvlášť keď na neho počas navádzacích lekcií projektuje energiu.“ Vzdychol si, „Tieto kňažky Bieleho Orla sú také prebudené a duchaplné! Mňa samého to občas desí.“

„A ty vieš, o čom hovoríš!“ zvolal Džervin a obaja vybuchli do smiechu.

Zapálilo to radostnú vlnu. Akvamarínová izba bola ožiarená empatiou. Sladký Pán Melchisedek, títo dvaja muži vyzerali byť takí šťastní, že sú spolu!

Atmosféra, ktorú vytvorili, bola taká vrúcna, taká silná a taká nepodobná priemerným ľudským výmenám, na ktoré som bol zvyknutý.

Toto bol míľnik v mojom hľadaní. Táto vrúcnosť, pochopil som, bola ústredná pri prebudení, ktoré Džervin chcel, aby som dosiahol.

„Máš pravdu, cestovanie podporuje prebudenie, rovnako ako spoločnosť Bielych Orlov,“ povedal Džervin. „Ale súčasne sa so Zarom deje aj niečo iné – niečo záhadné, čo v sebe nesie ďalekosiahle dôsledky. Vždy, keď dosiahne vyššie sféry, príde sa s ním stretnúť určitá sila. Keby si dokázal plne uvedomiť, čo vlastne táto sila je, stal by sa okamžite mimoriadne prebudeným človekom.“

Mimoriadne prebudeným? To znelo nádejne. Problém bol, že som nemal ani potuchy, o akej sile to hovorí.

„Budúcnosť ukáže,“ dodal Džervin prorockým hlasom.

Potom on a Lermon začali diskutovať o veciach, ktoré sa ma netýkali. Rozhodol som sa pozorovať dvoch bradatých mužov najlepšie ako som vedel, hľadajúc návody na prebudenie.

Niečo mi udrelo do očí. Keď bol v spoločnosti Lermona, Džervin bol iný v spôsobe, akým sa správal k ostatným ľuďom, vrátane mňa. Pre začiatok, hovoril rýchlejšie. A oveľa viac sa smial. Pokračoval som v intenzívnom pozorovaní, v nádeji, že objavím ďalšie tipy.

Ku koncu svojho rozhovoru si Džervin a Lermon všimli moje veľké úsilie, alebo to, čo mne pripadalo ako veľké úsilie. Prerušili svoj rozhovor a obaja sa na mňa obrátili. Všetci traja sme vybuchli do smiechu.

Aká vzácna chvíľa to bola! Akvamarínové svetlo tancovalo od radosti. A živé steny si podržali tento zážitok.

Potom sa Džervin postavil, „Musím ísť na stretnutie so Slečnou Teyani,“ povedal. „Lermon, čo keby si zobral nášho priateľa na prechádzku!“

Pobrali sme sa a začali svoju prechádzku v uličkách enklávy drahokamov.

Lermon bol mimoriadny človek. Jeho srdce žiarilo ako ráno Zákona. Byť s ním bolo ako byť s bratom. Bol odo mňa o deväť rokov starší, nekonečne viac vzdelaný a vytrénovaný, a predsa nebol ani trochu povýšenecký. Začal tým, že mi ukázal niekoľko čudných miest vo svätyni, ktoré som nikdy predtým nenavštívil. Vysvetlil mi, že tieto miesta boli jeho skrýšami, keď bol novicom. Porozprával mi ako on a Džervin, keď bol ešte stále dieťaťom, spolu 'klikli', v úplne prvý deň ich stretnutia. Spomínajúc si, ako som ja sám bol odchytený, dokázal som sa do jeho rozprávania plne vcítiť. Lermon celkom dobre poznal Slečnu Teyani a Slečnu Elyani, a jeho obľúbenou knihou Zákona bola kniha Maveron. Vo svätyni Lazéry pracoval so Správcami Polí a Výrobcami Kameňov, dvoma kastami, o ktorých som nič nevedel. Pracoval tam s Majstrom Esrevinom Hnedého Rúcha, ktorý, rovnako ako Džervin a Melchard, bol učeníkom Oresta Hnedého Rúcha.

Lermon mi kládol veľa otázok – ľahkých otázok, na ktoré som vedel hneď odpovedať, a tak som mal jeden z najživších rozhovorov celého svojho života.

Bolo toto prebudenie?

Ako sme kráčali dole pôsobivým kamenným schodišťom, povedal mi svojím miernym hlasom, „To, čo na teba čaká, Zar, je o Podsvetie úžasnejšie, ako si myslíš. Môžeš si myslieť, že počas lekcií cestovania robíš neuveriteľné objavy. Muž Zákona, hovorím ti, že je to nič, v porovnaní s tým, čo ťa môže naučiť Džervin. Ale dostať sa tam nebude ľahké.“ Položil mi ruku na plece a ďalej sme kráčali chodbami podobnými katakombám, slabo osvetlenými zelenkastou žiarou plasových stien.

„Už si tu niekedy bol?“ spýtal sa.

„Nikdy, v Zákone,“ povedal som, nemal som totiž žiadnu predstavu, v ktorej enkláve sme boli.

Bohovia, aký nezákonný zápach!

Lermon ukázal na pramienok vody, „Kanalizácia. Takýchto útrob sú pod svätyňou stovky. Ale lepšie je nechodiť sem bez doprovodu,“ vystríhal ma. „Kým som sa správal ako spáč, Džervin pre mňa nemohol veľa urobiť. Aby si mu dal šancu skutočne niečo s tebou začať, musíš zo seba najprv striasť krajinu snov. A ak to neurobíš, urobí to on za teba a to bude bolieť.“

Nebol som si istý, čo presne tým myslí, ale za jeho slovami som vycítil... niečo. Lermon nebol ako Artold. Dokonca ani ako múdri Lososoví kňazi, ktorí ma učili posvätnému umeniu rituálov. Bolo na ňom niečo odlišné a toto 'niečo' bolo také podobné Džervinovi! Začalo mi byť postupne jasné, že počas všetkých tých mesiacov vo svätyni mi u Džervina toto zásadné 'niečo' unikalo.

„Ak chceš, aby sa Džervin k tebe prestal správať ako k spáčom,“ vysvetľoval Lermon, „jedna z prvých vecí, ktoré musíš urobiť, je klásť mu otázky. V mnohých prípadoch, ak sa nič nespýtaš, Džervin ti nič nepovie.“

Otázky?

Aké otázky?

5.5 Kontrolór priestoru Frečer

„Zar cestovateľ, zdravím ťa na vrchole štvorca!“ prebral ma zo strnulosti známy hlas Slečny Elyani.

„Zdravím ťa na vrchole štvorca!“ odpovedal som zákonne.

„Začni tým, že sa trochu poobzeráš po tme viditeľnej,“ povedala Elyani. „Ako vieš, nižšie stupne prechodných svetov sa nazývajú 'tma viditeľná'. Je to preto, že ich môžeš ľahko vidieť počas svojich bežných denných činností. Aby si sa dostal do kontaktu s tmou viditeľnou, všetko, čo musíš urobiť, je zavrieť oči a uzrieť purpurový priestor.“

Použijúc svoje svetlo, nasmerovala ma k víru, ktorý ma otáčaním preniesol do oblasti s obzvlášť jasnou purpurovou.

„Tu je ale veľa svetla!“ zvolal som.

„Tento priestor je spojený s mocnou tírtou v kraji Severných Jazier,“ vysvetľovala Elyani.

Rozmýšľal som, či bol priestor zvláštny kvôli tomu, že to bolo pútnické miesto alebo to bol zvláštny priestor, ktorý robil miesto tírtou.

Zrazu sa predo mnou objavil muž. Bol vysoký, mal do šesťdesiat rokov a jeho tmavomodré rúcho naznačovalo, že je z kasty kontrolórov priestoru.

„Nádherný priestor, však? Páči sa ti, môj priateľ v Zákone?“ opýtal sa.

Keďže som nevedel, ako ho zákonne pozdraviť, okamžite som volal o pomoc k Slečne Elyani.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, kontrolór Frečer!“ zvolala Elyani radostným hlasom, ktorý znel ako odklonenie sa od kánona zákonnej intonácie.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Slečna Elyani, vysoká kňažka Bieleho Orla!“ odpovedal muž láskavým tónom, ktorý tiež neznel veľmi zákonne.

Elyani a Frečer pokračovali vo svojom nezvyčajnom stretnutí uvoľnenou konverzáciou, ktorá by znela dosť čudne v kráľovstve, kde zákonná zdvorilosť vyžadovala, aby sa ľudia rozličných kást oslovovali presne určeným formálnym spôsobom. Ako som objavoval, v nefyzických sférach sa množstvo vecí odohrávalo odlišne od bežne akceptovanej etikety Zákona kráľovstva.

„Ako sa dnes máš, môj dobrý Frečer?“ opýtala sa Elyani.

„Mám pokojnú službu, drahá. V tejto fáze mesačného cyklu nebýva príliš veľa zatúlaných oviec. A čo ty a Slečna Seyani?“

Neuvedomil som si, že moji inštruktori boli dvaja, takže som bol úplne prekvapený, keď sa v priestore ozval nový hlas.

„Ide to dobre, Frečer,“ odpovedala Seyani.

„Trénujete nového študenta?“

„Ešte nemá svoj symbol,“ odpovedala Elyani. „Pravdepodobne s ním v krátkej dobe začneme lietať pod Džervinovým symbolom, tak nebuď veľmi prekvapený, keď ho stretneš.“

„Pod Džervinovým symbolom! Ohó, to znie zaujímavo!“

Elyani neodpovedala na jeho poznámku a Frečer sa obrátil na mňa. „Ako sa voláš, chlapče?“

„Zar.“

„Rád ťa stretávam, Zar. Budeš ma tu často vídať, pokiaľ budeš brázdiť cez toto územie, čo asi budeš.“ Potom sa opýtal Elyani, „Vrátila sa už Gisya zo svojho zasvätenia v Podsvetí?“

„Nie,“ odvetila Elyani.

„Och, bohovia! Teyani musí byť zničená.“

„Je to úplná katastrofa, Frečer,“ lamentovala Seyani. „Stratili sme šesť kňažiek za sebou. V posledných rokoch sa z Podsvetia živá nevrátila ani jedna.“

„Gisya bola také milé dievča,“ povedal Frečer, viditeľne rozrušený. Nastalo ticho. „Odovzdáte Teyani moju sústrasť?“

„Samozrejme odovzdáme, môj dobrý Frečer,“ odvetila Seyani.

„Zrejme sa stretneme neskôr,“ povedal Frečer a bez akejkoľvek zákonnej rozlúčky zmizol.

„Teraz Zar,“ spýtala sa ma Elyani, „čo si myslíš, je to priestor, ktorý robí tírtu alebo tírta, ktorá robí priestor?“

„Och môj Pán Melchisedek! Ona dokáže čítať moje myšlienky!“ pomyslel som si a cítil sa strašne trápne. Nemal som predstavu, ako odpovedať na túto otázku.

Po chvíli to Elyani vysvetlila, „Vlastne sú možné oba spôsoby. Niektoré tírty majú veľké liečivé vlastnosti vďaka svojim zemským energiám. V iných prípadoch spočíva energia tírty na prítomnosti boha alebo anjela Výšin. Anjel urobí odtlačok svojej prítomnosti v astrálnom priestore a to vytvorí špeciálnu atmosféru na zodpovedajúcom fyzickom mieste. Ukážem ti, ako vyzerá tma viditeľná v tírte takého druhu.“

Cez sériu rýchlo sa pohybujúcich vírov ma Elyani naviedla do úplne odlišného priestoru tmy viditeľnej. Nebol purpurový ani tmavý, ale osvetlený žiarivým bielym svetlom.

„Toto je astrálny priestor nádherného jazera v kraji Perentije. Je to tírta obývaná prítomnosťou Bieleho Orla. Slávne pútnické miesto krajov severu.“

Svetlo bolo úžasne teplé – bolo to rovnaké teplo, ktoré robilo Džervina a Lermona takými mimoriadnymi. To ma prinútilo rozmýšľať, ako asi vyzerajú desivo prebudené kňažky Bieleho Orla.

Keď som v štartovacej miestnosti prišiel k zmyslom, obzeral som sa po Slečne Elyani. Ako zvyčajne, jediní ľudia v miestnosti boli dvaja kňazi z liečebných komnát.

Hľadel som na pomalé pulzovanie tmavofialového plasového jasu.

„Koľko toho musí byť v pamäti týchto živých stien,“ pomyslel som si.

5.6 Spiaci, zobuď sa!

Raz za rok sa kňazi rôznych rádov zúčastňovali ceremónie nazývanej nočné odovzdávanie Zákona. Zúčastnili sa jej novici a najmladší kňazi svätyne, ale tiež starší kňazi a najuznávanejší učitelia Zákona.

Zhruba pri západe slnka, starší utvorili sprievod a nesúc pochodne, kráčali k neďalekej rieke Fontelayane. Tam si zobrali loďky a odišli na krátky výlet po rieke.

Neskôr v ten večer, mladí kňazi utvorili ďalší sprievod, ale bez pochodní. Kráčali k pontónom na okraji rieky Fontelayany a čakali na starších, ktorí im mali odovzdať pochodne.

Napriek skutočnosti, že ceremónia prebiehala pri nove, nikto nemal problém nájsť cestu. Trasa, ktorá viedla od svätyne k rieke, bola jednou z tých, ktoré v noci žiarili, vďaka určitému druhu poľa, ktoré bolo v kráľovstve široko používané. Bolo to veľmi pohodlné – nasledujúc astrálnu žiaru na zemi, človek nikdy nezišiel z cesty.

Spolu s mojimi bratmi v Lososovom Rúchu sme boli pozvaní, aby sme sa pripojili. Potom, ako sme celý deň spievali rituály, sme sa pripojili k sprievodu a kráčali k rieke, s najmenej dvomi alebo tromi stovkami kňazov iných rádov.

Keď sme došli k vode, postavili sme sa na drevené pontóny a v tichosti očakávali loďky. Začali sme trojhodinovým čakaním, príslušným pre zákonný obrad. Ale tú noc boli hmly obzvlášť husté a trvalo to viac ako štyri hodiny, kým loďky dorazili.

Akonáhle sme uvideli žiaru pochodní, všetci sme velebili Pána Melchisedeka a začali spievať hymnu zrodenia svetla. V priebehu niekoľkých minút boli hmly osvetlené červenou žiarou prichádzajúcou z aspoň štyridsiatich lodiek. Veľmi inšpirujúci pohľad.

Stál som na pontóne so skupinou priateľov. Keď sme videli prichádzať prvé loďky, od radosti sme zatlieskali a ešte viac priateľov sa pripojilo, zákonne mierne vzrušene očakávajúc prijatie pochodne.

Ale pontón bol taký prepchatý, že sa stal vratkým a práve keď sa približovala prvá loďka, dvaja kňazi Lososového Rúcha stratili rovnováhu a spadli do vody.

V hmlistej oranžovej žiare sme ja a moji priatelia zdesene hľadeli na dvoch chlapcov.

Keby im chcel niekto z nás podať ruku, nebolo by ťažké vytiahnuť ich na pontón. Ale nikto z nás na túto možnosť nepomyslel. Tvárou v tvár tejto veľmi nezvyčajnej situácii sme sa len ticho prizerali.

Loďka sa rýchlo približovala. Jeden z nositeľov pochodní z loďky skríkol, „Pre Pána Melchisedeka, urobte niečo!“

„Urobte niečo!“ zareval na nás muž.

Zostali sme mimo.

V priebehu niekoľkých sekúnd, loďka, ktorá sa už nedala včas zastaviť, narazila na pontón a so škaredým praskavým zvukom rozdrvila jedného z chlapcov.

Nikto neskríkol. Len sme hľadeli na scénu a zostali mimo.

Dvaja zo starších kňazov na loďke skočili do vody a zachránili druhého chlapca. Ale ten, ktorý bol zasiahnutý loďkou, sa už potopil. Nikto ho nevedel nájsť.

Nasledoval veľký zmätok, s ľuďmi kričiacimi správu z jednej loďky na druhú a bezpečnostnými kňazmi, ktorí trielili k nášmu pontónu.

Majster Džervin, ktorý bol na inej loďke, čoskoro prišiel na scénu. „Zar, si v poriadku?“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“ zareagoval som nevýrazným hlasom.

„No tak! Poď dole z toho pontónu! Rýchlo!“ povedal.

Mechanicky som ho nasledoval, sotva si uvedomujúc vzrušený dav okolo nás.

Ceremónia bola zrušená a všetci kráčali naspäť do svätyne v zákonne skľúčenej nálade.

Keď som sa nasledujúce ráno stretol s Džervinom, pozval ma, aby som si s ním sadol. Keď sa poinformoval o mojom zdraví, opýtal sa ma, ako sa cítim potom, čo sa včera stalo pri rieke.

Zdvorilo som na svojej tvári vykúzlil úsmev ovce a vyslovil bežný verš Zákona, „Zákon je mojím úkrytom, Majster Džervin. Som v poriadku.“

K môjmu úplnému ohromeniu sa Džervin zrazu veľmi nahneval.

„Nie, nie si v poriadku!“ zareval na mňa. „Podsvetie a Podsvetie Ešte Hlbšie! Nie si v poriadku! A ak naozaj veríš, že Zákon je tvojím úkrytom, tak ti hovorím, že sa mýliš! Si úplný rojko a šuplikant. Zákon nie je žiadnym úkrytom pre zaspatých!“ Odmlčal sa, a potom znovu začal kričať, „Práve teraz by tu pre teba boli veľké veci, ktoré by si mohol robiť – dôležité úlohy, na ktorých závisí samotné prežitie našej svätyne. Ale pozri sa na seba! Sotva vo svätyni potrafíš a potrebuješ niekoho, kto ti povie, čo máš povedať vždy, keď stretneš niekoho zo strednej alebo vyššej kasty. A keď náhodou niečo povieš, všetko, čo dokážeš, je citovať Zákon ako bábka. Tvoje dni a noci prechádzajú jedna za druhou v úplnom premrhaní Ducha. A pravdaže, ty ani nevidíš, že je na tom niečo zlé. Ak sa chystáš zostať takýmto spáčom, to si mohol takisto dobre zostať so svojimi priateľmi v Šeringe. Nemalo žiadny zmysel, aby si chodil do Eisraimu kvôli tomuto. Mám okolo seba dosť bábok Zákona, ďakujem!“

Hľadiac na strop, Džervin si búšil do hrude svojimi päsťami, „Hanba! Hanba! Hanba tejto zemi za to, že splodila takúto generáciu spáčov!“

Potom zavrel oči a zostal ticho.

Jeho slová ma nezanechali len nemého, ale aj trasúceho sa a úplne omráčeného.

Jednou z najťažších vecí bolo, ako na to správne poukázal, že som nedokázal nájsť nič zásadne nesprávneho na svojom správaní. Všetky moje pohnútky boli diktované Zákonom. Ako by na tom mohlo byť čokoľvek nesprávne? Moje najhlbšie základy boli otrasené. Ale dokonca ešte oveľa horšie bolo pre mňa to, že na mňa vrieskal človek, ktorý mi bol všetkým. Zanechalo ma to úplne zdrveného.

Čo nasledovalo, bolo neočakávané. Majstrova Džervinova duchovná koncentrácia zniesla nadol do akvamarínovej miestnosti ohromnú atmosféru. Bola to zostupujúca energia masívnej intenzity, nie nepodobná tomu, čo bolo možné cítiť v kaplnke Večného Ohňa.

Mojou prvou reakciou bolo modliť sa k Matke Svetla, aby mi pomohla zostať pri vedomí, lebo som si nechcel predstaviť, čo by Majster Džervin povedal, keby som zase odpadol. Tak som sa donútil mať oči otvorené a pevne som sa držal svojho tela.

Keď Majster Džervin opäť otvoril oči, to, čo som v nich uvidel, bolo jasnejšie ako pole hviezd. Začal som cítiť čudné energie a syčivé zvuky nad hlavou, presne ako keď posilnil moje vedomie, aby mi pomohol uspieť na veľkej súťaži v meste Šeringa. Moje vedomie sa stalo jasným ako priezračná voda a v tomto povznesenom stave som počul volajúci hlas, „Spiaci, zobuď sa!“

Jeho pery sa nepohybovali. Ale jeho hlas opakoval,

„Spiaci, zobuď sa!“

Vysoko nad mojou hlavou ho časť zo mňa počula, časť, ktorú som si dovtedy nikdy nevšimol.

Dlho sme udržiavali očný kontakt, zatiaľ čo mi nad hlavou prebiehali mocné pohyby energie. Počas takmer hodiny som sa cítil, akoby mi nad hlavou sem a tam chodila obrovská kefa. Potom vysoká atmosféra poklesla a energia v akvamarínovej komnate sa vrátila do normálu.

Džervin kývnutím naznačil, že stretnutie sa skončilo.

Ako ma odprevádzal k dverám, položil mi ruku na plece a povedal, „Stretneme sa zajtra ráno.“

To mi prinieslo obrovskú úľavu. „Pochválený buď Pán Melchisedek!“ pomyslel som si, keď som kráčal naspäť do enklávy Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov. „Majster Džervin so mnou ešte stále hovorí!“

5.7 Čistá fontána

Všetka sláva učiteľovi! Táto búrka označila začiatok novej fázy. Prebudenie sa stalo posadnutosťou. Konečne.

Bolo to strašne bolestivé. Celé dni som počul ozvenu Džervinových drsných slov, ako mi stále znejú v hlave a moje srdce bolo akoby prebodnuté obrovskou črepinou. Cítil som sa nielen zničený, ale aj bezcenný a hlúpy.

Súčasne som bol hrozne vďačný Matke Svetla zato, že sa Džervin so mnou stále rozpráva a nebolo nič, čo by som chcel viac, ako stretnúť ho v priestore prebudenia.

Ale kde začať?

Jediným zreteľným smerom bola Lermonova rada: „Ak chceš, aby sa Džervin k tebe prestal správať ako k spáčom, klaď mu otázky.“

„Pán Melchisedek buď mojím svedkom,“ prisahal som sám pred sebou, „idem položiť Majstrovi Džervinovi otázku.“

Ale akú?

Musela to byť naozaj dobrá otázka, lebo Zákon hovoril, „Dobre začaté je napoly hotové.“ Nezniesol by som, keby som mal uraziť Džervina alebo mal plytvať jeho časom tým, že by som položil otázku, ktorá by bola bezcenná. Chcel som, aby moja otázka bola obetou hodnou môjho majstra. Ale Podsvetie a Podsvetie Ešte Hlbšie, čo sa opýtať?

Moja myseľ bola prázdna.

Čím viac som premýšľal, tým menej sa zdalo, že nachádzam niť, ktorá by ma priviedla ku správnej otázke.

Ten deň nebolo žiadne vyučovanie. Kňazi Lososového Rúcha zákonne smútili za svojím mladým priateľom. Ako som v hľadaní inšpirácie kráčal po chodbách svätyne, napadlo mi, že by mi možno mohol pomôcť Pán Gana. Tak som išiel, posadil sa pred jeho oltár a vzýval jeho meno:

„Ha! Gana! Lobačen Zera!

Hera, Gana! Samayin ho Zera!

Nama Gana, Nama Gana, Gana Gana, Nam Nam. “

Dve hodiny som sedel v stave hlbokého rozjímania.

Otázka stále neprichádzala.

Potom som, použijúc oheň na oltári a svoj hlas ako obetu, vykonal dlhý ohňový rituál a modlil sa k bohu o prebudenie.

Keď prišiel čas obeda, nešiel som do jedálne Lososového Rúcha. Pokračoval som v ohňovom rituále, odhodlaný stráviť tak celý deň a celú noc, ak to bude potrebné.

Z času načas som rituál prerušil a načúval svojmu vnútru, čakajúc na bohovu odpoveď. Keďže žiadna neprišla, ďalej som pokračoval v rituále.

Potom, pri západe slnka, sa stal zázrak. Dostal som nápad!

Zrazu som vedel, čo sa Džervina opýtam!

Postavil som sa, zatlieskal rukami a hlasno velebil Pána Ganu. Dotkol som sa nôh sochy a uklonil sa jeho zlatej helme vševedúcnosti.

Vrátil som sa do priestorov Lososového Rúcha. Cítil som sa ohromne hrdý a šťastný, že boh zareagoval na moje modlitby.

Paradoxne, toto bola najšťastnejšia chvíľa, odkedy som prišiel do svätyne. Pravdaže, nedal som to najavo, bol to deň smútenia.

Keď som prišiel k Džervinovi, prvá vec, ktorú povedal (potom ako si uctil Pána a opýtal sa na moje zdravie) bola, „Máš na mňa nejakú otázku?“

Podsvetie! Odkiaľ to vedel? Keby som bol býval v tréningu pokročil o kúsok ďalej, rozosmial by som sa (čo by následne urobilo Džervina veľmi šťastným). Bol som tu, pokúšal sa urobiť svoj prvý krok od vysoko predvídateľného správania spáčov a bol tu Džervin, ktorý už vopred vedel, že za ním idem s otázkou! Dal som si dokopy myšlienky a spomínajúc na upokojujúcu prítomnosť Pána Ganu, položil som mu svoju otázku, „Majster Džervin, keď človek nemá žiadnu predstavu, čo by mal povedať alebo urobiť, ako v prípade, keď nebol Zákonom poučený o nejakej určitej téme alebo bode, čo by mal urobiť?“

Džervin ma pozorne počúval. Na chvíľu zostal ticho a zamyslený, akoby som sa spýtal niečo hlboké, čo vyžaduje premýšľanie. Skutočne, toto stretnutie označilo dramatický bod obratu v našom vzťahu a posledná vec, ktorú v ten deň chcel, bolo odradiť ma tým, že by vybuchol do smiechu, ako to vďaka svojej veselej povahe často robieval neskôr.

„To,“ povedal, „je skutočne dôležitá otázka,“ a znovu sa odmlčal, zamyslene si žmoliac bradu. Potom odpovedal, „Keď človek nevie, ako sa rozhodnúť, musí počúvať čistú fontánu.“

Džervin sa zastavil a pozrel na mňa so sotva skrývaným náznakom, ktorý ma donútil spýtať sa, „Čo je to čistá fontána, Majster Džervin?“

Spokojný s týmto mojím odvážnym krokom, Džervin sa usmial. „Čistá fontána,“ povedal, „je bezhraničný zdroj inšpirácie. Tečie stále, pre všetkých mužov a ženy, ale málo je tých, ktorí čerpajú z jej vôd. A aj spomedzi tých, ktorí to dokážu, málo je tých, ktorí volajú k čistej fontáne, keď nastane kritická situácia. Čím viac počúva človek čistú fontánu, tým je pre neho ľahšie nasledovať jej múdrosť. Ale ak je človek dosť hlúpy nato, aby nedbal na múdrosť čistej fontány, potom sa voči nej stane hluchým. Fontána je stále s ním, ale on ju nepočuje, a tak sa potáca v tme.“

Bol som užasnutý a naplnený údivom pri myšlienke, že by mohla existovať čistá fontána múdrosti, ktorá mi je stále k dispozícii.

„Aby si počul čistú fontánu,“ pokračoval Džervin, „musíš počúvať nad svojou hlavou. Tok čistej fontány prichádza nadol vertikálne, z výšky nad tvojou hlavou. Musíš počúvať, ale nie slovami! Lebo vo väčšine prípadov čistá fontána neprehovára slovami.“

Posledná veta ma zmiatla. Ako by mohla fontána hovoriť bez slov?

„Niekedy,“ povedal Džervin, „môžeš počuť slová a niekedy k tebe fontána môže prehovoriť pomocou obrazov. Ale slová môžu byť zavádzajúce a obrazy nie je vždy jednoduché pochopiť, takže najlepší spôsob počúvania fontány je vedením. Vcítiš sa do vertikálneho toku fontány nad svojou hlavou, naladíš sa otvorene a prijímajúco, a budeš vedieť, čo máš urobiť alebo povedať. Ale pamätaj si, že len tí, ktorí sú čistého srdca, môžu počuť fontánu. Tí, ktorí počúvajú fontánu bez úprimnosti, vždy dopadnú tak, že pochopia všetky veci nesprávne.“

Hneď som išiel nad svoju hlavu a pokúsil sa vcítiť do čistej fontány.

„Trochu ti pomôžem,“ povedal Džervin a nejakým spôsobom aktivoval energiu nad mojou hlavou. „Cítiš?“ spýtal sa.

Bolo to zázračné. Niečo som cítil. Nebol tam ešte žiadny tok vedenia, ale jednoznačne som niečo cítil.

Užívali sme si tiché sústredenie sa. Potom Džervin schmatol veľkú hrušku z košíka a vložil mi ju do ruky (vzdal sa svojho zvyku hádzať mi ovocie, aby som ho chytil).

Zobral si jednu aj pre seba a spolu sme jedli hrušky.

Bola to mimoriadna chvíľa.

Ten večer som sa vrátil k oltáru Ganu a poďakoval mu za poklad, ktorý som dostal od Džervina potom, ako som mu položil otázku.

5.8 Rozpoznávanie prítomností a žiadanie o vstup

V nasledujúcich dňoch bol Džervin preč, na ceste do svätyne Západných Planín (mnísi Hnedého Rúcha boli veľkí cestovatelia). Všetko moje úsilie bolo zamerané na prijímanie inšpirácie z čistej fontány. Musel som nájsť nové otázky, kým sa vráti naspäť.

Medzičasom pokračovalo moje zasväcovanie do cestovania. Ako na to poukázal Džervin, cítil som sa o poznanie prebudenejší, keď som bol Slečnou Elyani navigovaný cez sféry. Preto som sa jej tiež snažil klásť otázky, obzvlášť preto, že ju a jej sestry v Bielom Orlovi Lermon opísal ako 'desivo prebudené'. To znelo trochu odstrašujúco, ale Podsvetie! Nerozhodol som sa, že sa sám stanem desivo prebudeným (nech už to znamenalo čokoľvek)?

Celkom zaujímavé bolo, že sa mi zdalo oveľa ľahšie klásť otázky, keď som bol v priestore.

„Zar cestovateľ, zdravím ťa na vrchole štvorca.“

Prebúdzajúc sa pre tmu viditeľnú, odpovedal som Slečne Elyani, „Zdravím ťa na vrchole štvorca.“

„Použi vír po svojej ľavej ruke a vystúp priamo do emeraldovej úrovne prechodných svetov.“

Kým som vykonával jej pokyny, vcítil som sa do čistej fontány. Takže, čo presne na Slečne Elyani bolo desivo prebudené? Bolo to tým, že vždy vedela, ktorým smerom sa vydať?

Začal som cítiť, že môj pohyb v priestore je brzdený.

„Zostaň v pohybe!“ povedala Slečna Elyani.

„Nemôžem!“ hlásil som po chvíli. „Môžem ísť naspäť, ale nie dopredu.“

„Prečo nie?“

„Vyzerá to, že mi niečo blokuje cestu, akoby nejaký neviditeľný závoj.“

„Skús to nejako prekonať,“ nástojila.

Bolo to ako narážať do astrálnej steny.

„Zdá sa, že nič na to nefunguje! Jednoducho cez to nemôžem prejsť, nech už je to čokoľvek. Mám sa vrátiť?“ spýtal som sa.

„Nikdy!“ odpovedala moja inštruktorka prudko. „Hľadaj prítomnosť.“

O tomto dôležitom bode som sa učil počas cestovateľských lekcií posledných týždňov. Keď človek natrafil na svetlo v priestore, prvou vecou bolo vždy vcítiť sa doň a snažiť sa vnímať prítomnosť. To viedlo k rozpoznávaniu bytostí, ktoré značne zmenili astrálnu krajinu. V tme viditeľnej a tiež v iných úrovniach sa mnohé bytosti dali vnímať vo forme svetla alebo farebnej žiary. Ako mi Elyani vysvetlila, svetlo je len odevom bytosti. Keď sa človek pozeral len na svetlo a zabudol sa vcítiť do prítomnosti, unikla mu bytosť. Aj keď som stále nevedel, ako komunikovať so všetkými tými bytosťami, naučiť sa rozoznávať ich prítomnosť úplne zmenilo moje vnímanie cestovania. Pomohlo mi to rozoznávať veľký počet síl v priestore, o ktorom som sa domnieval, že je prázdny. Aký pomýlený som len bol počas svojich prvých letov, mysliac si, že tma viditeľná a iné prechodné svety boli len neobývanými priestormi! V skutočnosti oplývali bytosťami rôznych druhov.

Ako som sa vcítil do astrálneho závoja pred sebou, hneď som začal vnímať prítomnosť.

„Identifikuj prítomnosť!“ prikázala mi Elyani.

Použil som techniku, pomocou ktorej boli moje okultné symboly (v tom čase Džervinove) ukázané prítomnosti a prostredníctvom ktorej sa poznávacie symboly prítomnosti zjavili predo mnou.

„Zar,“ pokračovala Elyani, „chcem, aby si pozorne preskúmal tieto symboly. Tento typ prítomnosti sa nazýva 'strážca' alebo 'strážca prahu'. Ako naznačuje meno, jeho funkciou je strážiť vstup do určitej oblasti priestoru.“

„Prečo by ma chcel strážca udržať mimo priestor?“ spýtal som sa.

„V mnohých prípadov ti strážca nezabráni v prechode. Ale musíš ho osloviť určitým spôsobom. Technicky sa to nazýva 'žiadanie o vstup'. Zakaždým, keď stretneš strážcu prahu, musíš ho alebo ju osloviť a formulovať svoju žiadosť nasledovne: najprv udaj svoje meno, potom meno tvojho duchovného učiteľa a tvojej duchovnej línie, potom požiadaj, aby ti bol povolený vstup. Súčasne musíš dovoliť strážcovi vidieť tvoje astrálne poznávacie symboly.“

Elyani mi poskytla ešte ďalšie detaily, po ktorých som sa obrátil k prítomnosti strážcu a povedal, „Zar, učeník Majstra Džervina Hnedého Rúcha, svätyne Eisraimu, žiadam o vstup.“

K môjmu prekvapeniu, prítomnosť okamžite odpovedala, „Vstup povolený. Vitaj, Zar, učeník Majstra Džervina Hnedého Rúcha, svätyne Eisraimu.“

A závoj zmizol. Okamžite som sa ocitol v priestore zjasneného emeraldového svetla, ktorý oplýval hojnosťou prítomností.

„Ako to môže byť také ľahké?“ rozmýšľal som, bez námahy kĺzajúc priestorom. „Iba pred minútou som bol úplne znehybnený!“

„To je to, o čom sú strážcovia,“ Elyani zodpovedala moje myšlienky. „Keby si nepožiadal o vstup, mohol by si tam stáť aj sto rokov a nič by sa neudialo!“

„To znie magicky,“ zvolal som naivne, zabúdajúc, že moja inštruktorka je skúsenou kňažkou Bieleho Orla, jedného z najmagickejších rádov v kráľovstve.

„Zar-ka, to naozaj je!“ zasmiala sa. „Ale zároveň to nie je nič viac ako klopanie na dvere. Dokonca aj v dome tých najústretovejších ľudí zostaneš vonku, ak zabudneš zaklopať na dvere.“

„Funguje to vždy?“ opýtal som sa a želal si, aby ma Majster Džervin videl klásť všetky tieto relevantné otázky. Súčasne mi svitlo, že Slečna Elyani, podobne ako Džervin, so mnou hovorila inak, keď som jej kládol otázky. Namiesto toho, aby sa obmedzila len na krátke inštrukcie, začala viac rozprávať.

„Och nie! Samozrejme to nefunguje vždy,“ odvetila. „Je veľa miest kam ti strážcovia zamietnu vstup. Zaleží, na aké dvere klopeš. Sú myriady svetov, do ktorých sa dá vstup ľahko získať. Ale je ešte oveľa viac svetov, kam sa vstupuje ťažko. Čím vyššie ideš, tým je to ťažšie. Ale hlavne to závisí od toho, kto si. Napríklad taký Džervin má prístup skoro do všetkých vrstiev, ktoré vo stvorení nájdeš.“

Položil som ďalšiu otázku. „Ako strážca vie, kto som?“

„To je to, o čom sú strážcovia, Zar! Strážcovia sa do teba vcítia a hneď vedia, aký druh človeka si. V mnohých prípadoch, ak ťa nevpustia, je to jednoducho kvôli tvojej ochrane, pretože by si sa nemusel vedieť vyrovnať s intenzitou toho určitého priestoru – niektoré priestory sú ako páliaci oheň. Smrteľné bytosti by nikdy nezniesli ich duchovnú intenzitu. Niekedy je prístup zamietnutý, pretože priestor obsahuje silu, ku ktorej ti chýba múdrosť, aby si ju dokázal použiť správnym spôsobom.“

Ten deň som sa cítil byť nezastaviteľný. „Takže existuje veľa strážených prahov, však?“ opýtal som sa.

„Prahy sú všade. Hneď ako ich začneš rozoznávať, stanú sa tvoje cestovateľské zážitky pestrejšími. Budeš schopný vstúpiť do rôznych druhov vrstiev s mnohými rozličnými kvalitami a bytosťami. Ale mal by si tiež vedieť, že strážcovia nie vždy vyžadujú, aby si sa identifikoval, predtým ako ťa nechajú prejsť svojím prahom.“

„Znamená to, že som už prešiel veľa strážených hraníc, bez toho, že by som si to všimol?“ uvažoval som.

„Pravdaže! Prešiel si ich stovkami. Ale vždy, keď stretneš strážcu, je lepšie, keď sa do neho vcítiš a patričným spôsobom požiadaš o vstup. Keď ťa strážcovia formálne vpustia, dovolia ti vidieť viac zo svojho sveta. Ale ak vstúpiš bez požehnania strážcov, riskuješ, že sa budeš pohybovať priestorom, ktorý sa ti bude javiť prázdny, hoci v skutočnosti je plný síl a bytostí. Keďže si nevstúpil správnymi dverami, prejdeš, ale neuvidíš nič. Takže kedykoľvek stretneš strážcu, neváhaj požiadať o vstup formálnym spôsobom. To isté platí pre všetky druhy prechodov z jedného priestoru do iného. Keď pristaneš v novej úrovni, vždy vyhľadaj strážcu a požiadaj ho o vstup.“

Toto všetko bolo také poučné, že som si želal, aby ma bolo napadlo položiť jej tieto otázky už oveľa skôr.

Počas zvyšku lekcie som všade hľadal strážcov. Fungovalo to perfektne. Zakaždým, keď som formálne požiadal o vstup, okamžite som začal vidieť viac svetiel a cítiť viac prítomností v priestore.

„Toto je magické!“ zvolal som.

Elyani sa zasmiala. Zdalo sa, že sa jej lekcie páčia viac, keď jej kladiem otázky, čo ma priviedlo k záveru, že ak sa chcem stať desivo prebudeným, tiež sa budem musieť naučiť mať rád otázky.

Neskôr, keď som prišiel k zmyslom, posadil som sa v sarkofágu. Ako zvyčajne, veko už bolo odstránené. Placho som sa poobzeral okolo seba, pre prípad, že by moja inštruktorka bola ešte v miestnosti.

Ako vždy, už nebola.

Usmial som sa na dvoch kňazov z liečebných komnát.

Usmiali sa naspäť, zákonne zdvorilo.

Ich úsmev mi pripadal prázdny.

Zákonne trpezlivo čakali, kým vyleziem zo sarkofágu a odviedli ma naspäť do kaplniek Lososového Rúcha.

5.9 Čistá fontána pozná srdce Zákona

Keď som sa stretol s Džervinom, po jeho návrate z kraja Západných Planín, prvá vec, ktorú sa ma spýtal, bola, „Čo ti čistá fontána v poslednej dobe hovorila?“

Položil som mu otázku, ktorú som si na túto príležitosť starostlivo pripravil (s pomocou Pána Ganu): „Je pre mňa veľký problém, že mi nie jasné, čo sa odo mňa očakáva, že dosiahnem. Tak fontána navrhla, že keby som dokázal vidieť rozdiely medzi spáčmi a prebudenými ľuďmi, prinieslo by mi to veľa osvietenia. A spôsob, akým to robiť, by bol pozorovanie Lermona a vás, a porovnávanie s inými ľuďmi.“

Džervin sa usmial, vďaka čomu sa mi ohromne uľavilo. Odkedy na mňa vrieskal, dával som si nekonečne väčší pozor zakaždým, keď som s ním hovoril, vždy sa uisťujúc, že skutočne myslím to, čo hovorím, namiesto citovania zákonných všedností.

„A čo by si povedal, že je odlišné na Lermonovi a mne?“ opýtal sa Džervin.

Podelil som sa s ním o závery svojho trojtýždňového intenzívneho skúmania. „Veľa sa smejete...“ začal som hovoriť.

To vyvolalo u Džervina výbuch smiechu. Okamžite bola vo vzduchu mágia – rovnaké teplo som cítil, keď boli on a Lermon spolu.

„Zar-ka,“ zvolal, „nech sú tieto slová zapamätané. Sú najlepším spôsobom, akým kedy zadefinuješ zasvätencov mojej línie: veľa sa smejú! Ďalej, na čo si ešte prišiel?“

„Rozprávate rýchlejšie ako normálni ľudia,“ povedal som.

Džervin sa opäť zasmial, potom sa na mňa pozrel jedným zo svojich intenzívne vážnych pohľadov. „Toto,“ povedal, „je pravda len spolovice.“ Potom zmenil tón svojho hlasu, aby znel prehnane pomaly a monotónne, „Pravda v tejto veci je taká, že spáči rozprávajú ve-e-ľ-mi, ve-e-ľ-mi, ve-e-ľ-mi po-o-o-ma-ly, čo je od nich pe-e-kné, le-bo zos-tá-á-va ve-e-e-ľa ča-a-su na pochopenie toho, čo chcú povedať.“

Hlboké Podsvetie! Ako hovoril, spoznal som intonáciu mnohých ľudí, ktorých som poznal. Striaslo ma z toho.

Starostlivo som si pripravil ďalšiu otázku, „Dáte mi ďalšie tipy, Majster Džervin?“

„Samozrejme!“ Zamyslene si žmolil bradu, „Spáči zriedka skúšajú robiť niečo nové. Vedia, ako vykonávať svoje úlohy podľa Zákona svojej kasty, ale nikdy sa neodvážia na neznáme územie. To čo ich naučili robiť, to budú robiť až do konca života. To čo ich robiť neučili, to nikdy neskúsia. A tak v skutočnosti nikdy o nič neusilujú. Aby si prestal byť spáčom, musíš sa usilovať o prebudenie. Ale v skutočnosti, usilovanie o čokoľvek ťa priblíži k prebudeniu.“

Na jednej strane, to čo povedal, dávalo dobrý zmysel. Ale na druhej strane to bolo všetko ťažko zlučiteľné s tým, ako som chápal Zákon. Myšlienka, že by človek mohol potrebovať čokoľvek viac ako to, čo pre neho predpisoval Zákon, bola šokujúca.

Keď videl moje zmätenie, Džervin začal vysvetľovať, „V Zákone sú aj väčšie veci, Zar.“

Držiac sa čistej fontány, pokúsil som sa dať zo seba to najlepšie, aby som ho dokázal sledovať.

„Zákon má veľa podôb, ale ľudia ich nepoznajú. Mnohí učenci nie sú nič viac než papagáji Zákona, ako ich sám Zákon nazýva. Už si ten výraz predtým počul, nie?“ spýtal sa.

Prikývol som.

„Pochádza z knihy Maveron, veľmi osvietenej časti Zákona, ktorá je obzvlášť drahá kňazom mojej línie. Papagáji Zákona sú ľudia, ktorí vedia len spamäti opakovať verše. Často tým, že nasledujú literu Zákona, zrádzajú jeho ducha. Kniha Maveron tiež hovorí, ' Spiaci, zobuď sa! Zmeň svoje cesty, otvor sa svetlu svojho Pána!' a 'Pravdivý k srdcu Zákona, budeš musieť kráčať mimo vyšľapaných ciest. '“

Sladký Pán Melchisedek! Bolo toto časťou Zákona? Nikdy predtým som nepočul nič zďaleka také opovážlivé. Keby to neprišlo od Majstra Džervina – vysoko uznávaného doktora Zákona – nazval by som to rúhaním sa.

Keď videl, aký som šokovaný, Džervin sa rozosmial. Potom sa ma spýtal, „Keď si bol v Šeringe, mal si niekedy hodiny politiky?“

„Áno, Majster Džervin,“ povzdychol som si, spomínajúc si, aké bolestivé to bolo.

„Potom musíš vedieť, že jednou z krás Zákona je to, že sa vždy dá nájsť verš, ktorý ospravedlňuje to, čo chce človek robiť. Ak si sledoval politikov, ako sa oddávajú svojmu skazenému umeniu, musíš vedieť, že litera Zákona môže byť manipulovaná spôsobom, ktorý zrádza jeho ducha.“

Jeho slová ma trhali na kusy. Pravdaže, všimol som si, že na politikoch niečo smrdelo. Ale naznačovať, že ich umenie bolo odklonením sa od Zákona, bolo šokujúco nezákonným tvrdením – dosť na uvrhnutie do väzenia! Navyše z toho vyplývalo, že aj ja som porušil Zákon, keď som sa zúčastnil hodín politiky.

Samotná myšlienka, že ja by som mal porušiť Zákon, ma úplne odrovnala.

Džervin mi dal minútu, aby som sa dal dokopy a pokračoval, „Zákon je obrovský ako oceán. Ale tak ako sa oceán skladá len z vody – všade rovnakej – tak aj podstata Zákona je len jedna jediná.“

K tomuto som dokázal nájsť vzťah. Podstata, alebo srdce Zákona, bola prítomnosť Pána Melchisedeka.

„Ale aby si dokázal spoznať podstatu Zákona, musíš sa prebudiť. Namiesto aplikovania litery Zákona, ako papagáji, sa ľudia mali usilovať o pochopenie jeho podstaty, potom by sa prebudili. Ale oni nepočúvajú a čas plynie – oveľa rýchlejšie, ako si myslia.“

V tej dobe, celkom ironicky, som si mohol akurát tak zapamätať tieto slová a dúfať, že jedného dňa sa mi ich význam objasní. Medzi Džervinom a mnou sa zdala byť taká priepasť. Budem niekedy schopný obsiahnuť toto všetko a porozumieť jeho mysleniu?

Súcítiac so mnou, Džervin mi začal dávať pokyny, ktorým som mohol porozumieť a zaujať k nim vzťah. „Zar,“ povedal, „chcem, aby si si našiel veci, ktoré sú pre teba ťažké. Potom chcem, aby si sa ich pokúsil dosiahnuť. Nezáleží na tom, čo to bude. Hlavne sa snaž zo všetkých síl.“ Hľadiac hlboko do mojich očí a použijúc takmer-Hlasovú úroveň, zopakoval, „Snaž sa zo všetkých síl!“

„Vysvetlím ti ešte niečo,“ pokračoval. „Jediný spôsob, akým spáči dokážu viesť život, je nasledovaním toho, na čo sú zvyknutí. Toľko ľudí v kráľovstve opakuje presne tie isté činnosti každý jeden deň, od svojich štrnástych narodenín, keď sú zasvätení, až do chvíle svojho odchodu na Veľkú Cestu.

Ak sa chceš stať jedným z prebudených, musíš sa naučiť prekvapiť spánok (ďalší výraz z knihy Maveron). Prekvapiť spánok znamená robiť neočakávané veci, veci, ktoré nikto, ani ty sám, nevedel, že sa ich chystáš urobiť.

Spáči sú zúfalo predvídateľní. Človek vždy vopred vie, čo sa chystajú urobiť alebo povedať. Zatiaľ čo ty, ak budeš nasledovať čistú fontánu, budeš robiť veci, ktoré nedokáže predpovedať nikto. A predsa budú tieto veci dokonale zákonné, lebo čistá fontána pozná srdce Zákona. Keď sa necháš viesť čistou fontánou, namiesto veršov, ktoré poznáš naspamäť, začneš sa riadiť srdcom Zákona.“

Keď videl, že už toho viac nestrávim, naznačil koniec nášho stretnutia.

Džervin opäť raz otriasol základmi môjho sveta. Keď som kráčal naspäť do nocľahárne novicov Lososového Rúcha, cítil som sa úplne ochromený, zdrvený. Bolesť v mojej hrudi bola taká zlá, že som sa rozplakal.

Od svojho raného detstva som, ako všetci Atlanťania, našiel istotu v dokonalosti, ktorú som videl v Zákone. V kráľovstve každý človek vedel, kde je jeho miesto. Aby splnil svoje každodenné povinnosti, všetko, čo musel urobiť, bolo nasledovať príklad svojho otca a nechať sa viesť veršami Zákona. Nebola tu žiadna pochybnosť ani váhanie, nikto sa nemusel obávať možnosti, že by sa nesprávne rozhodol. To robilo svet takým bezpečným! Veľkolepý tanec, v ktorom bol každý pohyb presne určený.

„Mohlo by to naozaj byť tak, že táto dokonalosť bola len tancom spiacich?“ pýtal som sa sám seba, ako som obedoval so svojimi bratmi v Lososovom Rúchu. „To jednoducho nemôže byť!“

Ale keď som sa poobzeral okolo seba, po prvý raz som videl skupinu mužov, ako si mechanicky vkladajú potravu do úst. Pohybovali sa pomaly a veľa nerozprávali. A keď prehovorili, všetko čo vyslovili, bolo len opakovaním veršov Zákona.

Džervin mal pravdu, bolo to také predvídateľné!

Z čistej fontány mi zrazu udrelo do očí, že táto jedálenská scéna sa presne rovnako opakovala deň po dni, rok po roku a, celkom pravdepodobne, generácia po generácii.

A čo? Nebolo to práve to, o čom bola dokonalosť Zákona?

Dvaja kňazi sa začali rozprávať:

„Motser, môj priateľ v Zákone! Ako sa dnes máš?“

„Všetka Sláva Pánu Melchisedekovi! Ram, môj priateľ v Zákone, mám sa naozaj dobre. A ty?“

„Mám sa naozaj dobre, Motser, vďaka Pánu Melchisedekovi! A ako sa majú tvoji rodičia?“

„Majú sa dobre, vďaka milosti Pána Melchisedeka. A ako sa majú tvoji rodičia, môj priateľ v Zákone?“

Zneli veľmi podobne Džervinovej karikatúre spáčov, ktorí hovorili tak 'veľ-mi, veľ-mi po-o-ma-ly'; bolo až to desivé. Obzvlášť preto, že ja sám som sa správal presne tak isto.

Viac ako len bolestný, tento zážitok bol zničujúci.

Tá myšlienka ma začala prenasledovať, „Spia! Všetci spia a ja spolu s nimi!“

Dedina, v ktorej som strávil svoje rané roky, škola, kde som bol vzdelávaný, všetky miesta, ktoré som navštívil – akékoľvek spomienky, ktoré som si vyvolal, všade som videl len spiacich ľudí, ktorí sa pohybovali ako bábky.

5.10 Blob-ľudia a korene Zákona

V nasledujúcich dňoch som sa veľmi snažil nájsť niečo, čo by som mohol urobiť, aby som prekvapil spánok.

Jeden večer, keď som bol opäť premožený pohľadom na jedálenskú scénu, vzrástla vo mne silná vlna odhodlania, „Musím nájsť spôsob, ako nasledovať pokyny Majstra Džervina.“ A obrátil som sa k čistej fontáne s takou úplnosťou duše, že mi okamžite prišla odpoveď.

Počúvajúc impulz som, pravdepodobne poprvýkrát v živote, urobil niečo nepredpísané a neočakávané.

Bolo to náhle a krátke. Zdvihol som svoju misku s polievkou a pustil ju na stôl, pričom som vybuchol do hlasného smiechu. Nebol to radostný smiech. Moje srdce bolo zlomené.

Náhle sa miestnosť stala mŕtvolne tichou.

Niekoľko tvárí sa otočilo mojím smerom, hľadiac na mňa prázdnym pohľadom, sotva si všímajúc, že polievka sa rozstrekla po celom mojom Lososovom rúchu.

O niekoľko sekúnd sa všetko vrátilo naspäť do normálu – rovnaká rutina, rovnaké hlasy, rovnaké zákonne ustanovené konverzácie.

„Oni naozaj spia,“ uvedomil som si.

Cítil som sa zmätený, podráždený, zdrvený. Niečo, veľmi hlboko v mojom vnútri, sa rozbíjalo. Nebolo to nič menšie ako pomalá a bolestivá agónia. Môj svet bol po kúskoch rozoberaný.

Vstal som, išiel rovno do kaplnky Pána Ganu a plakal.

Keď som sa najbližšie stretol s Džervinom, dal som najavo svoje zmätenie, „Majster Džervin, som hrozne zmätený.“

„To sa mi páči viac,“ usmial sa Džervin, „aspoň si niečo.“

Bol som príliš zničený na to, aby som sa snažil pochopiť, čo tým myslel, takže som pokračoval, „Pridŕžal som sa Zákona každý deň svojho života. Urobil som všetko, čo mi Zákon predpisoval. To nemôže byť, aby bolo niečo nesprávne v Zákone! A ako môžem byť spáč, ak robím všetky správne veci Zákona?“

Na Džervinovej tvári sa objavil hlboký výraz. Keby som sa necítil tak biedne, bol by som nadšený. Našiel som otázku, ktorá pre môjho majstra niečo znamenala.

„Zar,“ opýtal sa po chvíli tichej koncentrácie, „odkiaľ prišiel Zákon?“

Po chvíli vnútorného zvažovania som sa rozhodol, že patričný spôsob ako zodpovedať tento bod, bude recitovaním starostlivo vybraných veršov Zákona:

„Dávno, keď voda a oheň zakrývali povrch Zeme,

Keď bola Zem svieža a ľudia mladí,

Keď Jeden Oceán prekypoval semenom všetkých tvorov,

Pán Melchisedek dal Zákon bohom,

Ktorí ho dali Starším,

Ktorí ho dali ľuďom. “

„Správne a pravdivé, môj mladý doktor Zákona!“ povedal Džervin s úsmevom, ktorý odrážal vrúcny cit vyvolaný týmito nádhernými veršami. „Povedz mi, Zar, počul si niekedy o blob-ľuďoch?“

Blob-ľudia boli kuriozitou, ktorú občas spomínali rozprávači. Nikdy som nevedel, či boli skutoční. „Oni naozaj existujú?“ spýtal som sa.

„Zákonne určite áno!“ odpovedal Džervin, „Videl som ich na vlastné oči.“

Toto vo mne vzbudilo niečo, čo malo tak blízko k zvedavosti, ako to len mladý atlantský spáč mohol dokázať.

Džervin pokračoval, „Žijú na teplých plážach vzdialeného mora. Malí ľudia s veľmi tmavou kožou, malými okrúhlymi tvárami a telami úplne mäkkými, bez normálnych kostí. Nerozprávajú, ale niekedy vydávajú čudné zvuky. Celý deň ležia a spia, objímajúc jeden druhého, okrem prípadov, keď sa pária alebo lezú po piesku, aby zbierali medúzy, ktoré jedia surové. Stolicu a moč vylučujú pod seba, bez toho, žeby si to uvedomovali. Niekedy prídu vlny a omyjú ich telá.“

„Robia ešte niečo iné?“ opýtal som sa.

„Nik-dy!“ odpovedal Džervin, vtipne odzrkadľujúc moje ohromenie tým, že na mňa hľadel s doširoka otvorenými očami. „Okrem prípadov, keď jedna zo samičiek rodí.“

„Videli ste to?“ spýtal som sa.

„Videl!“ odpovedal. „Bábätko len pomaly vypadlo na piesok a žena si to sotva všimla.“

Naozaj som nemal slov.

Džervin náhle zvýšil hlas, „Zar, boli časy, keď všetci ľudia boli blob-ľudia! Keď bola zem svieža, tvoji a moji predkovia, predkovia všetkých tých kráľov – všetci boli blob-ľudia. A vieš, čo z nich postupne urobilo ľudí ako si ty a ja? Bol to Zákon, Zar, Zákon nášho dobrého Pána Melchisedeka zoslaný ľudským bytostiam cez Starších.“

Tomuto som, konečne, dokázal porozumieť.

Džervin pokračoval, „Cez Zákon našiel každý človek pre seba úlohu a miesto vo svete. Muselo to byť veľmi jednoduché a prosté akejkoľvek nejednoznačnosti, lebo blob-ľudia a ich potomkovia neboli schopní rozhodovať sami za seba. Nevedeli nič, ani len to, ako stáť na svojich nohách. Zákon ich naučil všetko. Nasledovaním Zákona a neustálym spievaním jeho veršov začal v ich krvi prúdiť Duch Melchisedeka a oni vystúpili zo svojho hlbokého spánku do menšieho spánku. Teraz mi povedz, Zar, koľko Zákonov existuje?“

Na túto tradičnú otázku, ktorá náležala k najstaršiemu a najsvätejšiemu telu Zákona, som odpovedal spievaním,

„Je, bol a bude iba jediný Zákon,

Tak ako je, bol a bude iba jediný Boh.

Pochválený buď Pán Melchisedek! “

„Veľmi správne a pravdivé! Ale povedz mi, Zar, myslíš si, že tvoje potreby sú rovnaké ako potreby blob-ľudí? A keby k tebe prehovoril dobrý Pán Melchisedek, myslíš si, že by to urobil rovnakým spôsobom, ako keď hovoril k blob-ľuďom?“

„Nie,“ povedal som, „blob-ľudia boli príliš odlišní. Nevedeli ani len hovoriť. Pre mňa by to muselo byť iným spôsobom ako pre nich.“

„A predsa,“ pokračoval Džervin, „existuje len jediný Zákon, ktorý je Slovom a Hlasom nášho Pána Melchisedeka.“

A bolo to tu, bol som opäť uvrhnutý do zmätku.

„Zákon,“ vysvetľoval Džervin, „je ako veľký trh. Všetci naň prichádzajú a každý si z neho zoberie to, čo potrebuje. Spomeň si, keď si chodil na trh ako malé dieťa. Čo ťa zaujímalo najviac?“

„Medové jablká!“ odvetil som bez zaváhania.

„A teraz,“ pokračoval Džervin, „keď ideš na trh, stále hľadáš medové jablká?“

„Nie,“ povedal som, „sú to už roky, čo som vôbec pomyslel nato, aby som nejaké hľadal.“ Čistá fontána prúdila a vo mne vyvstala otázka, „Džervin, mám tomu rozumieť tak, že niektoré časti Zákona sú pre deti a iné pre dospelých?“

Džervin zatlieskal rukami a zvolal, „Presne tak! Ale je v tom ešte viac.“ Odmlčal sa, udržiavajúc očný kontakt s akvamarínovou živou stenou. „Čas uplynul,“ povedal, „ale ľudia nevyrástli. Stále vzhliadajú k Zákonu ako malé deti. Zákon, o ktorom si myslia, že je Zákonom, nie je skutočným Zákonom. Spomeň si na slová knihy Maveron, Zar: Papagáji Zákona dodržiavajú jeho literu, ale zrádzajú jeho srdce a veľká temnota ich premôže.“

Toto všetko mi zrazu začalo dávať zmysel a chcel som sa dozvedieť viac. „Čo by mohli ľudia robiť, aby vzhliadali k Zákonu ako ľudia, ktorí už vyrástli, a nie ako deti? Čo robia nesprávne?“

„Používajú literu Zákona, aby sami seba kolísali vo svojom spánku. Pridržiavať sa slepo litery Zákona, to bolo dobré pre prvých potomkov blob-ľudí, ktorí mohli byť len spáčmi. Ale nie je vôľou nášho Pána Melchisedeka, aby ľudia spali večne. Čas uplynul,“ znovu zopakoval Džervin, „ale ľudia sa nezmenili. Ak sa chcú ďalej správať ako spáči, sú odsúdení byť otrasení bolestivým prebudením. A stane sa to rýchlejšie, ako si myslia. Pretože nesprávne veria, že Zákon je ich úkrytom. Odklonili sa od srdca Zákona a Zákon ich už ďalej nebude ochraňovať.“

Pochopil som, že Majster Džervin odkazoval na desivé proroctvá chaosu a zničenia – koniec kráľovstva.

„Chcete povedať, že keď sa naši predkovia pridŕžali Zákona, nasledovali podstatu Melchisedeka. Ale keď súčasní ľudia kopírujú spôsoby svojich predkov, odkláňajú sa od srdca Zákona, aj keď robia presne tie isté veci?“

„Správne a pravdivé!“ odpovedal Džervin vážne. „Nasledovať Zákon, to u našich predkov vyžadovalo odvahu. Oni vychádzali z ničoty a rutiny predpísané Zákonom boli pre nich osvietením. Opakovaním vecí, ktoré im predpisoval Zákon, stále dokola, sa z nich stali sedliaci, obuvníci, hrnčiari, plaseri, kňazi, manželia a manželky, zatiaľ čo naši predkovia boli len blažené bloby vyvaľujúce sa na pláži. Prešli od hlbokého spánku k tomu, že sa z nich stali rojkovia Zákona, čo bol pre nich neobyčajný krok vpred. Teraz prišiel čas urobiť ďalší krok smerom k prebudeniu. Ale tragédiou je, že ľudia používajú Zákon na maskovanie svojho spánku.“

„Ako mám vedieť, čo požaduje Zákon odo mňa?“ spýtal som sa.

Džervin odpovedal citátom z Maveronu, „Čistá fontána pozná srdce Zákona.“

Nasledovalo dlhé ticho, počas ktorého sme s Džervinom udržiavali očný kontakt.

Potom zmenil tému. „O tri týždne sa v druhej hale Melchisedeka uskutoční zvláštna ohňová ceremónia. Ja sa na nej zúčastním. Po nej bude nasledovať recepcia v enkláve Vysokého Kňaza, s niektorými z najmúdrejších ľudí svätyne. Chcel by si ma tam sprevádzať?“

Podľa očakávania, bol som extaticky šťastný, že som bol pozvaný.

Ako som kráčal do priestorov Lososového Rúcha, prebleslo mi mysľou, že Majster Džervin ma pozval na tú recepciu vďaka otázkam. Lermon mal pravdu. Džervin sa teraz ku mne správal úplne inak. A naše stretnutia trvali oveľa dlhšie.

Želal som si, aby bol Majster Džervin na mňa nakričal oveľa skôr! Aj poznanie čistej fontány navrhovalo, že by som ho mohol požiadať, aby na mňa ziapal častejšie. Ale po úvahe som sa rozhodol proti tomuto návrhu.

Bol čas ísť na obed, ale predstava, že sa opäť ocitnem v rovnakej spiacej jedálni, zabila moju chuť do jedla. Miesto toho som išiel do kaplnky Pána Ganu a modlil sa.

„Pomôž mi, Pán Gana! Pomôž mi! Majster Džervin chce, aby som usiloval o veci a snažil sa ich dosiahnuť, aby som sa jedného dňa mohol stať prebudeným. Ale ja ani neviem, o čo mám usilovať!“

Odpoveď mi prišla, keď som kráčal naspäť do nocľahárne Lososového Rúcha: „Počas recepcie s Majstrom Džervinom neodpadnem!“ Rozhodol som sa. A v nasledujúcich dňoch som sa sedemkrát denne modlil k Matke Svetla, Pánu Ganovi a všetkým bohom, ktorých kňazi Lososového Rúcha uctievali cez svoje rituály, „Prosím, dajte mi silu, aby som počas ceremónie neodpadol.“

Boli to smutné dni. Čím dlhšie som sledoval svojich priateľov v Lososovom Rúchu, tým zaspatejší mi pripadali. A dokonca aj medzi Lososovými učiteľmi, jediný, kto bol trochu ako Džervin a Lermon, bol Prates. Všetci ostatní rozprávali veľ-mi po-o-ma-ly a iba predvídateľné verše. A napriek faktu, že boli celkom priateľskí, vrúcnosť vyzerala byť pre nich úplne neznáma.

Cítil som sa vďaka tomu úplne porazený. Ak aj učitelia boli spáči, prečo by som na konci svojho Lososového tréningu (z ktorého som absolvoval iba štyri a pol roka zo šestnástich) sám nemal byť spáčom?

Vďaka Matke Svetla, bol tu Pán Gana. Keď mi bolo príliš chladno, vždy som mohol za ním zájsť do enklávy tridsiatichtroch víťazných bohov. Rozjímal som nad nádherným svetlom na jeho oltári, nechal sa ním trochu zohriať a modlil sa k bohovi o prebudenie. A plakal som, v nádeji, že táto nočná mora sa raz skončí.

5.11 Biele ovocie

Ceremónia, na ktorú ma Džervin pozval, bola nádherná.

Hymny boli rovnaké ako tie, ktoré sme spievali v kaplnke Lososového Rúcha. Ale silou hlasu a duchovným rozmerom kňazov sa stali oveľa živšími. Znieslo to do miestnosti úžasne intenzívnu prítomnosť. S viac ako stovkou najskúsenejších kňazov a kňažiek Eisraimu, miestnosť pulzovala srdcom Zákona.

Ale keď sa spievanie skončilo, s hrôzou som si uvedomil, „Och môj Pán Melchisedek, ja som sa zabudol snažiť neodpadnúť! Ako som mohol byť taký zaspatý?“ a ďakoval som Matke Svetla, že mi nedovolila stratiť vedomie.

Ľudia utvorili malé skupinky a kráčali k neďalekej recepčnej hale v enkláve Vysokého Kňaza, kde nás očakávalo jedlo a pitie. Atmosféra bola radostná a živá.

Do recepčnej haly som bol sprevádzaný Majstrom Džervinom a jedným z jeho priateľov, Majstrom Esrevinom Hnedého Rúcha, ktorý prišiel na návštevu zo svätyne Lazéry. Bol to zavalitý muž stredného vzrastu, okolo šesťdesiatpäť rokov, s čiernymi pichľavými očami a krátkymi bielymi vlasmi. A ako všetci ostatní z Hnedého Rúcha, nosil bradu. Bol ku mne veľmi priateľský, nazýval ma drahým priateľom v Zákone a polichotil mi, ako som sa zmenil, odkedy sme sa naposledy videli (pred dvoma rokmi na ceremónii, keď som odpadol už po desiatich minútach). Podobne ako Džervin, hovoril rýchlo, rozprával čudné, neočakávané veci, robil vtipy, ktorým som nerozumel, veľa sa smial a vyžaroval vrúcnosť – tú vrúcnosť, ktorá tak bolestne chýbala u spáčov, ale ktorú som si začal ceniť viac ako čokoľvek iné v kráľovstve.

Ako sme vstúpili do recepčnej haly, podišla ku mne mladá žena s hnedými kučeravými vlasmi. Potom ako si vymenila zákonné pozdravy s Džervinom a Esrevinom, sa obrátila ku mne, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar! Nepoznávaš ma?“

Prítomnosť mi bola povedomá, ale nevedel som si spomenúť, žeby som niekedy videl túto osobu. Trochu v rozpakoch, obrátil som sa k Majstrovi Džervinovi, aby mi napovedal.

Džervinov úsmev vo mne hneď vyvolal podozrenie, že mi niečo uniká.

Skúšal som uhádnuť, aká je jej kasta. Ale skôr ako som mal čas si usporiadať myšlienky, náhle zmenila tón hlasu a prikázala mi, „Zar cestovateľ, otáčaj sa vpred do striebristého víru! A drž sa prúdu!“

Bol som taký ohromený, že ona a Džervin vybuchli do smiechu.

„Moja inštruktorka cestovania,“ zamumlal som.

„Brilantne!“ zvolal Džervin. „Identifikoval si prítomnosť takmer okamžite!“

Majster Esrevin a ja sme si nemohli pomôcť a museli sme sa tiež smiať.

„Tento šťastný muž,“ povedal Džervin Esrevinovi, „je vzdelávaný v cestovaní mocnou Slečnou Elyani Bieleho Orla. Dúfam, že na ňu bude stačiť.“

Potom sa obrátil k mladej žene a opýtal sa, „Slečna Elyani, ako napreduje môj študent?“

„Brilantne!“ napodobila ho Elyani s ešte duchaplnejším úsmevom.

Takže takto nejako vyzerala desivo prebudená osoba? Žasol som nad tým, aká je mladá. Potom ako som opakovane počul Džervina chváliť jej majstrovské schopnosti, predstavoval som si ju ako sivovlasú staršiu ženu. A bola tu, vyzerala vlastne ešte mladšie ako ja, nádherná a svieža ako ráno Zákona.

Majster Esrevin položil ruku na moje plece a povedal vtipkujúcim súcitným hlasom, „Títo dvaja tvoria nebezpečný pár, Zar! Ale som si istý, že ich vyučovanie prežiješ.“

„No tak, Majster Džervin,“ povedala Slečna Elyani, „dovoľte mi na chvíľu uniesť vášho chránenca. Slečna Teyani sa s ním chce stretnúť.“

Podsvetie! Naozaj som sa išiel stretnúť so slávnou Slečnou Teyani, hlavou rádu Bieleho Orla a veľmajsterkou všetkých ženských rádov v Eisraime?

„Jednoznačne, Slečna Elyani,“ odpovedal Džervin zákonne diplomatickým hlasom. „Ak ho dokážete priviesť naspäť zo vzdialených sfér, nemám pochybnosti, že ho privediete späť aj od Slečny Teyani.“

To znelo dostatočne desivo a nebolo potrebné, aby Majster Esrevin ešte dodával s hranou ľútosťou, „Zbohom, Zar!“

„Majster Esrevin,“ pokárala ho Elyani a všetci traja sa znovu rozosmiali.

„Prebudení!“ pomyslel som si. „Títo ľudia sú nekonečne viac prebudení ako tí, ktorí sa zdržujú v mojom príbytku.“ Všade okolo nás v miestnosti som počul živé, rýchlo rozprávajúce hlasy a smejúcich sa ľudí – občerstvujúca zmena oproti spiacej jedálni Lososových študentov. Snažil som sa byť čo najviac otvorený čistej fontáne, aby som sám nevyzeral ako príliš veľký spáč.

„Nasleduj ma, cestovateľ!“ Elyani sa vydala naprieč cez halu.

Hruďou mi prešla vlna úzkosti. Čo ak vyrobím pri Veľmajsterke Teyani nejaký obrovský trapas? Cítil som sa neisto, nie na svojom mieste, nevyhovujúco a zrazu som si želal, aby som bol zostal s Lososovými spáčmi. „Čistá fontána,“ opakoval som si, „musím sa držať čistej fontány!“

Prišli sme do rohu haly, kde diskutovala skupina žien v bielom.

Slečna Elyani oslovila jednu z nich formálnym hlasom, „Slečna Teyani, dovoľte mi predstaviť vám Zara Lososového Rúcha, učeníka Majstra Džervina Hnedého Rúcha.“

Sladký Pán Melchisedek , toto bola Slečna Teyani?

Vôbec to nebola stará čarodejnica, ako som si ju predstavoval. Bola to vysoká nádherná žena, okolo štyridsaťpäť rokov. Dlhé tmavé vlasy mala okolo hlavy upravené zložitým spôsobom a odtiaľ jej padali až k pásu. Jej pokožka bola žiarivá a jej tmavé oči jasne svietili. Ale čo mi najviac udrelo do očí, bol jej pokoj. Táto žena bola uzemnená ako hora. Vyzerala, akoby ju nič v siedmych sférach nemohlo rozhádzať.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Slečna Teyani, Veľmajsterka rádu Bieleho Orla.“

Asi sekundu zostala ticho; zabodla svoj pohľad hlboko do mňa. Jej intenzita bola taká veľká, že som hneď začal strácať kontakt s miestnosťou.

„Och, nie!“ volal som vo vnútri celou svojou silou, „Matka Svetla, prosím! Prosím! Nenechaj ma odpadnúť!“

Ale k môjmu veľkému prekvapeniu som začul Elyanin hlas, ako keď ma viedla cez sféry. „Neboj sa, dávame na teba pozor!“

Všetko stmavlo a stíchlo. Už som nebol v recepčnej hale, ale v priestore. Všetci zmizli, okrem Slečny Teyani, ktorá žiarila predo mnou.

„Vitaj, Zar,“ povedala pokojným hlasom. Usmiala sa a priestor bol osvetlený jej bielym svetlom a vrúcnosťou. „Vitaj,“ zopakovala. „Biely Orol bohov nám povedal, že prichádzaš a my sme na teba čakali. A teraz, chvála Bielemu Orlovi, si prišiel.“

V tomto zvýšenom svetle, jej slová dávali mojej duši zmysel.

„Pozdravujem ťa, Biely Orol!“ odpovedala cezo mňa čistá fontána.

„Ponáhľaj sa, Zar! Prosím, ponáhľaj sa! Čaká na teba dôležitá práca. Ale ešte máš pred sebou dlhú cestu!“

„Čo mám robiť?“ opýtala sa cezo mňa fontána.

„Prebudiť sa, Zar! Prebudiť! Nestrácaj čas.“

Kým som sa stihol opýtať viac, ocitol som sa naspäť v recepčnej hale, s ľuďmi rozprávajúcimi sa všade okolo mňa.

Chvála Matke Svetla, bol som stále na svojich nohách! Ale bol som taký ohromený, že všetko, čo som dokázal vidieť, boli oči Slečny Teyani.

Slečna Teyani vzala z misky po svojom boku malé biele ovocie a chytila ma za ľavú ruku. Stále hľadiac do mojich očí, položila ovocie na moju dlaň a zatvorila mi ruku. Potom ma ešte niekoľko sekúnd držala za ruku a vlievala do mňa silu.

Hala opäť stmavla.

„Nie! Prosím!“ volal som vo vnútri, ako som rozoznával príliš dobre známe symptómy, ktoré predchádzajú odpadnutiu.

„Neboj sa!“ zopakovala Elyani cez hlasový kanál v priestore. „My vieme, ako sa postarať o takéto veci.“

Po niekoľkých sekundách som bol naspäť v hale a stále na svojich nohách.

Slečna Teyani prikývla, čím naznačila koniec stretnutia.

Otvoril som ústa, ale nevedel som, čo mám povedať.

Usmiala sa. Vrúcny úsmev.

Keďže som reagoval pomaly, Elyani ma jemne potiahla za ruku a odviedla ma k Majstrovi Džervinovi.

Keď videli žiarivý svit v mojich očiach, Džervin a Esrevin sa usmiali.

„To bolo veľmi dlhé stretnutie!“ poznamenal Esrevin.

Zamračil som sa. Mne to pripadalo ako niekoľko sekúnd.

„A veľmajsterka Bieleho Orla ti dala darček!“ zvolal Džervin s uspokojením a chytil ma za ľavú ruku.

Otvoril som ju a hľadel na malé biele ovocie.

„Zar, uvedomuješ si, že toto ovocie si dostal od jednej z najnebezpečnejších žien v kráľovstve?“ doberal si ma Majster Esrevin. „Kňažky Bieleho Orla sú preslávené svojimi kúzlami a odvarmi.“

Elyani sa zasmiala.

„Čo ak toto biele ovocie obsahuje sladkú očarujúcu mágiu, ktorá z teba urobí bábku v ich rukách?“ Esrevinovi sa ešte raz podarilo rozosmiať Elyani.

Zrazu sa Elyani prestala smiať a zahľadela sa na mňa.

Bol to test. Keby som vyslovil nesprávnu vec, mohol by som uraziť ju a jej sestry.

Nastalo ticho. Esrevin a Džervin sa na mňa pozreli, očakávajúc moju odpoveď.

„Čistá fontána,“ volal som vo vnútri, „pomoc!“ A v jednej sekunde, svetlo, ktoré do mňa projektovala Teyani, začalo vibrovať nad mojou hlavou. A hľa, stal sa zázrak: vedel som, čo mám povedať! Spomenul som si na legendu Zákona, ktorá hovorila o tom, ako Biely Orol bohov prišiel vyzdvihnúť hrdinov, ktorí padli na bojovom poli, aby ich odviedol do nebeských oblastí.

Hľadiac nadol na ovocie, vyslovil som legendárne slová hrdinov, keď posledný krát vydýchli, „Nech si ma Biely Orol zoberie!“ A vložil som si celé ovocie do úst a začal ho žuť.

Výsledok predčil moje očakávania (vo viac ako jednom smere). Príjemne prekvapený mojou odpoveďou, Elyani, Džervin a Esrevin vybuchli do smiechu a tlieskali rukami. Ale stalo sa ešte niečo. Čoskoro som si uvedomil, že v ovocí bola mágia! V priebehu niekoľkých minút som úplne stratil kontakt s recepčnou halou a bol som projektovaný do vzdialeného priestoru.

„Nie! Prosím!“ volal som vo vnútri, keď som cítil, že odchádzam. „Nenechaj ma odpadnúť!“

Ale Elyanin pokojný hlas opäť prišiel ku mne cez priestor, „Zar, máš moje slovo, že zostaneš stáť na nohách! Nevzpieraj sa sile ovocia. Nechaj ju, aby ťa vyniesla do svetla.“

Ďaleké Podsvetie! Kde som to bol? Hľadiac naspäť, pravdepodobne v jednej zo sfér trojuholníka. Ale halucinogénna sila koncentrovaná v ovocí spôsobila, že zážitok bol úplne odlišný od bežného cestovania s Elyani.

Moje telo sa stalo obrovským. Bolo rozľahlejšie ako celé prechodné svety. A stále rástlo. Čoskoro obsiahlo aj všetky sféry trojuholníka. Prechádzali mnou gigantické biele oblaky. Dole podo mnou, pri mojich nohách, bolo kráľovstvo Atlantídy. Zdalo sa byť miniatúrne a bezvýznamné. A ešte miniatúrnejší bol Zar, ktorý stál niekde v kraji Eisraimu.

A hľa, čoskoro sa predo mnou objavil: Biely Orol bohov, žiarivá a ohromujúco nádherná bytosť svetla. Niesol ma vysoko do sfér, stúpajúc do stále vyššej a vyššej intenzity svetla. Povznesenie, ktoré sprevádzalo tento vzostup, bolo mimo slov a cez čistú fontánu mi boli odhaľované vysoké mystériá. Čím vyššie sme stúpali, tým som bol rozľahlejší.

Čoskoro sme dosiahli sféru takú vysokú, že som úplne stratil kontakt so všetkými manifestovanými vecami a vstúpil do extatického spojenia s Bielym Orlom.

5.12 Pre prebudeného existuje mnoho ciest

Deň potom, keď som sa zobudil, prvá vec bola, že som sa spýtal mojich Lososových priateľov, či som prišiel do nocľahárne po svojich alebo ma bezvedomého doniesli.

Nanešťastie, ani jeden z nich si nevedel spomenúť.

Bol som dosť ohromený a ešte nie úplne naspäť vo svojom tele. Najmenej dva dni som sa cítil byť veľmi vzdialený svojim každodenným prirodzeným činnostiam. Z mojich úst vychádzali slová, rituály sa vykonávali, ale ja som hľadel na svet a na seba samého z diaľky, stále postihnutý následkami svojej ohromnej cesty s Bielym Orlom.

Keď som najbližšie stretol Džervina, jeho prvé slová boli, „Rád vidím, že ťa Biely Orol priniesol naspäť!“

„Odpadol som?“ spýtal som sa úzkostlivo.

„Ani náhodou!“ odvetil Džervin, k mojej nesmiernej úľave. „Správal si sa pozoruhodne dobre. Vyzeral si síce trochu neisto, ale čo na tom! To je to najmenšie, čo si mohol očakávať po takej dávke mágie Bieleho Orla.“

„Som rád, že som vás nestrápnil tým, že by som sa zrútil na podlahu!“ Snažil som sa, najlepšie ako som vedel, rozprávať rýchlejšie ako zvyčajne, aby som nedráždil Džervina tým, že mumlem ako spáč. „To ovocie vôbec nebolo také, ako som si myslel.“

Džervin sa zasmial, „Majster Esrevin ťa varoval, nie?“

„Nakoniec asi aj áno,“ povedal som. Potom som mu hneď položil otázku, ktorú som si pripravil na toto stretnutie: „Majster Džervin, niekoľkokrát ste spomenuli, že na mňa čakajú veľké úlohy. Poviete mi o tom viac?“

Džervin sa ďalej usmieval, ale zostal na chvíľu ticho. Potom povedal mäkkým, miernym hlasom, „Do kráľovstva prichádzajú veľké zmeny, Zar. Budú tu prevraty nevídanej veľkosti a drsný prechod smerom k novému svetu – veľmi odlišnému svetu. Čas sa blíži, a to rýchlejšie ako si všetci myslia. Keď zazvoní zvon, budem tu musieť zohrať jednu úlohu a vtedy by si mi možno chcel pomôcť.“

Myšlienka, že by som mohol byť nejako užitočný Majstrovi Džervinovi, znela naozaj čudne, ale naplnila ma radosťou. „Džervin,“ zvolal som, „urobím čokoľvek, aby som vám mohol slúžiť. Ale je pre mňa veľmi ťažké pochopiť, čo by som mal robiť dokonca aj práve teraz.“ Potom sa mi myšlienky nejako pomiešali a spýtal som sa, „Myslíte si, že by som bol schopný zostať počas minulonočnej recepcie na svojich nohách, keby mi Slečna Elyani nepomáhala?“

Džervin sa zasmial a potľapkal ma po pleci, „Asi nie, ale čo na tom? Keď som bol mladým študentom v Hnedom Rúchu, sám som sa zvykol dostávať do hlbokých tranzov, vďaka ktorým som sa váľal po zemi.“

To bolo pre mňa veľmi upokojujúce. Ale predsa som sa priznal, „Džervin, mám veľké pochybnosti o svojej schopnosti stať sa vôbec niekedy prebudeným.“

„To by som skôr považoval za výborné znamenie!“ oponoval mi Džervin.

„Nedokážem ani pochopiť, o čo sa to mám vlastne usilovať,“ lamentoval som.

„Kým môže byť šálka naplnená božským nektárom, musí byť najprv vyprázdnená. To je práve to, čo robíme v tejto chvíli. Boríme všetky druhy predstáv, ktoré máš o sebe a o svete, aby sme urobili priestor pre nové uvedomenia. Nachádzaš sa medzi dvoma svetmi, Zar-ka. Starý pomaly odchádza, ale nový ešte neprišiel. Táto fáza je najnepríjemnejšia, ale nedá sa jej vyhnúť.“

„Môžete mi povedať, či to zvládnem?“

„Nie!“ Džervin bol neoblomný. „Nikto nemôže vedieť tieto veci. Musíš mi dôverovať, keď ti hovorím, že môžeš byť čímkoľvek, a že môžeš robiť čokoľvek len chceš. Ale či skončíš tak, že to budeš robiť alebo nie, to závisí len od teba samotného.“ Citujúc knihu Maveron, zakončil,

„Pre spiaceho existuje len jedna cesta a jeden osud.

Pre prebudeného existuje mnoho ciest, mnoho osudov. Nič nie je pevne dané. “

Vzdychol som si, s nádychom nostalgie spomínajúc na svoje prvé dni v Eisraime, keď som veril, že rozhodnutím, stať sa kňazom Lososového Rúcha, som započal jednoduchú a priamu cestu k zákonnému naplneniu.

Cítiac zúfalstvo, ktoré zo mňa vyvieralo, Džervin pre tento deň ukončil svoje vyučovanie. Povzbudzujúco povedal, že si všimol, že som začal chápať veľa vecí súvisiacich so spáčmi. Vyzval ma, aby som neúprosne vytrval vo svojom úsilí o prebudenie. Sedeli sme spolu a v tichej koncentrácii udržiavali očný kontakt, pretože Džervin povedal, že po mojom stretnutí s Bielym Orlom je potrebné usporiadať niektoré veci v mojej energii.

5.13 Nezákonná panika

Počas svojich denných aktivít som sa čo najlepšie usiloval nasledovať Džervinove inštrukcie a pozorovať ľudí okolo seba. Čo som v nich dokázal odhaliť, čo by ukázalo, že boli spáčmi? V mnohých situáciách mi pripadali byť... normálni! Ale stávalo sa to čoraz viac a viac bolestne zrejmým, že v porovnaní s Džervinom, spáči rozprávali 'veľ-mi, veľ-mi po-o-ma-ly'. A predvídateľná povaha ich správania mi začala udierať do očí.

Moje pozorovanie viedlo k uvedomeniu, že keby som sa snažil, dokázal by som takmer vždy uhádnuť, čo sa chystali ľudia okolo mňa urobiť alebo povedať. Niekedy mi z toho bolo až zle. Ale zároveň mi to pripadalo bezpečné. Čo keby boli všetci takí nepredvídateľní ako Džervin? Z tej myšlienky ma striaslo. Lebo Džervinove vyučovanie bolo také odlišné a bolo také ťažké ho sledovať. Z akvamarínovej komnaty som obyčajne vychádzal zničený, zdrvený a často aj chorý.

Džervin mi nakázal, aby som vykonal pokus, ktorý mi pripadal desivý. Povedal, „Zober jedného zo svojich priateľov, ktorý naozaj vyzerá ako spáč a urob niečo, čo ho úplne prekvapí – niečo, čo nie je vôbec to, čo by očakával, že urobíš alebo povieš v tej chvíli. A uvidíš, že zostane mimo. Bude len hľadieť pred seba, akoby si tam nebol a po chvíli bude opäť pokračovať v pôvodnej činnosti, akoby sa nič neudialo.“

Bojujúc so svojou mľandravosťou, rozhodol som sa urobiť to, čo Džervin navrhol.

Poradil mi, aby som zrazu prerušil beh jednej z predpísaných konverzácií, ktoré vytvárali sociálny modus operandi Zákona. Problémom bolo, že mne sa páčili tieto predpripravené dialógy, v ktorých sa ľudia mohli angažovať, keď to bolo zákonne vhodné. Bolo to také pohodlné! Vďaka nim sa človek nikdy nestrápnil tým, že by nevedel, čo hovoriť alebo čo odpovedať.

Jedného rána som sa obrátil na Artolda, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Artold! Ako sa máš, môj priateľ v Zákone?“

„Všetka Sláva Pánu Melchisedekovi! Zar, môj priateľ v Zákone, mám sa naozaj dobre. A ty?“

„Mám sa naozaj veľmi dobre, Artold, vďaka Dobrému Pánu Melchisedekovi! A ako sa majú tvoji rodičia?“

Celé roky sme viedli, Artold a ja, každé ráno rovnakú konverzáciu. Prvýkrát som sa chystal porušiť pravidlo.

Pravidlo ustanovené Zákonom!

Nie, to som predsa nemohol urobiť!

Ale bol to predsa príkaz od Majstra Džervina.

Či Zákon nehovoril, „Slúžiť svojmu majstrovi je slúžiť Zákonu“?

Mal som v sebe taký nezvyčajný pocit. Bola tu samozrejme úzkosť, ale nemohol tam byť aj kúsok vzrušenia?

Mojím plánom bolo konať na konci nasledujúcej vety.

„Verím, že sa majú dobre, hoci som o nich nejaký čas nepočul. A ako sa majú tvoji rodičia, Zar?“

Napätie vo mne dosiahlo vrchol.

Na zlomok sekundy som si pomyslel, že to vzdám. Bolo by to bývalo také ľahké, povedať mu, že verím, že sa majú dobre, hoci som ich už nejaký čas nevidel.

Ale nepovedal som to.

Odvážil som sa.

Pozbierajúc všetku svoju odvahu a pevne sa držiac čistej fontány, zdržal som sa odpovede. Namiesto toho som nahlas zatlieskal rukami, Artoldovi rovno pred nosom.

Artold, škoda hovoriť, zostal úplne omráčený. Ale nereagoval. Bol mimo, presne ako predpovedal Majster Džervin. A zostal na chvíľu ticho a nehybne; jeho prázdne oči hľadeli viac cezo mňa ako na mňa.

Potom odišiel, akoby sa nič nebolo stalo; vrátil sa k normálnemu chodu vecí. A ja som zostal sám uprostred červenohnedej žiary živých stien nocľahárne.

Náhle som si uvedomil, že už nie som súčasťou Artoldovho sveta.

To vo mne vyvolalo vlnu iracionálnej paniky. „Pomoc!“ volal som vo vnútri, „Pomoc! Pomoc! Pomoc! Džervin!“ a prepukol som do sĺz, šokovaný mimo pochopenia. „Džervin! To nemôže byť! On spí! Oni všetci spia! Pomoc! Pomoc!“

K môjmu veľkému prekvapeniu som dostal odpoveď. Džervin zareagoval cez tmu viditeľnú, „Zar, poď, budeme mať jeden z našich rozhovorov. Príď hneď teraz.“

Bol som tak nevýslovne rozrušený a nezákonne vnútorne rozhádzaný, že som bežal celú cestu do enklávy drahokamov.

Kdekoľvek som sa pozrel, videl som len spáčov. To moju paniku ešte zhoršilo.

Keď som prišiel do akvamarínovej komnaty, triasol som sa.

Džervin najprv na mňa niekoľko sekúnd ticho hľadel. Potom ma, s unikátnou iróniou jemu vlastnou, pozdravil začatím jednej z tých predpísaných konverzácií: „Pochválený buď Pán Melchisedek! Zar, môj priateľ v Zákone, vitaj a sadni si. Som rád, že si ma prišiel navštíviť.“

Ako som si sadal, zákonné slová odpovede mi uviazli v hrdle, „Všetka slá...“

Nemohol som. Jednoducho som nemohol vysloviť tie slová.

Nastalo krátke ticho. Potom, z ničoho nič, sme Džervin a ja vybuchli do rehotu. Alebo lepšie povedané, Džervin sa smial a ja som bol zachvátený kŕčmi, ktoré zneli ako rehot, zatiaľ čo z očí sa mi rinuli slzy.

Kŕče trvali snáď päť minút a potom, rovnako náhle ako začali, tak aj skončili.

A ticho, ktoré nasledovalo, bolo mimo slov.

Udržiavali sme očný kontakt.

Už som sa netriasol. Všetko napätie opadlo.

Nebolo už nič, iba obrovské prázdno, posvätná ničota. A prítomnosť, ako v ten prvý deň, keď ma Džervin prišiel vyloviť z kraja Šeringy. Prichádzalo to v unikátnej príchuti večnosti – križovatka času. Zdalo sa, že tá chvíľa akoby nikdy nezačala a nikdy nemala skončiť. Bol tu predo mnou skutočný Džervin a tým, že som ho spoznal, spoznal som aj svoje Ja.

„Spiaci, zobuď sa!“

Netuším, ako dlho to trvalo. Keď Džervin nakoniec prerušil ticho, povedal, „ Pán Melchisedek nemá radosť zo spiacich, ale z tých, ktorí usilujú o prebudenie.“ A ďalej mi rozprával, aby mi pomohol vrátiť sa naspäť do tela. „Spáči si nedokážu vybrať alebo rozhodnúť sa. Keď sú postavení do situácie, na ktorú majú naučenú reakciu, tak tú reakciu opakujú. Ale ak je situácia nová alebo nezvyčajná, sú takí zarazení, že sa jednoducho vypnú a nič z nich nezostane. Je to akoby boli mŕtvi, lebo spánok je sestrou smrti. A preto spáči nikdy nemôžu nič vynájsť a dokonca ani vidieť potrebu zlepšovania.“

Slová sa do mňa ponorili, ale bol som príliš premožený nato, aby som reagoval. Často sa stávalo, že keď som sa prestal pýtať a zostal ticho, Džervin prerušil našu konverzáciu a poslal ma naspäť do môjho príbytku. Ale toho dňa mal so mnou zvláštnu trpezlivosť a pokračoval, „Takže toto ti hovorí niečo, čo musíš urobiť, aby si sa prebudil: nikdy nepokladaj žiadnu situáciu za samozrejmú. Nikdy sa neopieraj o svoje zvyky alebo o to, čo si bol naučený. Buď vždy pripravený prekvapiť spánok. Keď sa rozhoduješ pre smer svojej činnosti, nikdy sa nespoliehaj na nič iné ako na čistú fontánu.“

Džervin vybral z košíka hrušku. V okamihu zhodnotil, že som príliš zdrvený, aby som jedol, tak si sám odhryzol z ovocia, namiesto toho, aby mi ho podal. „Vidím, že sa veľmi snažíš a oceňujem to,“ povedal. „Dám ti ďalší tip. Keď už naozaj nevieš, čo by si mal robiť, opýtaj sa čistej fontány, 'Čo by v tejto situácii urobil prebudený?'“

A jedol hrušku, čím mi poskytol kopec času nato, aby som sa pozbieral.

Na konci nášho stretnutia navrhol, že prišiel čas, aby som podstúpil trojtýždňový meditačný pobyt v kaplnke Pána Melchisedeka. „Urobí ti to veľmi dobre a tiež ti pomôže porozumieť, o čom je prebudenie,“ uzavrel.

5.14 Predosobná blaženosť v kaplnke Melchisedeka

S Pratesovým dovolením som tri týždne strávil meditovaním v prvej hale Melchisedeka.

Bola to jedna z najstarobylejších (a preto najposvätnejších) budov svätyne – takou starobylou ako Zákon svätyne, čo znamenalo mnoho desiatok tisíc zákonných rokov. Vnútro haly svietilo ako tekuté zlato, žiara zo živých stien sa miešala so Svätým Svetlom Pána Melchisedeka a jeho anjelov.

Tam bola meditácia taká ľahká! Stačilo len sedieť vo svetle a nechať sa vyniesť do výšok Zákona. Moje srdce žiarilo ako slnko. Každé ráno, len tým, že som vošiel do poľa kaplnky, som sa cítil nekonečne múdry a preduchovnený. Tiekli cezo mňa rieky oddanosti. Akú väčšiu odmenu si mohol služobník Zákona kedy želať? Akú väčšiu blaženosť? Správny a pravdivý bol Zákon, keď vyhlasoval,

Nič neprináša človeku väčšie naplnenie

Ako velebiť Pána Melchisedeka

A vzdávať mu všetku slávu.

Tri týždne rýchlo ubehli. Z pobytu som sa vrátil hlboko oddýchnutý a občerstvený. Bola to perfektná prestávka po ťažkých mesiacoch, keď sa samotné moje základy neustále otriasali. Moje pochybnosti o sebe samom boli odplavené, moja sebadôvera obnovená. Cítil som, že svetlo je opäť so mnou. Aké múdre od Majstra Džervina, že mi doporučil tento pobyt. Neotrasiteľný je človek, ktorý je podporovaný Zákonom. Tento verš presne odrážal, ako som sa cítil.

Počas nášho nasledujúceho stretnutia sa ma Džervin najprv opýtal, či sa mi páčilo rozjímanie o Pánovi.

„Zákonne ohromne, Majster Džervin. Cítim sa byť teraz oveľa silnejší.“

Džervin zostal na chvíľu ticho, hľadiac na akvamarínové svetlo vyžarujúce zo stropu. Potom, v jedinej vete, mi uštedril zničujúci úder.

Pohliadol mi hlboko do očí, „Čo musíš teraz pochopiť, je to, že spojenie, ktoré si mal v kaplnke Melchisedeka, je spojenie spáča.“

Sotva som veril svojim ušiam.

„Tak ako sny, tieto zážitky sú úplne mimo tvojej kontroly,“ pokračoval Džervin, „a keď nadíde bolestivý súmrak kráľovstva, veľa z nich nezostane.“

Hlboké Podsvetie!

Zostal som mimo aspoň päť minút.

Zážitok svetla nášho Pána bol úžasne silný. Ak toto bolo nereálne, potom mi už nezostalo naozaj nič, o čo by som sa mohol oprieť.

Hlodavá úzkosť a obrovská črepina v mojom srdci boli späť. Moje utrpenie bolo úplné.

Odniekiaľ sa vydrali von slová, „Nie je svetlo nášho Pána skutočné?“

„Dobrý Pán Melchisedek!“ zasmial sa Džervin. „Pravdaže, On je skutočný! On je Ten, ktorý bol, ktorý je a ktorý bude. To nie je u Pána Melchisedeka, kde je niečo nesprávne, ale u teba!“

Ako to, že som bol schopný robiť niečo nesprávne, keď som sa cítil najsilnejší a najistejší sám sebou? Z očí mi vytryskli slzy. Cítil som sa úplne prázdny, horšie ako mŕtvy.

Džervinove slová doviedli môj zmätok na vrchol, „Práve teraz, Zar, vyzeráš byť na prebudenie pripravený viac ako kedykoľvek predtým.“

„Pomoc, Džervin,“ povedal som, zvíjajúc sa, „Potrebujem pomoc! Môj svet sa rúca. Jednoducho nechápem, čo mám robiť.“

„Synu,“ povedal miernym, ale pevným hlasom, „ak chceš kráčať po ceste zasvätenca, musíš sa naučiť čeliť chvíľam, keď sa zdá, že všetko sa ti rozpadáva pod rukami. Často vtedy, keď prídeš najbližšie k svojmu cieľu, budeš musieť zniesť najväčšiu temnotu. Teraz ti vysvetlím, čo tým myslím.

Predstav si hlupáka, ktorý si nikdy nič nepamätá dlhšie ako hodinu. Cez deň je kráľovstvo zaliate Slnkom a hlupák verí, že Slnko bude hriať navždy. Ale príde noc. Všetko zostane tmavé a studené, a hlupák si nedokáže spomenúť, že Slnko niekedy existovalo. Hlupák sa stane neveriacim v Slnko. Nedokáže si dokonca ani predstaviť jeho existenciu.

Dnes je svetlo nášho Pána Melchisedeka všade okolo nás, a tak spáči pokladajú za samozrejmé, že Jeho prítomnosť bude s nimi navždy. Ale keď nadíde súmrak kráľovstva, budú ponechaní v chlade, premožení temnotou. Na Zákon zabudnú a niektorí dokonca prestanú veriť, že Pán Melchisedek existuje.“

Keby Majster Džervin nebol býval slávnym prorokom Zákona, kričal by som, že je to kacírstvo. Pre každú dušu v kráľovstve bol Pán Melchisedek tou najpevnejšou a najhmatateľnejšou realitou – základným kameňom Zákona samotného sveta, v ktorom žili. Myšlienka, že jedného dňa, aj keby to malo byť stotisíc rokov odteraz, ľudia nebudú veriť v Neho, znela práve tak nereálne, ako bola neprijateľná.

„Keď si bol v kaplnke,“ búšili do mňa Džervinove slová, „kúpal si sa v svetle nášho Pána ako strom na poludnie. Ak zostaneš spáčom... len počkaj, kým nadíde noc. Z tvojej viery a oddanosti Pánovi nezostane nič.“

Zdalo sa, že už mi nezostalo nič, v čo by som mohol veriť, alebo o čo by som sa mohol oprieť. Moja myseľ bola prázdna. Čistá fontána bolo jediné, čo mi zostalo.

„Drž sa čistej fontány,“ pomyslel som si. „Musím sa držať fontány.“ A cez jej čistý tok sa ten búrlivý zmätok pomaly upokojil a prišla ku mne otázka. „Potom... musí byť nejaký iný spôsob ako poznať nášho Pána. Musí byť spôsob spojenia, cesta, ktorá nezmizne, keď nadíde noc,“ povedal som.

„Pravdaže sú aj iné cesty!“

Poprvýkrát v ten deň som zbadal v Džervinových očiach svetlo, čo naznačovalo, že som na správnej ceste. „Ale predsa,“ pokračoval som, „čo hovoríte, znamená, že kráľovstvo je plné spiacich, ktorí veria, že vidia Pána Melchisedeka, hoci v skutočnosti sú slepí.“

„Zar,“ odpovedal Džervin, „vidia Pána a mnohí z nich majú hlboké poznanie Jeho ciest a vesmíru, ktorý je Jeho ihriskom. Ale ak sa nezobudia, čoskoro príde čas, keď sa energetické polia zrútia a všetko ich vedenie bude stratené.“ Tu sa Džervinovi zmenil tón hlasu, jeho oči boli upreté do rohu miestnosti, kde sa zdalo, že sa toho toľko deje, aj keď ja sám som tam nič nevidel. „Pre mňa, Zar, je toto najväčšia zo všetkých tragédií. Vidím týchto brilantných učencov, týchto inšpirovaných prorokov a vysoké kňažky, a uznávam a obdivujem ich poznanie. Ale tiež vidím, že čochvíľa bude ich poznanie premenené v nič. Niektorí z najväčších z nich sa znovu narodia ako nepríčetní hlupáci, ktorí putujú ďaleko od ciest Pána.“

Toto bolo najbližšie k rozrušeniu, ako som svojho učiteľa kedy videl.

Hlboko pohnutý som sa opýtal, „Džervin, naučíte ma ako vidieť Pána spôsobom, ktorý sa nestratí, keď nadíde noc?“

„Je to jedno z mojich najhlbších želaní, aby si dokázal vidieť Pána za každým zovňajškom,“ povedal mi. „Ale nato sa musíš najprv prebudiť.“

Prebudiť sa! Po ničom som netúžil viac, no počuť to slovo bolo ako mať v hrudi zabodnutú dýku. Pripomínalo mi to, aký som bezmocný, aký neschopný vymaniť sa zo svojho spiaceho stavu, dokonca neschopný porozumieť, čo vôbec prebudenie znamená! Často som si myslel, že všetka moja snaha, namiesto toho, aby ma viedla k prebudeniu, iba prispela k tomu, že sa môj spánok zmenil na nočnú moru.

„Môžete mi dať nejaký návod, Džervin?“ prosil som ho.

„V nasledujúcich týždňoch,“ povedal, „budem musieť stráviť nejaký čas s niekoľkými vysokými kňažkami a prorokyňami svätyne. Niektoré z nich sú vysoko prebudenými zasvätencami a iné sú úplnými spáčmi. Ale všetky sú mimoriadne duchovné. Možno by si ma chcel sprevádzať a mohli by sme si vymieňať dojmy o tom, čo pre nich ten spánok znamená.“

Ako mohol byť niekto duchovný a zároveň spáč? Nad tým mi zastával rozum. Ale myšlienka, že môžem stráviť čas v Džervinovej spoločnosti, mi okamžite zdvihla náladu, až som takmer zabudol na nakladačku, ktorú som práve dostal.

„To by som bol strašne rád!“ povedal som.

5.15 Markine oči

O pár dní neskôr som sa skoro ráno stretol s Džervinom v jeho apartmáne a išli sme spolu z enklávy drahokamov do ženského krídla svätyne – odlúčených budov, kde mali ženské kňažské rády svoje priestory. Bolo to prvý raz, čo som navštívil túto časť svätyne. Vstúpili sme cez portál ohraničený dvoma vysokými stĺpmi, ktoré viedli do veľkej haly. Prah nikto nestrážil, a predsa mohli dovnútra vojsť iba oprávnené osoby.

Hneď ako sme vstúpili, bol som prekvapený intenzitou energetického poľa. V tejto doméne Slečny Teyani bola atmosféra vedomia hlboká, radikálne odlišná od tej, ktorá bola v priestoroch Lososových kňazov. Bolo to ako vstúpiť do iného sveta. Každý výklenok a každá škára bola živou mágiou, vo vzduchu sa zachvievali kúzla.

Z prvej haly sme kráčali cez zložité bludisko chodieb, nádvorí a uličiek. Nasledoval som Džervina, obdivujúc veľkú rôznorodosť astrálnych svetiel a polí energie, každé so svojou vlastnou prítomnosťou a kvalitou vibrácie. Ale prechádzka sa ukázala byť oveľa dlhšou ako som očakával. Na konci každej chodby bola ďalšia chodba. Labyrint sa zdal byť najkomplikovanejší zo všetkých vo svätyni. Potom, ako sme vyšľapali niekoľko schodísk, sme konečne došli do malej miestnosti, kde na nás čakala skupina žien. Jedna z nich bola Slečna Teyani. Okolo nej boli tri kňažky oblečené v šatách Bieleho Orla. Opodiaľ stálo niekoľko iných kňažiek odetých v rúchach rôznych farieb.

Moju pozornosť pritiahla tmavá žena, mohla mať do šesťdesiat rokov. Vyzerala byť veľmi unavená. Sedela na dlážke a opierala sa o živú stenu. Mala oblečené oranžové šaty. Cez hlavu mala prehodený dlhý šál, ktorý jej zakrýval vlasy. Oči mala zavreté.

„Pochválený buď Pán Melchisedek!“ pozdravil Džervin kňažky.

Slečna Teyani odpovedala, „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, môj dobrý Džervin a tebe, Zar,“ a usmiala sa na mňa.

Usmial som sa naspäť, ale nepozdravil som ju, keďže mi Majster Džervin nakázal, aby som počas návštevy mlčal.

Džervin išiel a sadol si vedľa ženy v oranžovom. „Ako sa dnes má?“ spýtal sa.

„Nie veľmi dobre,“ odvetila Teyani. „Neje.“

Džervin sa obrátil k postaršej kňažke, ktorá stála blízko Teyani, a opýtal, „Čo si myslíš ty, moja dobrá Muridji Purpurového Rúcha?“

„Obávam sa, že Marka robí práve to, čo si predpovedal, že ona a iné kňažky Malchaska urobia, keď rozklad polí dosiahne určitý stupeň,“ odpovedala Muridji.

„Mm...“ Džervin jemne uchopil ruku Oranžovej kňažky.

„Marka...“ zavolal tým najmäkším hlasom, aký som z jeho úst kedy počul.

Marka neodpovedala.

„Džervin, znamená to, že sme o krok bližšie k naplneniu tvojich proroctiev, však?“ spýtala sa Muridji.

Džervin vážne prikývol.

Pre informáciu mladších kňažiek, Muridji vysvetlila, „Bolo to dávno, keď Majster Džervin predpovedal, že keď polia stratia svoju čistotu, vysoké kňažky Malchaska ochorejú a opustia svoje telá, jedna po druhej.“

Iná kňažka citovala Džervinove slová, „Keď sa poškodí siedme energetické pole tmy viditeľnej, veľký anjel Malchasek povolá naspäť svoje semeno a budete vedieť, že čas sa blíži.“

„Žiadna z hymien Zákona, ani žiadne z našich liečivých kúziel nevyzerajú, že by boli schopné obnoviť ich zdravie,“ povedala Teyani.

„A keď prehovoria, tvrdia, že Malchasek ich volá naspäť do sfér Výšin a že už nemajú mandát v kráľovstve,“ dodala Muridji.

„Máme skúsiť niečo iné?“ spýtala sa Teyani.

Džervin pomaly pokrútil hlavou.

Všetci stíchli.

„Marka, to som ja, Džervin,“ môj učiteľ jej polo-zašepkal do ucha a aktivoval určitú bránu blízko jej ľavej kľúčnej kosti.

Bola tu okamžitá odozva, ako zostupný dych svetla.

Prekvapený, pozrel som sa na strop, ale nedokázal som vidieť nič nezvyčajné.

Do miestnosti sa zniesla vznešená prítomnosť.

V kútiku Džervinovho oka som zbadal slzu. Okamžite ma to rozplakalo.

Prítomnosť silnela a Marka otvorila oči.

Čo som potom uvidel, zostáva jedným z najvýnimočnejších zážitkov celého toho života. Slovo Draka a Hlboké Podsvetie, Pán Melchisedek je mojím svedkom, počas tých rokov som videl naozaj zvláštne veci – ale neveľa takých ako Markine oči! Cit, ktorý osvetlil miestnosť, keď otvorila oči, bol neopísateľný. Nič z toho, čo som zažil počas cestovania vo sférach trojuholníka, sa nedalo porovnať so svetlom v jej očiach, dokonca ani nádherné pole hviezd.

Potom som úplne odišiel. Teyani, Muridji, Džervin, malá izba, ja vo svojom študentskom ružovom rúchu – všetko zmizlo. Na začiatku zážitku prišiel ku mne verš: „Ďaleko za ničotou, ktorá je mimo bohov samotných.“ Všetko bolo nadzmyselné. Bolo tu iba Ticho gigantického Bytia.

Netuším, ako dlho to trvalo. Úplne som vypustil zvyšok stretnutia. Keď som opäť nadobudol svoje normálne vedomie, kráčal som s Džervinom cez bludisko chodieb, naspäť do jeho apartmánu.

„Vďaka Matke Svetla!“ pomyslel som si. „Neodpadol som!“ To bolo také nečakané pri takomto mimoriadnom zážitku, že som rozmýšľal, či pomohol Biely Orol.

Akonáhle sme prekročili portál, bol som uvoľnený od nariadenia držať svoje ústa zatvorené, tak som sa Džervina opýtal, „Je Marka spáč?“

„Och, nie, synak! Marka je prebudená. Patrí do sfér Výšin. Žiaľ, už s nami veľmi dlho nepobudne.“

Srdcom mi prešla jemná vlna nekonečného smútku. Nebolo ťažké vidieť, aká drahá bola táto žena pre Džervina.

„Ona je veľkou sväticou. Keď bola mladou kňažkou, dostalo sa mi nesmiernej pocty, že som mohol byť jej inštruktorom cestovania, tak ako je Elyani teraz pre teba,“ usmial sa Džervin. „Veľmi mi pomohla, keď som raz musel cestovať veľmi, veľmi ďaleko. Starala sa o moje telo, keď som išiel na svoju prvú veľkú cestu mimo sfér Melchisedeka. To bolo... takmer pred tridsiatimipiatimi rokmi!“

Chvíľu sme mlčky kráčali. Potom som sa ho opýtal, „Mám sa usilovať byť taký prebudený ako ona?“

K môjmu prekvapeniu sa Džervin rozosmial, akoby som povedal niečo naozaj vtipné. „Zar-ka, Zar-ka, si poriadne popletený. Poď so mnou, dáme si obed v akvamarínovej komnate a pokúsim sa vysvetliť ti niektoré ďalšie veci o prebudení. Potom pôjdeme naspäť na ďalšie stretnutie so Slečnou Teyani.“

5.16 Modré kňažky

Jedným z dôvodov, prečo som mal obzvlášť rád, keď ma Džervin vyučoval počas jedla, bolo to, že som nemusel produkovať veľa otázok. Kým som bol vyťažený žuvaním, Džervin pokračoval v rozprávaní, zatiaľ čo normálne, ak som zostal príliš dlho ticho, sa odmlčal a čakal, kým sa niečo spýtam. Keď som jedol v jeho spoločnosti, žul som vždy veľmi starostlivo.

Ten deň bola komunikácia medzi nami obzvlášť vrúcna.

„Marka pre teba nie je dobrý príklad, ani pre spánok, ani pre prebudenie,“ začal Džervin. „Jej osvietenie je z inej epochy. Kňažky Malchaska sú strážkyňami nesmierne starobylého svetla. Sú to mimoriadne ženy. Ich energia je úplne odlišná od energie normálnych ľudí, dokonca aj od vysokých zasvätencov.“

To mi pripomenulo kňažky Úsvitu Stvorenia, ďalší rád, ktorý bol príjemcom prastarých energií. Ďalej som prežúval.

„Ty alebo ja by sme sa nikdy nemohli stať kňazmi Malchaska,“ pokračoval Džervin, „keďže Malchaskovi služobníci sú vysokí Duchovia, ktorí zostúpili zo sfér Výšin a pomáhajú zakotviť jeho svetlo v kráľovstve. Čo sa prihodilo v posledných rokoch, je to, že kvalita energetických polí v kráľovstve sa natoľko znehodnotila, že kňažky Malchaska už nemôžu medzi nami udržiavať svoju prítomnosť. Nekontrolovateľný rozklad, ktorý postupne preniká do našich energetických polí, je nezlučiteľný s čistotou ich duší. Beda, keď kňažky ako Marka opustia kráľovstvo, tak odíde aj ochraňujúce svetlo ich veľkého anjela. To poliam ešte viac uškodí.“

Téma polí mi nebola úplne jasná. Jediné, čomu som rozumel, bolo to, že prítomnosť bohov v kaplnkách spočívala na poliach. Raz som počul niekoho povedať, že ak by polia potratili rozum, všetky plasové budovy v kráľovstve by sa roztopili ako sneh pod zákonným slnkom a rovnako by dopadlo strašne zákonne veľa vecí v kráľovstve.

„Ale vráťme sa naspäť k spánku a prebudeniu,“ pokračoval Džervin. „Zlom pre teba by možno mohol nastať vtedy, keby si si uvedomil, aký typ spojenia si dosiahol, keď si bol v kaplnke Melchisedeka. Porovnaj si, ako si sa cítil tam, a ako sa cítiš teraz. Teraz sa ma snažíš počúvať a prísť na otázky, ktoré by si mi mohol položiť.“

Pozorne prežúvajúc, zákonne zamyslene som hľadel na akvamarínovú živú stenu.

Džervin sa usmial, „A si aktívne so mnou, pričom sa mi usiluješ dávať to najlepšie zo svojej prítomnosti. Vieš, že si Zar, ktorý počúva Džervina. Keď si bol v kaplnke Melchisedeka, situácia bola veľmi odlišná; nebolo tam nič iné len Pán. Ty a všetci tí, ktorí tam s tebou sedeli, ste boli takí pohltení rozjímaním o našom Pánovi, že ste ani nevedeli, kto ste. Jedinou vecou, ktorá bola v kaplnke, bola prítomnosť nášho Pána Melchisedeka. Ty, Zar, si už nebol. Namiesto Zara tam bolo prázdne, pasívne zapálené svetlo nášho Pána. To prázdno bolo božsky ožiarené a svetlo v tebe prebudilo vysokého Ducha. Ale nebolo to nič viac ako spojenie spáča. Zážitok nebol vytvorený tebou. Prišiel zvonka a nemal si nad ním žiadnu kontrolu. Keby nebolo sily polí, nebol by si schopný dosiahnuť svetlo nášho Pána.“

Džervin dopil svoj pohár a pokračoval, „Počas poznávania božskej prítomnosti si prebudení ľudia zostávajú byť vedomí svojho Ja. Poznávajú prítomnosť cez svoje Ja. Naopak spáči, keď sa vciťujú do Božského, strácajú o sebe akýkoľvek pojem. Božské cez nich poznáva samé Seba.“

V tej fáze som nedokázal urobiť nič lepšie, len sa uistiť, že si Džervinove slová presne zapamätám, aby som nad nimi mohol neskôr rozmýšľať.

„Modré kňažky, ktoré navštívime toto popoludnie, sú typickými spiacimi prorokyňami. Pozorne ich sleduj. Keď sa naladia na svoje božstvá, ich energia úplne zoslabne, až sa vyparí a vyzerá to, že z nich sotva niečo zostalo. Potom niečo veľmi vysoké a nádherné zíde nadol ku nim a inšpiruje ich k slovám veľkej múdrosti.“

Potom si Džervin ešte uťahoval z môjho starostlivého prežúvania a vydali sme sa naspäť do ženského krídla svätyne.

Hneď ako sme prešli portálom, opäť som pocítil hutné pole vedomia naplneného prítomnosťou. Museli sme kráčať viac ako dvadsaťpäť minút. Obdivoval som ľahkosť, s akou Džervin našiel cestu cez záhadný labyrint.

Prechádzka skončila v ponurej, stredne veľkej miestnosti, kde na nás Slečna Teyani čakala v prítomnosti dvanástich žien odetých v zafírovo-modrých šatách.

Po náležitom uctení si Pána Melchisedeka, Džervin oslovil skupinu, „Takže, aký je problém?“

„Našu kaplnku zaplavujú všetky druhy nečistých energií,“ povedala jedna z Modrých kňažiek. „Dosahuje to úroveň, keď máme ťažkosti otvoriť sa svojim bohom.“

Zarazilo ma, ako pomaly rozpráva.

„Sú to škodlivé elementálne sily uvoľňované z rozložených energetických polí,“ povedala Teyani. „Nie je to nijako zvlášť intenzívne, ale naše priateľky Modrého Rúcha sú výnimočne citlivé, zvlášť keď vstupujú do tranzových stavov.“

„Nemôžeme tú špinu jednoducho vyčistiť?“ spýtal sa Džervin.

„My ju čistíme, samozrejme!“ odvetila Teyani. „Problém je, že to sem z polí stále prúdi.“

„Ak to bude takto pokračovať,“ povedala iná Modrá kňažka (ešte pomalšie), „budeme potrebovať asistenciu očisťovača pri každom rituále, ktorý vykonávame.“

„Mm... Musí byť niečo, čo sa dá urobiť na úrovni samotných energetických polí. Mali by sme požiadať Fermana a jeho tím správcov polí, aby sa prišli pozrieť na túto kaplnku. Mohli by sme tiež požiadať o pomoc Vlnka,“ navrhol Džervin.

„Vlnka?“ spýtala sa Teyani. „O tom som nikdy nepočula! Kto je to?“

„Majster Vlnko Zažltnutého Rúcha,“ usmial sa Džervin. „Je to osobnosť Zákona. Práve som ho vylovil zo svätyne Západných Planín. Prijal som ho do svojho tímu pre veľký projekt, o ktorom vieš.“

Zdalo sa, že Teyani to zaujíma, „Čo robí Vlnko?“

„Kamene. Neskutočné kamene s neuveriteľnými silami,“ Džervin bol nadšený. Obrátiac sa k Modrým kňažkám, pokračoval, „Myslím si, že najlepšie by bolo, keby som videl jeden z vašich rituálov a mohol tak z prvej ruky posúdiť situáciu.“

Modré kňažky súhlasili a pripravili sa na prorocké sedenie.

Teyani sa zákonne pobrala preč, potom ako ma obdarovala vrúcnym úsmevom, po ktorom energia nad mojou hlavou syčala ako sto hadov.

Džervin ma poučil, aby som si sadol na podlahu a pozorne sledoval sedenie.

Bol som zmätený z toho, aké bledé boli tieto Modré kňažky a aká tekutá bola ich energia. Zdali sa byť také ľahké, že ich nohy sa sotva dotýkali zeme. Neskôr som sa dozvedel, že tento polo-netelesný stav kultivujú pomocou špeciálnej diéty a celkovým spôsobom života.

Po niekoľkých minútach začali kňažky pomalé, opakujúce sa spievanie nejakej časti Zákona, ktorú som nepoznal. Hlasy boli úžasné. Do poľa miestnosti zniesli mocnú prítomnosť. V takej intenzívnej atmosfére som musel vynakladať veľké úsilie, aby som neodpadol. Na chvíľu som si myslel, že som v poliach hviezd, ale zážitku chýbala ostrá jasnosť mojich lekcií cestovania s Elyani. Bolo to skôr niečo ako hmla, teplé a príjemné puzdro pretkané astrálnymi svetlami, v ktorých som sa cítil úplne bezpečne a ochraňovaný. Ale videl som, že idem stratiť vedomie, tak som radšej otvoril oči a prinútil sa zostať prítomný v miestnosti.

Jedna z kňažiek začala zvláštnu inkantáciu v dialekte, ktorý som nikdy predtým nepočul, „Arken... groser... vatan...“

„Prorokuje,“ zašepkal mi Džervin do ucha. Na mojej tvári videl zmätený výraz. „Toto nie je žiadny atlantský dialekt. Hovorí cudzími jazykmi.“

Modrá kňažka pokračovala vo svojom pomalom monotónnom monológu, ktorý sa zdal, že trvá veľmi, veľmi dlho.

„Pochopil si?“ zašepkal mi Džervin do ucha.

Potriasol som hlavou.ˇ

„Zatvor oči a nechaj hlas preniesť tvoje vedomie do sfér,“ poradil mi Džervin.

Výsledok bol takmer okamžitý: v mysli sa vynorili jasné symbolické obrazy. Najprv som videl čiernu labuť potápajúcu sa vo vodách jazera, potom nádhernú krajinu, potom zlatú sochu boha. Obrazy boli úplne dokonalé. Vyzerali oveľa reálnejšie ako čokoľvek, čo som videl v kráľovstve. Hĺbka farieb a bohatstvo svetla ma naplnili úžasom.

„Hovorí k tebe orákulum, Zar. Otvor svoje srdce a načúvaj odkazu!“ zašepkal Džervin.

Intuitívne som dokázal vnímať, že obrazy v sebe niesli odkaz. Ale ako ho rozkódovať? Bol som projektovaný z obrazu do obrazu, úplne ma pohltili. Aj keby som mal k dispozícii myseľ, ktorá by k tomu mohla niečo poznamenať, bolo ťažké vidieť, ako by sa dal z týchto vízií vytiahnuť nejaký zrozumiteľný význam. Nasledujúc Džervinov návrh, pokúsil som sa viac otvoriť svoje srdce, ale všetko, čo sa stalo, bolo len urýchlenie postupnosti obrazov veštby.

Zanedlho som úplne stratil kontakt s miestnosťou, s hlasmi a s obrazmi... A vstúpil som do stavu hlbokého tranzu.

Kým som sa prebral, bolo už ďalšie ráno. Bol som v nocľahárni kňazov Lososového Rúcha.

„Och, nie!“ pomyslel som si. „Zase som to urobil!“ Pri predstave, že som bol zase nesený domov v bezvedomí, som sa cítil trápne, bezmocne a úplne beznádejne.

Podišiel ku mne Artold, „Po-chvá-le-ný buď Pán Mel-chi-se-dek, Zar! A-ko sa dnes máš, môj pria-teľ v Zá-ko-ne?“

Ten deň nebol dobrý.

5.17 Vzdialené hlasy

Počas nasledujúcich týždňov som vytrvalo žiadal čistú fontánu, aby ma inšpirovala a navrhla niečo, o čo by som mohol usilovať. To nebola žiadna ľahká úloha. Čoskoro ma to doviedlo k záveru, že nič nechcem alebo možno len neviem, čo chcem... alebo možno chcem nemožné veci, ako pochopiť Majstra Džervina alebo mať pôžitok zo spoločnosti prebudených ľudí (ale prečo by prebudení chceli tráviť svoj čas so spáčom ako som bol ja?). Výsledkom bola ešte väčšia črepina v mojom srdci. A viac zúfalstva a hanby za seba samého.

O čo by mohol usilovať taký nepodarok ako ja?

Jeden neskorý večer, potom ako som dokončil ohňový rituál v kaplnke Pána Ganu, mi konečne prišla odpoveď.

Nebolo to len niečo, čo vyžadovalo veľa skúšania, bolo to zároveň aj niečo, čo som naozaj chcel dosiahnuť. (Počas našich rozhovorov Džervin často zdôrazňoval, že čím viac budem chcieť uspieť, tým väčšmi prebúdzajúce bude pre mňa cvičenie v usilovaní sa.)

Rozhodol som sa, že prekvapím Slečnu Elyani tým, že sa prebudím po lekcii cestovania dostatočne skoro nato, aby som ju mohol pozdraviť.

To sa ukázalo byť strašne ťažké, bolestivé a frustrujúce cvičenie. Na konci každej lekcie som sa snažil zo všetkých síl, projektovať sa naspäť do svojho denného vedomia. Ale zakaždým som upadol do bezvedomia.

Snažil som sa pripraviť vopred. Počas svojich denných aktivít som si často spomenul na svoje odhodlanie a modlil sa k Matke Svetla o pomoc. A pri každom ohňovom rituále som žiadal o pomoc aj Pána Ganu. Ale nič nezabralo. Napriek všetkému môjmu úsiliu a invokáciám, a napriek skutočnej túžbe pozorovať nádhernú energiu Bieleho Orla Slečny Elyani, hodiny cestovania systematicky končili v čiernej diere. Keď som sa vynoril zo sarkofágu, všetko, čo som našiel, boli len dvaja nudní spáči z liečebných komnát. Potichu sa na mňa usmiali svojím prázdnym spôsobom, akoby ma chceli potrestať zato, že som opäť zlyhal a odviedli ma naspäť k nudným spáčom Lososového Rúcha.

Tak som vyskúšal mocnú techniku kánonu Zákona, pri ktorej sa mal počas novu vykonať ohňový rituál a vysoká invokácia ku všetkým bohom, aby sa tým vyjadrilo želanie k vesmíru. Potom nasledovala séria zdĺhavých rituálov pri východe a západe Slnka, počas každého nasledujúceho dňa v priebehu dvoch týždňov. Mala sa tak stupňovať intenzita až do splnu, času, kedy bohovia buď zareagujú alebo nezareagujú, v závislosti od faktorov, ktoré boli mimo chápania smrteľných bytostí.

Či tak urobili alebo nie, to som sa nikdy nedozvedel, kvôli takmer-katastrofe, ktorá vyšla z mojej dielne. Počas lekcie, ktorá prebiehala v deň splnu, som cestoval po prúde v jednom z polí hviezd sfér trojuholníka, keď ma Slečna Elyani vyzvala, aby som zrýchlil.

Zabudol som, aké mocné môžu byť prúdy, a dal som príliš silný impulz. Výsledok ma dokonale prekvapil – neuveriteľne prudké zrýchlenie, ktoré ma projektovalo veľmi, veľmi ďaleko.

Elyani hneď spozorovala, že niečo nie je v poriadku. „Drž sa prúdu, Zar! Strácaš prúd! Drž sa!“

Ale už bolo neskoro. Kým som si stihol uvedomiť, čo sa deje, ocitol som sa v čudnom priestore bez najmenšieho svetla. Bol dosť odlišný od čohokoľvek, čo som navštívil predtým.

„Kde som?“ bol som znepokojený a mierne ohromený týmto nezákonným skokom do ničoty.

„Vyšiel si mimo sfér Melchisedeka. Si v nesprávnom priestore, Zar! Nemôžeš tam zostať. Nasleduj moje svetlo, nechaj ho, aby ťa priviedlo naspäť.“

Počul som jej slová, ale zistil som, že sa pohybujem len s ťažkosťami.

„Elyani, myslím, že som asi vytvoril... nesprávne spojenie. Je to tu okolo také divné... A ťažké... nemôžem sa hýbať.“

Ledva som počul Elyaninu reakciu, „Zar, vydrž! Idem za tebou!“

„Elyani! Cítim sa stále ťažší a ťažší. Strácam ovládanie. Je tu silný vietor...“

„Och, nie! Zar, snaž sa za každú cenu odolávať!“ Elyanin hlas bol slabý. „Tieto ďaleké vetry sú nekonečne silnejšie ako sa zdajú. Môžu ťa zaniesť príliš ďaleko!"

Upadal som do spánku. „Nie!“ volal som, „Džervin, pomôž mi! Nechcem zomrieť ako spáč!“ Ale ťažký efekt piesočníka ma premohol. Stratil som vedomie a začal plávať priestorom, unášaný vetrami.

Dole v štartovacej miestnosti Seyani zakričala, „Stratíme ho!“

Elyani, majsterka v cestovaní, nestrácala čas. Obrátila sa k Seyani, „Chcem tu mať okamžite štyroch mužov.“

Sadla si na podlahu, oprela sa o živú stenu, a v okamihu sa projektovala mimo svojho tela. Prerazila si cestu cez všetky kontrolné procedúry a bez prechodu prekročila hranicu sfér Melchisedeka.

Slečna Seyani, napriek svojim vlastným veľkým skúsenostiam, mohla len obdivovať ľahkosť, s akou sa Elyani hnala priestorom. „ Zdravím ťa, Biely Orol bohov!“ spievala Seyani. „Zhliadni na svoju služobníčku. Ochraňuj ju svojimi krídlami.“

V priebehu niekoľkých sekúnd dosiahla Elyani sivú úroveň, v ktorej som uviazol. Ale k jej prekvapeniu, vetry ustali. Priestor bol úplne pokojný.

„Zar!“ zavolala, ale nedostala odpoveď.

Poprvýkrát počas všetkých tých lekcií cestovania sa priblížila k môjmu astrálnemu telu. Znovu zavolala moje meno a použila Hlas, aby ma zobudila, ale neúspešne. Zostal som v bezvedomí.

Práve ma chcela 'odniesť' naspäť, keď začula šepot. Čudný hlas, ktorý sa nepodobal ničomu, s čím sa stretla počas rokov intenzívneho cestovania.

„Neboj sa!“

Zdalo sa, že šepot prichádza z veľkej, veľkej diaľky.

„Neboj sa! Priestorová Matica dáva pozor.“

Elyani otestovala hlas na poznávacie symboly, ale nedostala žiadnu odpoveď.

Okamžite sa zmenila na inú osobu. Vyvolala všetku silu, ktorú do nej Teyani vložila, opancierovala svoju energiu a nabila svoj Hlas. A v tom ničotnom priestore stála blízko mňa, ako panter pripravený na útok.

„Neboj sa, Biely Orol! Priestorová Matica dáva pozor.“

Elyani zostala úplne nehybná, mlčanlivá a koncentrovaná, vnímajúc ten okamih tak, ako to dokážu len zasvätenci.

Čakala, ale hlas sa už neozval. Tak si ma pripla k svojej energii a začala sa pomaly hýbať.

Iný vzdialený hlas zašepkal, „Zbohom, deti hviezd. Lietajúci Drak sa vráti a vy uzriete jeho nádheru.“

A prvý hlas sa opäť ozval, „ Priestorová Matica, prednostný prístup udelený. Vzdialené navádzanie je vám k dispozícii. Zahájte projekciu podľa cieľa.“

Elyani zostala stáť a znovu otestovala hlasy. Nereagovali na žiadne identifikačné prostriedky, ktorým ju naučili.

Čakala ešte niekoľko sekúnd. Priestor bol pokojný.

Aký zázrak zastavil vetry?

Elyani sa začala pohybovať naspäť ku sféram Melchisedeka, vlečúc so sebou moje astrálne telo.

Žiaden iný hlas sa už neozval.

Čoskoro bola Elyani naspäť vo svojom tele. Luskla prstami, otvorila oči a hneď sa postavila.

Ako prikázala, štyria muži už čakali v miestnosti.

„Zoberte ho do liečebných komnát!“ prikázala im. „Rýchlo!“

Odstránili ľahké priesvitné veko, ktoré zakrývalo sarkofág.

Muži zodvihli moje telo a malá skupinka sa ponáhľala do jednej z liečebných komnát, ktoré susedili so štartovacími miestnosťami.

Slečna Teyani bola veľmi spokojná, keď sa dopočula ako jej učeníčky vyriešili situáciu: ani jedna stratená minúta, žiadne zbytočné slovo, žiaden nepremyslený pohyb. Keď došli do jednej z liečebných komnát, dve kňažky použili štandardné liečebné techniky, projektovali Hlas na rôzne časti môjho tela.

Rýchlo sa ukázalo, že moja energia neutrpela žiadnu škodu. Po vykonaní ešte niekoľkých liečebných techník, dva Biele Orly odišli.

Keď som otvoril oči, moja prvá myšlienka bola, „Som mŕtvy?“ Ale plasový strop liečebnej komnaty vôbec nezodpovedal mojim predstavám o prvých zastávkach Veľkej Cesty. Vydával len slabú belavú žiaru.

Otočil som hlavu doprava a zbadal známe tváre dvoch doprevádzajúcich kňazov.

Ako zvyčajne, nepovedali ani slovo.

Poobzeral som sa okolo. Žiadna Elyani.

Znovu som zavrel oči a plakal som.

5.18 Nebesá Zjavenia

Počas týchto mesiacov Džervina opakovane volali do ženského krídla svätyne, kde malo mnoho rádov kňažiek problémy súvisiace s rozkladom polí. Často ma zobral so sebou a vyzval ma, aby som pozorne sledoval energiu kňažiek a snažil sa posúdiť mieru ich prebudenia.

Bolo pre mňa stále obtiažne pochopiť, ako môže byť niekto vysoko napojený na sféry bohov, a predsa byť spáč. Tak či onak, tieto múdre ženy Zákona neboli všetky rovnaké. Tie rozdiely mali často dočinenia s rádom, ku ktorému patrili. Niektoré rozprávali veľ-mi po-ma-ly a sotva postrehli moju prítomnosť v miestnosti, zatiaľ čo iné mali vo svojich očiach ostrý jas a pohybovali sa rýchlo, podobne ako kňažky Bieleho Orla.

Ďalším významným kritériom bola predvídateľnosť. Keď napríklad rozprávala Slečna Teyani, zriedka som vopred vedel, čo sa chystá povedať. (A ako by som aj mohol, keď som v polovici prípadov nechápal význam jej slov.) Navyše, tá záhadná žena sa často smiala vtedy, keď som skutočne nevidel nič vtipné.

Prešli týždne. Dospel som k dramatickému záveru, že vo svätyni Eisraimu bolo veľa ľudí, ktorí rozprávali veľ-mi, veľ-mi, po-o-ma-ly. Ešte dramatickejší bol fakt, že kňazi Lososového Rúcha javili všetky znaky hlbokého spánku. Trávil som celé dni tým, že som ich pozoroval – študentov i učiteľov – a hovoril sám sebe, aký bude ich ďalší pohyb. „Teraz Ram pôjde ku dverám... vykonané! Teraz sa Motser opýta Rama, ' A-ko sa dnes máš, môj pria-teľ v Zá-ko-ne?' Vykonané! Teraz sa Ram spýta Motsera na jeho rodičov... vykonané!“ A neznášal som sám seba zato, že som sa od nich nijako zásadne neodlišoval. To, čo zvyklo bývať pokojnou študijnou rutinou a praxou v rituáloch, sa pomaly zmenilo na nočnú moru. Nudnú nočnú moru.

Moje hodiny cestovania boli osviežujúcimi prestávkami. Keď nepočítam Džervina, Slečna Elyani bola jedinou osobou, s ktorou som sa mohol rozprávať normálnym tempom. Ale nechcel som si radšej ani pomyslieť, akú mala o mne mienku. Prečo by ma nemala vnímať ako nudného spáča, ktorý zriedka pochopil jej vtipy a nikdy nemal nič zaujímavé, čo by jej mohol povedať?

Toto bola črepina, ktorá prebodávala moje srdce. Môj svet sa postupne rozpadával, ale nikam inam som nepatril.

„Zar cestovateľ, zdravím ťa na vrchole štvorca!“

„Kontrolórka Elyani, zdravím ťa na vrchole štvorca!“

„Poďme rovno do svetov trojuholníka!“ prikázala.

Ako zvyčajne, pokúšal som sa predchádzať jej inštrukcie a rýchlo som sa vrhol do striebristého víru, ktorý ma šmahom vyniesol z prechodných svetov a čoskoro som sa ocitol v nádhernom poli hviezd.

„Kontrolórka Elyani, zdravím ťa na dne trojuholníka!“

„Zar cestovateľ, zdravím ťa na dne trojuholníka!“

„Elyani, prečo nikdy nevidím žiadnych bohov, keď ma zoberieš do sfér trojuholníka?“

„Čakala som, kým sa ma na to spýtaš,“ povzbudila ma Elyani, čo ma doviedlo k uvedomeniu, že som jej tú otázku mohol položiť už pred mesiacmi.

Keď vo mne pocítila vlnu smútku, Elyani sa hneď spýtala, „Hej, čo je to s tebou?“

„Som v poriadku. Takže čo mám urobiť, aby som videl bohov? Zakaždým, keď sa pohybujem vo vyšších poliach hviezd, hľadám strážcov, ale zdá sa, že nikdy nenájdem žiadneho, ktorého by som mohol požiadať o vstup.“

„Je to preto, že zvyčajne cestujeme v oblastiach, ktoré sú dosť vysoko, a kde bývajú bohovia neradi vyrušovaní návštevníkmi,“ vysvetlila. „Ale mohla by som pre teba niečo zariadiť, ak chceš.“

Po niekoľkých sekundách ticha sa predo mnou v priestore objavilo jej svetlo.

„Nasleduj ma, cestovateľ!“

Zobrala ma do veľkého zlatého prúdu a vyzvala ma, aby som si na ňom zajazdil.

„Zrýchli!“ prikázala mi, ale vzápätí dodala, „Opatrne!“

„Viem. Pochopil som svoju lekciu.“

„Rýchlejšie, rýchlejšie.“

To nebol žiadny problém v Zákone. Prúd bol masívny, ale mimoriadne stabilný. Čoskoro som spozoroval obrovské oblaky modrého, oranžového a žltého svetla, ktoré sa pohybovali smerom ku mne.

Keď som o nich povedal Elyani, odvetila, „Len choď ďalej vpred.“

„Ale tie oblaky sa rútia rovno na mňa! A veľkou rýchlosťou!“

„Nie, Zar cestovateľ. Ty ideš rovno do nich!“

„Matka Svetla!“ vykríkol som v hrôze.

Ale kým som stihol niečo vymyslieť, narazil som do prvého oblaku.

Polia hviezd okamžite zmizli. Bez akéhokoľvek prechodu som sa ocitol v úplne inej krajine, v zelenom údolí obklopenom zvlnenými kopcami.

„Elyani?“ zavolal som.

„Kde do Podsvetia to som?“ pomyslel som si. Začal som kráčať, ohromený výnimočnou kvalitou svetla, ktoré osvetľovalo údolie. A neboli tu žiadne hmly! Nikdy som nič také nevidel. V kráľovstve, kamkoľvek človek kráčal, bol ponorený v hmlách. Fakt, že som bol obklopený takým ohromujúcim výhľadom, mi otvoril úplne iný stav vedomia. A stromy boli úžasne nádherné. Nielenže žiarili, ale zdali sa byť celé vytvorené zo svetla.

Ďalej som volal, „Elyani! Elyani!“ ale bez odozvy. „To je ono!“ pomyslel som si. „Musel som zase niečo zmrviť a zabil som sa pri tom. Toto musí byť prvá zastávka na Veľkej Ceste, alebo sú to možno Polia Pokoja.“

Neďaleko predo mnou tiekol malý potôčik vody. Keď som k nemu podišiel, ponoril som ruku do jeho krištáľovo čistej vody a napil sa.

„Och, môj Pán Melchisedek! Aká neuveriteľne chutná!“ zvolal som. Potom som si pomyslel, „Ak dokážem piť, tak možno nakoniec ani nie som mŕtvy.“

„Zar!“ počul som ženu zavolať moje meno.

Ale nebol to Elyanin hlas. „Podsvetie Ešte Hlbšie!“ pomyslel som si. „Ak tu poznajú moje meno, potom to musí byť Veľká Cesta. Som mŕtvy.“

Smerom ku mne kráčala žena. Mala oblečené emeraldovo-zelené šaty a po bokoch jej padali vlny červenkastých vlasov. Ako podišla bližšie, omráčilo ma, aká je nádherná.

„Si Elyani?“ odvážil som sa spýtať.

„Nie, som jej priateľka,“ usmiala sa žena. „Moje meno je Marína. Elyani ma poslala, aby som ti povedala, že si tu úplne v bezpečí.“

„Aha?“ to bolo všetko, čo som jej nato dokázal odpovedať. Neodvážil som sa opýtať, kde som, ale žena musela prečítať moje myšlienky. „Si v jednom zo svetov trojuholníka,“ povedala. „Aby si sa vrátil naspäť do Eisraimu, všetko, čo musíš urobiť, je ľahnúť si a zaspať, a Elyani sa o teba postará.“

„Aha?“ Vo vnútri som si pomyslel, „Džervin, viem, že by som nemal, ale aj tak, chcel by som, aby si mi poradil, čo mám povedať tejto osobe.“

„Len si ľahni, Zar!“ povedala Marína.

„Och môj Pán Melchisedek! To je... To je... Nikdy v živote som si ani nepredstavoval, že môže existovať také nádherné nebo. Modrá bola taká čistá, taká živá, že moje srdce bolo v šoku a začal som plakať.

Žena si vedľa mňa sadla do trávy. Pomaly prešla rukou cez moje čelo a jemne mi zavrela oči. „Neboj sa, Zar. Vrátiš sa sem – a to skôr ako si myslíš.“

A zaspal som.

Zobudil som sa naspäť v štartovacej miestnosti. Kryt sarkofágu bol odstránený a čakali na mňa dvaja kňazi.

„Och, nie! Zase som zmeškal Elyani!“ pomyslel som si zdesene. Bol to najmenej môj štyridsiaty neúspešný pokus o to, aby som zostal pri vedomí, keď sa vraciam do svojho tela.

Na sekundu som sa posadil. Potom som si ľahol naspäť a zatvoril oči.

Naladil som sa a opýtal sa, akoby ešte pokračovala hodina cestovania, „Elyani, kde som to bol?“

K môjmu veľkému prekvapeniu, odpovedala cez tmu viditeľnú, „Zar?“

„Kde som to bol Elyani, potrebujem to vedieť!“

„Zachytil si letmý pohľad do sveta bohov. Nič viac, nič menej.“

„Elyani, bolo to také krásne. To nebo... nikdy som si nepomyslel, že svet bohov alebo čokoľvek iné v stvorení, môže byť také krásne. Môžem sa tam ešte vrátiť?“

„Som si istá, že z času na čas áno,“ odpovedala Elyani. „Budeš v poriadku, Zar?“

Hlúpo som odpovedal, „Áno,“ a Elyani ukončila rozhovor.

Ale keď som sa vrátil do nocľahárne, dokázal som sa len zrútiť na posteľ a plakať.

Dobrý Artold prišiel a posadil sa po mojom boku. „Po-chvá-le-ný buď Pán Mel-chi-se-dek, Zar, môj pria-teľ v Zá-ko-ne! A-ko sa dnes máš?“ zahuhňal jeho zúfalo monotónny hlas.

„Artold, prosím ťa, nechaj ma na pokoji!“ plakal som.

Prekvapený touto nezákonne nezvyčajnou odpoveďou, Artold odišiel z miestnosti, akoby sa nič nestalo

Nedokázal som prestať vzlykať.

Trvalo to celé hodiny. Nemal som potuchy, čo sa to so mnou deje. Cítil som sa úplne zdeptaný. Nedokázal som pozbierať silu a pokračovať vo svojich bežných činnostiach.

Zvalený na posteli, s očami zavretými, vcítil som sa do priestoru a zavolal, „Elyani, kde si?“

Cez tmu viditeľnú okamžite prišla odpoveď. „Nie ďaleko, môj priateľ v Zákone. Nie ďaleko.“

„Elyani, čo sa so mnou deje? Prečo sa cítim tak mizerne?“

„Tvoja duša túži po svete bohov,“ povedala jemným hlasom.

„Ako môžem plakať kvôli miestu, ktoré ani nepoznám, Elyani?“

„To je túžba po Svetle, ktorá existuje v každom človeku,“ odpovedala. „Je to ako rana – rana, ktorá pochádza z toho, že sme boli oddelení od Duchovného.“

„Ako to môže tak bolieť?“

„Nič nedokáže bolieť viac ako toto.“

„Tá žena bola bohyňa?“ spýtal som sa.

„Marína? Pravdaže je to bohyňa!“

„Bola úžasne krásna!“

„Zar-ka, všetci bohovia sú úžasne krásni.“

„A to nebo bolo... Prečo tu dole vyzerá všetko tak sivo?“

Nato nemala Elyani žiadnu odpoveď. Len ma obklopila svojou prítomnosťou v tme viditeľnej.

Taká pokojná a nádherná.

„Čo mám teraz robiť?“ spýtal som sa.

„Len si ľahni,“ povedala, „a ja ti pomôžem zaspať.“

Spánok, spánok... stále len spánok!

5.19 Vedený Matkou Svetla

Bolo skoré ráno. Moja trieda kňazov Lososového Rúcha mala vykonať špeciálny obrad pod vedením šiestich našich učiteľov. Vo veľkej kaplnke enklávy Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov bola podlaha pokrytá starostlivo upravenými lupienkami kvetov a obilím. Boli tu desiatky kusov ovocia všetkých farieb a najmenej dvesto sviečok.

Moji mladí priatelia začínali byť dobre vycvičení. Každý presne vedel, akú rolu má zohrať, a tak zdĺhavé prípravy prebiehali potichu a hladko – bolo to ako skvelý choreografický kúsok.

Tesne pred západom Slnka sme si všetci posadali na určené miesta a začalo spievanie. Bol to rituál k Matke Svetla, časti Univerzálnej Bohyne, ktorá, ako hovoril Zákon, rozvinula prvé fázy stvorenia. Bola tiež pokladaná za najvyšší princíp súcítenia, tú, ktorá žehná a ochraňuje deti Zákona, teda každú živú dušu v kráľovstve. Boli jej venované niektoré z najúchvatnejších hymien Zákona a tiež niektoré z najohromujúcejších rituálov.

Po ukončení otváracích hymien začali všetci kňazi jednohlasne spievať, „Matke Svetla, dávam, ja dávam,“ a pri každom 'dávam' boli do ohňa vlievané vzácne oleje, ktoré vydávali syčivé zvuky a inkantáciám dodávali rytmus a kúzlo. Kombinácia mantier, okultných síl a vysokého odovzdania sa Univerzálnemu Božstvu, vytvorila výnimočne silný a vibrujúci priestor.

„Čistým Vodám, z ktorých vytryskol Oheň, dávam, ja dávam.

Jej, ktorá spievala Úsvit Stvorenia, dávam, ja dávam.

Jej, ktorá je Prvotné More a More Bleskov, dávam, ja dávam.

Jej, ktorá je začiatok i koniec, dávam, ja dávam.

Veľkému Drakovi, Matke Nekonečnej Noci, dávam, ja dávam.

Ženstvu, ktorá je v stvorení, dávam, ja dávam.

Zdroju, z ktorého povstali bohovia, dávam, ja dávam.

Jej, drahocennej podstate moku nesmrteľnosti, dávam, ja dávam.

Jej, ktorá stojí mimo času, dávam, ja dávam.

Jej, z ktorej sa zrodili hviezdy, dávam, ja dávam.

Prvotnej látke, ktorá bola pred stvorením Zeme, dávam, ja dávam.

Jej, ktorá bola Mágiou Pradávnych Dní, dávam, ja dávam.

Jej, ktorá kojí dieťa, dávam, ja dávam.

Jej, ktorá je súcítením a Matkou všetkých bytostí, dávam, ja dávam.

Noci, do ktorej sa vrátia všetci bohovia, dávam, ja dávam.

Nezmerné je tvoje meno, bezhraničná tvoja žiara.

Matke Svetla, dávam, ja dávam.“

Prítomnosť, ktorá sa zniesla ohňovým rituálom, bola masívna. Vyvolala hlboké pohnutie, ktoré vychádzalo z hĺbky mojej bytosti. Niečo v mojom vnútri explodovalo a moje srdce zažiarilo mocným svetlom. Začal som sa cítiť rozľahlý, akoby sa moje telo šírilo na míle okolo svätyne, s mojou hlavou vysoko v hmlách nebies kráľovstva.

„Prosím, Matka, pomôž! Pomôž mi prebudiť sa,“ prosil som celou silou svojho zúfalstva. A v tomto rozšírenom stave, čerpal som z obrovských síl a ďalej volal, „Nenechaj ma zostať spiacim! Prosím, Matka, pomôž!“

Prišla odozva. Prítomnosť nekonečnosti obrátila ku mne svoju tvár. A sformovala sa vo mne istota, „Ak zostanem s kňazmi Lososového Rúcha, nikdy sa nestanem prebudeným.“

Bolo to absolútne. Nie ako myšlienka alebo ľudské rozhodnutie, ale ako čistá fontána božsky gigantických rozmerov. Akoby sa čas a jeho tajomstvá skondenzovali do jediného bodu úplného vedenia, v jadre mojej bytosti. Bolo to priezračné, zjavné a definitívne. Keby som zostal s nimi, nikdy by som sa neprebudil.

„No tak potom prekvapme spánok a poďme!“ zareagovala moja čistá fontána. „Vyjdi von!“

Chystal som sa práve urobiť kozmickú chybu?

V tomto vysokom stave mi to nemohlo byť viac ľahostajné.

Tak som to urobil. Urobil som niečo, čo by som len niekoľko mesiacov dozadu považoval za nepochopiteľné. Postavil som sa uprostred rituálu a pomaly kráčal k dverám kaplnky.

Podľa pravidiel mojej kňazskej kasty bolo toto úplne neprijateľné. Opustenie rituálu bez zákonne prijateľného dôvodu bolo urážkou voči bohom. Ale prišlo to ako úplné prekvapenie, ako pre mojich spolužiakov, tak aj pre starších kňazov, ktorý nám ten deň dávali pokyny, a tak, verní svojej náture spáčov, ignorovali môj pohyb. Ďalej spievali svoj rituál, vzývali Bohyňu a vlievali obety do ohňa. A to len pridalo situácii na nereálnosti.

„Môžem vyjsť a už nikdy sa nevrátiť,“ pomyslel som si, „a pre nich, ani pre nikoho iného, to nebude žiaden rozdiel. Iný kňaz zastúpi moje miesto, bude spievať hymny, ktoré by som spieval ja, vykonávať úlohy, ktoré by som vykonával ja a svet bude rovnaký.“ A Matka Svetla mi pošepla, že byť ľahko nahraditeľným pešiakom je jedným z charakteristických znakov spáčov.

Zdalo sa, že čas, kým som dosiahol dvere, sa natiahol na celý eón. Moje vedomie samého seba bolo úplné, bez námahy som si v okamihu všimol každý detail v miestnosti: spôsob, akým každý človek spieval, každé rituálne gesto, ktoré vykonali, každý výraz tváre.

„Títo ľudia sú takí zaspatí! Takí zaspatí!“ zasiahlo ma plné uvedomenie. „Matka Svetla, ochraňuj moju cestu!“

Keď som nakoniec dosiahol dvere, cítil som sa ako iný človek. Nechal som za sebou celú časť svojho života. Prešiel som niekoľko krokov a posadil sa v uličke, hneď pred kaplnkou, kde stále prebiehalo úžasné spievanie.

Počúval som, zvonku.

Črepina z môjho srdca bola odstránená.

Bol som ľahký, voľný, nekonečný.

Po chvíli som zavolal cez tmu viditeľnú, „Džervin! Musím s vami hovoriť. Môžem prísť hneď teraz?“

„To znie vážne!“ odpovedal Džervin. „Príď hneď teraz. Urobím si na teba čas.“

Cestou do enklávy drahokamov mi prebehlo hlavou, že Džervin by nemusel byť práve nadšený z toho, že ma vidí odchádzať z tréningu, do ktorého ma sám prihlásil.

„Matka Svetla, ochraňuj moju cestu!“

Bolo to jasné ako fontána. Potom, ako som mu vysvetlil, čo sa práve stalo, som jednoducho povedal, „Džervin, odišiel som z vyučovania. Je koniec. Už sa tam nemôžem vrátiť.“

Džervin nereagoval. Len sa spýtal, „Prečo?“

„Džervin, oni sú úplne zaspatí! Ak s nimi zostanem, viem, že sa nikdy nestanem prebudeným. Ale je toho viac ako len toto. Z hĺbky seba samého viem, že je pre mňa nesprávne, aby som s nimi zostával. Neviem vysvetliť prečo, ale viem, že musím odísť.“

Džervin sa na mňa pozrel s jedným zo svojich duchaplných úsmevov. „Ohó!“ povedal spôsobom, ktorý mi veľa nenapovedal. „Už vieš, čo budeš robiť ďalej?“

To ma úplne prekvapilo. Vo svete, v ktorom všetci ľudia verili, že ich osud je plne daný od chvíle, keď vyjdú z matkinho lona, táto otázka nikdy nepadla. Keby som bol normálny, nasledoval by som líniu svojich rodičov. Keď som sa stal kňazom, mal som nasledovať pravidlá svojho rádu. Ale teraz...

„Čo chcem robiť ďalej?“ ozval som sa. Tá situácia bola taká čudná, že všetko, čo som mohol urobiť, bolo nechať čistú fontánu, aby prebrala kontrolu.

„Chcem sa prebudiť, Džervin,“ odpovedal som nakoniec.

Džervin, stále sa usmievajúc, sa opýtal, „A čo iné ešte chceš?“

„To je všetko, čo chcem, Džervin, ale modlím sa k Pánu Melchisedekovi, aby ma od vás nezobral.“

Džervinov smiech naznačoval, že bol s mojou odpoveďou spokojný. „A je to tu,“ žartoval, „už sa snažíš vyjednávať s Pánom!“ Potom zvážnel, „Čo si myslíš, že povedia kňazi tvojej kasty, keď sa dozvedia, že si odišiel?“

„Podľa všetkého, nič. Moje správanie nezapadá do žiadnej z ich kategórií. Rovnako, ako keď som zatlieskal Artoldovi pred nosom. Pravdepodobne sa budú správať, akoby sa nič nestalo. Alebo možno budú radšej tvrdiť, že som choromyseľný a nutne potrebujem podstúpiť liečbu.“

„Myslíš, že tým, že si odtiaľ vyšiel, sa ti podarilo prekvapiť spánok?“ pokračoval Džervin.

Prehovoril som z čistej fontány, „Skôr by som povedal, že Matke Svetla sa podarilo prekvapiť mňa!“

„Mm...“ prikývol Džervin. K mojej obrovskej úľave, hľadiac hlboko do mojich očí, vyhlásil, „Máš pravdu, Zar, sú tu pravdepodobne pre teba aj väčšie výzvy ako stráviť ďalších desať rokov v spoločnosti papagájov Zákona.“

Ten okamih dýchal nekonečnosťou. Bolo to jednoduché a nesmierne ako Matka Svetla.

Ale zrazu sa všetko skomplikovalo, keď sa Džervin opýtal, „Čo myslíš, aká kasta kňazov by sa ti hodila najviac?“

Myšlienka, že by sa človek mohol sám rozhodnúť, k akej kaste by sa chcel pripojiť, bola úplne mimo atlantského sveta! Zostal som ticho, nielen kvôli absurdite otázky, ale aj preto, že jednou z vecí, ktoré som chcel najviac z celého kráľovstva, bolo zaslúžiť si nosiť rovnaké hnedé rúcho ako Džervin. Ale jeho rád bol záhadný a pravdepodobne vyhradený pre prebudených ľudí ako Lermon, Majster Esrevin alebo Melchard, vysoký kňaz.

Cítil som nesmierny smútok. „Spôsobili to moje zlyhávajúce pokusy o prebudenie, že som sa stal vyvrheľom?“ opýtal som sa.

„Kto tvrdí, že zlyhávaš?“ odvetil Džervin prudko. „Spomeň si na Zar-ku, keď prišiel do Eisraimu. Čo myslíš, že by urobil, keby Matka Svetla zaklopala na jeho srdce a inšpirovala ho, aby vyšiel von uprostred hlavného rituálu?

Mohol som sa len usmiať, „Zar-ka by trpezlivo počkal, kým by zjavenie skončilo, ako nejaký druh bolesti hlavy, a potom by pokračoval vo svojej každodennej rutine.“

Džervin sa smial ako dieťa. Zatlieskal rukami rovno pred mojím nosom. „Veľká pravda! Takže už nie si Zar-ka a možno som s tebou úplne nestrácal svoj čas.“

„Už nie som Zar-ka,“ povedal som so slzami v očiach, „ale bolí to, pretože nie som ani nikto iný, a neviem ani, kým vlastne mám byť a či ním vôbec niekedy budem.“

„Tak, tak, syn môj,“ odvetil skalopevný Džervin, „možno by som ťa mohol potľapkať po chrbte, aby si sa cítil lepšie, ale neviem, či by ti to pomohlo. Keď sa človek vydá na cestu prebudenia, musí jednoznačne počítať s možnosťou, že sa nikam nedostane a pokiaľ by nedosiahol svoj konečný cieľ, stratí všetko pohodlie svojho predchádzajúceho stavu, pre nič.“ Hľadiac priamo do mojich očí, Džervin do mňa mierne hustil, „Je to pravda pre teba, rovnako ako to bola, pred tebou, pravda pre mňa!“

Zadržiavajúc slzy, držal som sa čistej fontány.

Potom sa ma, s hlasom pokušiteľa, Džervin opýtal, „Ľutuješ niekedy čas, keď si sa mohol stať vznešeným mužom administratívnych kást, s milujúcou ženou a pohodlným, jednoduchým životom pred sebou?“

Usmial som sa a povedal, „Jednoduchý život, naozaj! Ale ako by som potom zistil, aké nádherné sú polia hviezd? A to, čo som videl v Markiných očiach, by som tiež nespoznal.“

„Áno. Ale teraz, keď si už tieto veci videl, chcel by si sa vrátiť do života v laickom svete? Keby si to chcel, vieš, bolo by to celkom iste možné. Mohol by si sa vrátiť a žiadať svoju vysokú hodnosť, ktorú si si vybojoval v hrách. Mohol by som ti pomôcť. A so všetkými tými vecami, ktoré si sa tu naučil, bol by si medzi ľuďmi ozajstným tigrom. Kniežatá by sa predbiehali, aby ťa mohli mať na svojom dvore.“

„Nikdy!“ zaťal som päste. „Nikdy, nikdy, nikdy! Ak človek nedbá na čistú fontánu, môže ju stratiť a už nikdy nenájsť!“

„Veľká pravda, Zar,“ zasmial sa Džervin, „a vďaka, že si mi to pripomenul!“

Usmial som sa nad tým, že dávam lekciu Majstrovi Džervinovi. Ale moje srdce nebolo šťastné.

„Džervin,“ spýtal som sa, „dáte mi nejaký návod?“

Džervin strávil niekoľko sekúnd intenzívnym hľadením na jednu zo živých stien. Tiež som sa tam pozeral, ale dokázal som vidieť len akvamarínovú žiaru. Potom povedal, „Mám pre teba misiu, Zar. Potrebujem niekoho, kto pôjde zobrať mäkký kameň, zosilňovač poľa. Fior, brat našej svätyne, ho pre mňa istý čas pripravoval. Je to drahocenný predmet. Budeš naň musieť dávať veľký pozor. Fior býva v malej pustovni v horách Lazraimu. Navrhujem, aby si využil túto misiu a urobil si výlet cez viacero pútnických miest v lesoch Nadavanu. Tam si tvoja myseľ môže oddýchnuť a dovoliť čistej fontáne, aby ťa inšpirovala.“

Nedokázal som si predstaviť nič osviežujúcejšie a vzrušujúcejšie.

„Nateraz,“ povedal Džervin, „čo keby si išiel meditovať do kaplnky Pána Ganu? A trochu si oddýchni. Zajtra sa stretneme a dám ti pokyny na cestu.“

Z celého srdca som mu poďakoval. Ale ako som vychádzal, došlo mi, že už nemám miesto, kde by som mohol spať. Alebo som sa mal vrátiť do svojho starého príbytku? Sväté Podsvetie! Dúfam, že nie!

Obrátil som sa k Džervinovi a skusmo sa opýtal, „Oddýchnuť... kde?“

„Mm...“ usmial sa Džervin a súdiac podľa jeho intenzívneho pohľadu a žmolenia brady, tváril sa, že hľadí na magickú živú stenu, kde sa zdalo, že sa toho toľko deje. „Vyjdi na chodbu a choď do druhej miestnosti naľavo. Je to Lermonova izba, ale som si istý, že mu nebude vadiť, keď tam zostaneš, kým je preč. Čo sa týka jedla – len sa ukáž v jedálni v susednej budove. Poviem im, že si sa sem presťahoval.“

Lermonova izba! V enkláve drahokamov! To znelo ako neuveriteľné povýšenie.

Keď som vyšiel z akvamarínovej komnaty, celý vypleštený, povedal som si, „Dobrý Pán Melchisedek, Matka Sveta a Ďaleké Podsvetie! Keby som to bol býval tušil, odišiel by som z vyučovania už dávno!“

5.20 V Rúchu

Uprostred noci som sa prebudil na prudký nával úzkosti. „Ku akej kaste patrím? Ak som kňaz Lososového Rúcha, potom porušujem Zákon, tým, že si neplním svoje povinnosti.“ Len z myšlienky na tú možnosť ma striasalo. „A ak už nie som kňazom Lososového Rúcha, čím som potom?“

Pre človeka bolo úplne nemysliteľné, aby nepatril k žiadnej kaste!

Ktoré verše Zákona som mal ráno spievať? Ako som mal zdraviť ľudí vo svätyni? Čo som mal mať oblečené? Ako som sa mal pozerať a rozprávať?

Kríza mnou otriasla do najväčšej hĺbky. V kráľovstve nachádzali ľudia svoje korene a svoju identitu v spoločenskej skupine, ku ktorej patrili. Zákon hovoril, „Povahou človeka je povaha jeho kasty,“ a tiež,

„Neboj sa, nepochybuj, človek Zákona!

Len kráčaj cestou svojej kasty,

Zákon sa stará o tých, ktorí sa starajú o Zákon. “

„Som nikto, nič, nikde!“ Cítil som sa ako úplný nepodarok. Plakal som a ťažko vzlykal, neschopný oddýchnuť si. Škaredá črepina bola naspäť v mojom srdci a bola horšia ako kedykoľvek predtým. Závidel som Artoldovi a spáčom Lososového Rúcha, a časť zo mňa si nemohla pomôcť – želala si, aby sa nič z tejto nočnej mory nikdy neudialo.

Keď konečne prišiel úsvit, neodvážil som sa ani vyjsť z miestnosti, lebo som mal strach, že ma uvidia v Lososovom rúchu. A čo keby som stretol niektorého z kňazov Lososového Rúcha? Ani som si nikam nešiel zobrať jedlo, len som sa skryl, až do času, keď som sa mal stretnúť s Džervinom.

Keď som vošiel do akvamarínovej komnaty, Džervinovi netrvalo dlho, kým zistil, že som v ťažkom strese. Ako sa pýtal na moje zdravie, povedal som, „Džervin, myslím, že sa zbláznim, už ani neviem, kto som.“

Džervin ma úplne prekvapil, „A čo ak je to súčasťou tvojho tréningu, Zar? A povedz mi, mimochodom, kým si bol?“

„Bol som Zar, študent kňazov Lososového Rúcha a študent Zákona.“

„Nezmysel!“ odsekol Džervin ostro. „Iba spáči o sebe zmýšľajú takým spôsobom. Si iskra Ducha, mimo všetkých kást, a mimo času a foriem. Môžeš byť kýmkoľvek a môžeš robiť čokoľvek!“

To bolo opäť mimo môjho chápania. Všetko, čo som mohol robiť, bolo držať sa čistej fontány – ktorá, príhodne, priniesla okamžité znovunapojenie. „Á! Čistá fontána!“ pomyslel som si. „Ako to, že som si minulú noc nespomenul, aby som čerpal z jej vôd? Ako som len mohol zabudnúť?“

Naladil som sa na jej čistú vertikalitu a hneď som sa cítil byť ľahší.

Potom sa ma Džervin z ničoho nič opýtal, „Zar, vieš aká je moja kasta?“

Zostal som ticho. Vysokí atlantskí zasvätenci ako Džervin mali privilégium, že nemuseli nikomu odhaliť svoju kastu. Človek sa na nich odkazoval jednoducho podľa farby ich rúcha. Preto bol môj majster 'Hnedého Rúcha' a bolo by neprístojne drzé, keby som sa vypytoval na ďalšie detaily.

„Nuž, tak ti prezradím, aká je moja kasta,“ povedal, zanechajúc ma primrazeného a bez dychu. Sotva som dokázal uveriť, že nadišla táto chvíľa. Uzemnený ako gigantický figovník, zvýšil hlas, „Som Džervin, Majstrov Hromu.“

Matka Svetla, bolo to možné?

Majstri Hromu boli legendou. O nich a ich zázrakoch kolovali tie najneuveriteľnejšie chýry. Za stovky rokov vykonali veci, ktoré predčili predstavivosť a zmenili smer histórie. Niektorí z nich sa dokonca zúčastnili zjavenia Zákona! Myšlienka, že by som mohol stáť pred jedným z nich, ma odstavila viac ako čokoľvek predtým.

S očami doširoka otvorenými som musel vyzerať veľmi ohromene. Džervin sa rozosmial, „To máš o svojom učiteľovi takú nízku mienku, že sa pri týchto slovách musíš tváriť tak pochybovačne?“

Pokúšal som sa povedať nie, ale slová sa mi zadrhli v hrdle a zostal som s otvorenými ústami. Navyše, nemal som najmenšiu predstavu, ako zákonným spôsobom osloviť Majstra Hromu.

„Vieš, Zar-ka,“ žmolil si Džervin bradu, „máme tu jeden problém. Osobne si myslím, že keby si strávil niekoľko rokov bez kasty, bolo by to vynikajúce pre tvoj duchovný vývoj.“

Keby som už nebol úplne paralyzovaný, tá myšlienka by istotne spôsobila, že by som lapal po dychu a zvíjal sa v kŕčoch.

„Ale je s tým spojených príliš veľa technických problémov,“ pokračoval Džervin, „a tiež, v tejto časti kráľovstva nie je dosť teplo nato, aby si mohol chodiť neoblečený. Problém je, že naozaj nezapadáš do žiadnej kasty vo svätyni, hoci, keď sa tak na teba teraz pozerám, 'Modrá kňažka' by mohla byť presne tým, čo potrebuješ.“

Mne sa to nezdalo vtipné.

„Bola by tu ale jedna možnosť,“ žmolil si Džervin ďalej bradu. „Ale neviem, či by som ti mal radiť využiť ju. Vieš, my, Majstri Hromu, niekedy prijímame študentov. Ako poslednú možnosť by sme mohli zvážiť, že ťa oblečieme do Hnedého Rúcha.“

Matka Svetla, kde som to bol?

Džervin sa na mňa usmial, „Myslíš, že by si sa chcel stať študentom Majstrov Hromu?“

Nútilo ma to potriasť hlavou, „Nie! To nemôže byť!“ Ale potom, držiac sa čistej fontány, okamžite som povedal, „Chcem povedať, áno! Áno!“

Džervin vystrúhal grimasu, „Napriek tomu, čo si môžeš myslieť, nie je to taká ružová vyhliadka. Myslel si si, že byť bez kasty je zlé... nuž, hovorím ti, že byť študentom Majstrov Hromu je v mnohých ohľadoch oveľa horšie! Ak by si sa rozhodol ísť týmto smerom, musím ťa varovať, že ťa tam čakajú tvrdé a bolestivé skúšky.“

Džervin na mňa hľadel, tvrdý ako skala.

Všetka úzkosť a temné myšlienky noci sa prihnali naspäť do mojej mysle. „Strašne rád by som vás nasledoval, Džervin, ale neviem, či som toho schopný,“ fňukal som.

„Nepoučiteľný spáč!“ v jeho hlasne zaznela nekonečná mäkkosť, „Prečo myslíš, že s tebou trávim všetok tento čas?“ S predstieranou tvrdosťou dodal, „A kedy si zapamätáš, že môžeš byť čímkoľvek a môžeš robiť čokoľvek? Tak hovorí Džervin, Majster Hromu a dáva ti Slovo svojej línie. Myslíš si, že je klamár? Odteraz zakaždým, keď budeš o sebe pochybovať, urazíš mňa, aj moju líniu – tým, že odmietaš moje slová!“

Zákonne ohromujúco to znelo.

Džervin sa pozrel priamo do mojich očí a spýtal sa slávnostným hlasom, „Zar, teraz sa ťa prvýkrát pýtam, prijmeš moju ponuku stať sa študentom Majstrov Hromu?“

Bol som príliš zdrvený, aby som dokázal hovoriť.

„Áno!“

Nebol som to ja, kto odpovedal. Bola to čistá fontána.

Džervin hľadel cezo mňa. „Iba ak tretíkrát prijmeš, až vtedy to bude pre teba a pre mňa zaväzujúce. A dovtedy sa toho veľa udeje.“ Nasledovalo dlhé ticho. „Teraz choď naspäť do svojej izby. Na posteli nájdeš hnedé rúcho. Daj si ho na seba a pre Pána Melchisedeka, choď a daj si niečo pod zub, a oddýchni si. Budeš to pred cestou potrebovať.“

5.21 Začiatok nového života v Zákone

Neskôr v ten deň som išiel na lekciu cestovania s Elyani. Džervin ma poučil, že toto je posledná lekcia, minimálne na nejaký čas. Aby som ozvláštnil túto príležitosť, rozhodol som sa ísť do štartovacej miestnosti sám, namiesto čakania na dvoch kňazov-spáčov z liečebných komnát.

Teraz, keď sa všetko tak menilo, nebol som si istý, či ešte vôbec niekedy uvidím Elyani. Bude mi chýbať jej hlas.

Ako som sa motal uličkami svätyne (neznášal som rýchlu chôdzu), prišlo mi na um, že toto je moja posledná šanca uspieť v mojom 'usilovacom cvičení' a prekvapiť Bieleho Orla tým, že pri návrate do kráľovstva nestratím vedomie.

Ako som jej mal povedať zbohom?

Ako som mal povedať hocikomu hocičo? Teraz, keď sa farba môjho rúcha zmenila, nevedel som ani ako mám zdraviť ľudí. V posledných mesiacoch som si často myslel, že by som bol ohromne hrdý, keby som smel nosiť hnedé rúcho, pretože Lermon, Esrevin a Melchard boli vysoko prebudení ľudia, ako Džervin. Ale teraz, keď sa to udialo, cítil som sa strašne trápne.

Nevedel som dokonca ani ako mám chodiť! Každý kňazský rád kráčal určitým spôsobom. Tieto veci sa nemuseli učiť, prišli k nim časom a cez éterickú osmózu. A bolo tu tisíc malých vecí, ktoré boli diktované kastou: ako sedieť, ako si vyčistiť hrdlo alebo vyfúkať nos; a dokonca aj ako ísť na záchod!

Nikto mi nepovedal, ako robiť tieto veci v hnedom rúchu. Vďaka tomu som sa cítil ako podvodník.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Lososového Rúcha!“ pozdravil ma kňaz.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Zlatý Kyjak Tmavo-Zlatého Rúcha,“ odpovedal som so zákonným úsmevom. Potom, zachvátený vlnou úzkosti, som sa pozrel dole, aby som sa uistil, že som si nezabudol dať na seba hnedé rúcho.

Vďaka Pánu Melchisedekovi , nezostalo na mne nič ružové!

Ale prečo ma potom nazval Zarom Lososového Rúcha?

„Tento Zlatý Kyjak je taký beznádejný spáč!“ pomyslel som si, keď som ho sledoval odchádzať. Vďaka tomuto stretnutiu som sa začal cítiť bezpečnejšie. Ľudia, ktorí ma poznali – nebolo ich veľa – boli takí spáči! Nikto z nich si ani len nevšimne, že farba môjho rúcha sa zmenila.

„Och môj Pán Melchisedek!“ zavolal na mňa hlas naplnený nedôverčivosťou, „Môj malý Zar? Si to ty?“

„Hum... Pochválený buď Pán Melchisedek, Muridji Purpurového Rúcha.“

„Gratulujem ti, synak! Ale ti to pristane!“ malá stará žena ma zobrala za ruky. „Vedela som to. Vedela som, že Džervin robí veľkú chybu, keď ťa posiela k Lososovému Rúchu. Povedala som mu to hneď ten deň, keď si prišiel. Takže nakoniec si zobral k srdcu radu prorokyne Muridji!“

„Hum... áno... A ako sa máš, môj priateľ v... Chcem povedať, áno, Muridji Prorockého Rúcha.“

„Som taká šťastná, syn môj!“ a vo svojej radosti sa múdra žena Zákona postavila na špičky a pobozkala ma na líce.

Očervenel som. Bolo to prvýkrát, čo ma niekto pobozkal, odkedy som sa rozlúčil s rodičmi, keď som odchádzal do školy.

„Všetci vo svätyni budú takí šťastní!“ Muridji bola vo vytržení. „Nemôžem sa dočkať, kým to poviem svojim priateľom.“

„Eee?“

„Nechám ťa už ísť. Musíš mať strašne veľa práce. Kňazi Hnedého Rúcha sú vždy takí zaneprázdnení. Ale keby si niekedy niečo potreboval, neváhaj prísť a požiadať ma. Vieš, Muridji pozná všetkých vo svätyni.“

Po tejto priateľskej výmene som opustil uličku a zostúpil do chodieb pod svätyňou, ktoré sa podobali na katakomby. Do štartovacej miestnosti to bola dlhšia cesta, ale mal som plno času. A tam dole bolo také ticho.

5.22 Kostra v sarkofágu

Bol tu koniec lekcie. Zákerná ťažoba efektu piesočníka ma premáhala.

„Nie! Nebudem spať!“ trval som na svojom odhodlaní a recitoval som si verše knihy Maveron, ktoré ma Lermon naučil.

„Zo všetkých potrieb, potreba spať je najneodolateľnejšia.

Niektorí dokážu odolať túžbe.

Niektorí dokážu odolať hladu a dokonca smädu.

Niektorí dokonca dokážu odolať smrti.

Ale kto dokáže odolať spánku?

Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie. “

Cítil som sa ťažší a ťažší.

Vo vnútri som volal, „Pomoc! Pomoc! Džervin, pomoc!“

Priestor okolo mňa bol hustý a temný. Čierne zabudnutie bolo také neodolateľné, že výzva sa zdala byť neuskutočniteľnou. Na sekundu som bol v pokušení vzdať to.

„Nie! Pomoc! Prosím, pomoc!“

Ale kto dokáže odolať spánku?

Podľahni... ťažobe!

Spánok, ako hanebné zviera, ma volal do svojho náručia.

Podľahni... ťažobe! Podvoľ saaaaa....

Túžba po spánku bola taká nesmierna, že som už nebol sám sebou a zápas sa zmenil na bolesť.

„Pomoc! Kde je moje telo? Keby som tak vedel nájsť svoje telo!“

Každé vlákno mojej bytosti ma bolelo. Stalo sa to neznesiteľným.

Ale kto dokáže odolať spánku?

Zhromaždil som všetky časti seba samého a vydal zúfalé volanie, „Ó, Matka Svetla, pomóóóóc!“

Z diaľky zareagoval čudný hlas. Bol taký slabý, že som najprv nepočul, čo povedal.

„Ktokoľvek si, pomôž! Prosím pomôž! Nenechaj ma upadnúť do bezvedomia.“

„Priestorová Matica, prístup udelený,“ zašepkal hlas. „Zahájte cestovanie podľa cieľa.“

„Moje telo!“

V okamihu som bol naspäť vo svojom tele.

Bolesť bola taká mučivá, akoby každý jeden sval bol spaľovaný tisíckami do červena rozpálených ihiel.

Otvoril som oči. Plasový sarkofág bol zavretý.

Skúsil som pohnúť rukami, ale tak veľmi to bolelo, že som bol nútený zo seba vydať tlmený výkrik. To spustilo hlasný záchvat kašľa, ktorý vyvolal atak trhavej bolesti v prsných svaloch.

Ale čo ak už Elyani odišla?

Žmýkajúc z posledných síl, napoly som sa v sarkofágu posadil a začal rukami a hlavou odtláčať ľahký kryt.

Elyani a jej priateľka Seyani boli na ceste von. Keď počuli kašľanie, rýchlo sa otočili a užasnute hľadeli, ako sa kryt hýbe.

Stále prskajúc, podarilo sa mi vystrčiť hlavu zo sarkofágu.

S ohromeným úsmevom na tvári, Elyani prišla a pomohla mi odtlačiť kryt. Postavila sa vedľa mňa.

Posadil som sa, dychčiac a vzhliadol nahor k nej.

Nastalo zaujímavé ticho.

„Slečna, Elyani... Naozaj som sa chcel poďakovať...“ bol som prerušený prudkým záchvatom kašľa. Keď sa mi ho nakoniec podarilo ovládnuť, ledva som dýchal, „Ďakujem za všetok čas a starostlivosť... Bolo mi cťou...“ Ale kašeľ opäť prevládol.

Elyani, ktorá stála tak blízko, že by sa ma mohla dotknúť, na mňa hľadela – bledého ako mŕtvolu, chudého ako kostru a kašľajúceho ako filosteropa.

Počkala, kým chytím dych, potom spustila zákonnú odpoveď, „Zbohom, priateľ môj. Zákon nás k sebe priviedol, teraz nás od seba oddelí...“ Ale nedokončila to, sama sa prerušila. Zanechala formálny hlas a iba povedala, „Aj pre mňa to bolo veľmi dobré, Zar,“ a darovala mi úsmev.

Nádherný úsmev, žiarivý a teplý ako Biely Orol.

Vďaka nemu som zabudol kašľať. Nevedel som, čo mám ešte povedať.

Na chvíľu ani Elyani.

Pravdaže, nehľadeli sme jeden druhému do očí. To by bolo nezákonné.

Slečna Seyani taktne čakala.

„Gratulujem k Hnedému Rúchu,“ povedala Elyani.

„Ďakujem,“ prikývol som.

Váhala ešte niekoľko sekúnd a potom rýchlo dodala, „Už veľmi dlho sú Hnedé Rúcha a Biele Orly priateľmi. Zbohom, priateľ.“ Otočila sa a odchádzala.

Seyani ju nasledovala.

Čakal som ešte zopár sekúnd, pre prípad, že by sa vrátili.

Potom som sa zvalil do sarkofágu.

„Hnedé Rúcho, hej!“ radostne som luskol prstami. Ale vyvolalo to ďalší záchvat kašľa.

5.23 Tírta výlet

Prvé pútnické miesto, ktoré som mal na svojej ceste do hôr Lazraimu navštíviť, bolo malé jazierko na čistinke, v južnej časti lesov Nadavanu.

Keď som tam došiel, prvou vecou bolo, že som sa na seba pozrel vo vode. Zar Hnedého Rúcha! Sotva som dokázal uveriť, že je to pravda. Iba pred pár dňami som bol Zar, študent rituálov. A teraz... kým presne som vlastne bol?

To bola otázka, ktorú Džervin navrhol, aby som si kládol počas svojho putovania. A nechcel, aby som sám seba definoval podľa obrazu akejkoľvek kasty, dokonca ani Majstrov Hromu (čo bolo len správne, keďže som si naozaj nedokázal predstaviť seba samého ako jedného z nich).

„Môžeš byť čímkoľvek, môžeš robiť čokoľvek,“ pokúšal som sa znovu a znovu si opakovať. Ale mal som veľký problém tomu uveriť. „Čistá fontána môže byť čímkoľvek. Čistá fontána môže robiť čokoľvek.“ To už dávalo mojej duši zmysel.

Ako som pomaly postupoval na sever, začal som si zvykať nato, že sa vidím oblečeného v hnedom a zvláštna atmosféra tírt zo mňa zmyla smútok posledných týždňov. Bol to pre mňa zážitok, že som mohol prespávať v stromových domoch. V blízkosti pútnických miest ich bolo vždy plno. Boli obklopené bohatými ovocnými sadmi plnými krásneho ovocia pripraveného ukojiť hlad pútnikov. A vďaka dobrej práci siete energetických polí, počasie bolo stále príjemné.

Nakoniec som dosiahol prvé výhonky hôr Lazraimu; volali sa tak, pretože sa tiahli zo severu z kraja Lazéry, až na juh, kraj Eisraimu. Pustovňa brata Fiora nebola veľmi vysoko v horách, no predsa, keďže som bol pomalý chodec, mi trvalo celý deň, kým som tam došiel. Krajina bola veľmi inšpirujúca. Ako som stúpal vyššie, hmly boli redšie a niekedy som mohol vidieť až niekoľko sto metrov pred seba.

Miesto som dosiahol pri západe slnka. Múdra jaskynná konštrukcia so svojou stromodomovou fasádou, ktorá pripomínala priečelie svätyne, bola rozkošná. Fior, ktorý vycítil môj príchod, ma čakal pri vchode portálového štýlu. Bol to malý tučný postarší muž so žoviálnym úsmevom a preriedenými vlasmi. Oblečené mal obnosené tmavošedé rúcho. Vrúcne ma privítal, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Hnedého Rúcha, učeník Majstra Džervina! Aké pekné vidieť zase návštevníka!“

Po krátkej a zákonnej výmene ma zobral na rýchlu prehliadku pustovne, ktorá bola vytesaná oveľa hlbšie do skaly, ako sa zdalo zvonka. V priestrannej vstupnej hale bola chodba, ktorá viedla do viacerých izieb. Kamenné steny boli potiahnuté plasom, takže robili z jaskynnej stavby zákonné obydlie so živými stenami.

Potom ako mi dal čudný horúci odvar z horských bylín, brat Fior ma zobral dozadu do jednej z miestností. Tam ležal, vzácny kameň vajcovitého tvaru, asi jeden a pol centimetra dlhý, spočívajúci na kamennom oltári uprostred miestnosti. Bol to jeden z tých želatínovitých kryštálov, ktoré sa používali na čerpanie energie z polí.

Fior vyzeral byť so svojou prácou dosť spokojný. „Budeš sa musieť o túto vec dobre postarať, chlapec môj. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som ho dokončil.“

„Naozaj sa o kameň dobre postarám, Majster Fior. Mám ho niesť vo svojej taške?“

„V špeciálnej škatuľke, ktorú ti dám zajtra.“ Dlho nehybne stál, aby som si mohol plne vychutnať ovocie jeho práce.

„Používal si niekedy takýto kameň?“ spýtal sa.

„Nikdy som nepoužil žiadny mäkký kameň, Majster Fior.“

„Kameň tohto kalibru dokáže robiť mimoriadne veci,“ napoly zašepkal tónom, akoby hovoril o niečom zázračnom.

„Ako napríklad rozprávať sa s ľuďmi cez kanály tmy viditeľnej?“ opýtal som sa.

„To dokáže hocijaký bežný kameň. Ale ten, ktorý máš pred očami, dokáže z polí čerpať oveľa väčšie sily. Mal by si sa opýtať Majstra Džervina. On o tom vie veľa. A zhromaždil okolo seba tím vynikajúcich expertov na výrobu kameňov, niektorých z najlepších mužov celého kráľovstva. Už si niekedy stretol úžasného Majstra Vlnka?“

„Nie.“

Keď videl moju úplnú neznalosť, brat Fior už radšej nič viac nehovoril.

Pripravil bohatú večeru, ktorú sme v tichosti jedli. Potom mi ukázal moju izbu.

Ako som zaspával na svojom lôžku, myslel som na Elyani. Odkedy som opustil svätyňu, jej nádherný úsmev bol stále so mnou.

Uvidím ju ešte niekedy? Tá otázka ma neopúšťala celú cestu. Niekoľkokrát som sa s ňou pokúšal hovoriť cez tmu viditeľnú, ale neúspešne. Uvažoval som, či by kameň brata Fiora dokázal vytvoriť spojenie.

„Elyani?“ naladil som sa a pokúšal sa spočívať na energii kameňa.

Výsledok bol okamžitý. Otvoril sa hlasový kanál.

„Elyani?“ zavolal som.

Počul som neznámy hlas, ako kričí, „Čo je toto? Niekto sa snaží vlámať do poľa našej kaplnky! Mám spustiť obrannú procedúru?“

„Nie, počkaj!“ ozval sa Elyanin hlas. Potom ma oslovila, „Zar, nemám teraz čas sa s tebou rozprávať, prosím, odpoj sa. Ozvem sa ti neskôr.“

Okamžite som nechal spojenie padnúť.

Podaril sa mi ďalší trapas?

Ráno, potom ako som dojedol obrovské raňajky, ktoré predo mňa brat Fior navŕšil na stole, som stál vonku pred jaskynným obydlím a pozoroval hmly. Počas noci pršalo a otvorená krajina bola nahradená bežnou atlantskou hmlou.

Keď bolo všetko pripravené, brat Fior ma zavolal do miestnosti s oltárom. Sledoval som, ako umiestnil mäkký kameň do malej plasovej škatuľky, ktorej vnútro bolo pokryté hrubou tmavočervenou zamatovohladkou výstelkou.

„Plasové pole blokuje vyžarovanie mäkkého kameňa, aby nikto nemohol zaregistrovať, že ho nesieš,“ vysvetlil Fior. „Teraz počúvaj, chlapec môj, minulú noc som počul, ako si vyskúšal mäkký kameň na diaľkovú komunikáciu. To bolo v poriadku, pretože si bol tu, ale dávaj veľký pozor, aby si nič také nerobil, keď budeš na ceste. Ak by si z ľubovoľného dôvodu aktivoval kameň alebo otvoril škatuľku, riskoval by si, že budeš odhalený, čo by z teba urobilo cieľ zlodejov. Na svojej ceste s nikým nehovor, a keď dosiahneš Eisraim, choď rovno za Džervinom. Mäkký kameň pred nikým nespomínaj. Jasné?“

„Áno, brat Fior!“

„A teraz choď, chlapec môj, a nech je Pán Melchisedek s tebou!“

Zákonne som mu poďakoval za jeho pohostinnosť a za jedlo, ktoré mi vložil do tašky a pustil som sa na cestu dole z hôr. Poháňaný vážnou povahou svojej misie, kráčal som rýchlejšie ako zvyčajne. Trvalo mi len pol dňa, kým som dosiahol lesy Nadavanu! Odtiaľ som trávil svoje dni tým, že som sa vciťoval do duchov stromov, občas som si spomenul na Pána Ganu, občas som rozmýšľal, čo má pre mňa Džervin v zálohe ako ďalšie. Spával som v skrytých kútoch lesa, stromovým domom som sa vyhýbal z obavy, že stretnem iných pútnikov.

Jeden večer, keď som bol asi na polceste do svätyne, som naďabil na skvostné jazierko – nebola to jedna z tírt, o ktorých som počul, ale aj tak to bolo veľmi inšpirujúce miesto. Rozhodol som sa, že sa tam utáborím a po večeri pozostávajúcej zo zrna a bobúľ som zaspal, s hlavou na svojej taške.

Každú noc som sa uistil, že taška sa dotýka môjho tela, takže nikto nemohol škatuľku zobrať bez toho, aby ma zobudil. Pravdaže, bola len malá šanca, že by ma tu niekto našiel, v týchto lesoch som bol stratený, kráčal som už celé dni bez toho, že by som stretol ľudskú dušu. Ale aj tak, človek nemôže byť nikdy dosť opatrný v Zákone! Rozhodol som sa, že bude lepšie, ak použijem tašku ako vankúš.

Toto bolo prvýkrát, čo som spal so škatuľkou tak blízko svojej hlavy. Vzišli z toho čudné následky. Celú noc som mal tie najbizarnejšie a najživšie sny a vízie, akoby pre mňa prorokoval celý zbor Modrých kňažiek. V mojej mysli sa hromadili nezvyčajné obrazy. Inokedy sa mi zdalo, že cestujem sférami a stretol som Bieleho Orla. Išlo to takto bez prerušenia až do úsvitu. A predsa, keď som sa zobudil, necítil som sa ani trochu unavený! Práve naopak, bol som nabitý energiou a v radostnej nálade.

Zhodil som zo seba svoje rúcho a rozbehol sa do jazierka. Vydávajúc pritom hlúpe hlasné zvuky, dočvachtal som sa do sviežej vody a zaplával som si, ďakujúc Pánu Melchisedekovi za toto nádherné ráno v Zákone.

Ale ako som plával, stalo sa niečo nečakané. Hlasnejšie ako kedykoľvek predtým, počul som Elyanin hlas, ako ma volá: „Zar, Zar, dávaj si pozor! Hrozí ti nebezpečenstvo!“

Snažil som sa jej odpovedať, ale bez úspechu. Nevedel som nájsť sféru, z ktorej prichádzal ten hlasový kanál.

Bolo v jazere nejaké nebezpečné zviera?

Vody boli rovnako pokojné, ako boli čisté.

Naladil som sa na čistú fontánu a opýtal sa sám seba, „Čo by prebudený urobil v tejto situácii?“

Mysľou mi preblesla zrejmá odpoveď, „Škatuľka! Čo sa deje so škatuľkou?“ Pozbieral som všetky sily, rýchlo som preplával k brehu a plnou rýchlosťou som bežal naspäť k svojim veciam.

Tašku som našiel otvorenú, všetko jedlo rozhádzané po zemi a škatuľka bola preč!

„Och, nie!“

Udrel som sa päsťou do hrude a zreval pod zahmleným nebom, „Nie! Nie! Och, môj Pán Melchisedek! Toto nie!“

V zlomku sekundy mi bolo všetko jasné. Spať s hlavou na škatuľke bola základná chyba. Bez toho, že by som si bol toho vedomý, aktivoval som mäkký kameň, ktorý pritiahol pozornosť zlodeja. Moje zosilnené sny prebiehali po celú noc, takže nájsť ma zrejme nebolo preňho ťažké.

Rýchlo som sa obliekol. Držiac sa čistej fontány, zostal som smrteľne ticho, načúvajúc zvukom, ktoré by mi naznačili, ktorým smerom sa zlodej vydal.

Ale les bol dokonale tichý a pokojný. Nezačul som ani najmenší šum vetra. Iba v diaľke bolo počuť spievať niekoľko vtákov.

Hľadal som po zemi stopy, ale žiadne som nedokázal nájsť. Bežal som jedným smerom, potom iným, počúval a hľadal indície.

Nič som nenašiel.

Nakoniec som sa žalostne zrútil tvárou na machovitú pôdu a plakal som. „Zobuď ma z tejto nočnej mory, Pane, neopúšťaj ma!“ Vzlykal som, mlátil som päsťou do zeme a modlil sa k Pánu Melchisedekovi, aby tento deň nikdy nenastal.

Bola to priepasť.

Čierne zúfalstvo.

Žiadna cesta von.

„Tentokrát som skončil.“

Hanba bola taká veľká, že som si nevedel predstaviť, že by som mal ísť späť za Džervinom alebo zavolať Elyani.

Vôbec poprvýkrát som myslel nato, že si zoberiem život.

Podľahni... ťažobe!

Pomaly, kráčal som do jazera.

Moja myseľ sa zakalila ako stojaté vody temného Podsvetia.

Môj život sa javil ako neprístojný sen. Zlyhal som, keď som sa mal stať verejným služobníkom v Šeringe. Zlyhal som, keď som sa mal stať kňazom Lososového Rúcha. A teraz som zlyhal na misii, ktorá by ma možno doviedla k tomu, aby som sa stal študentom Majstrov Hromu.

„Umri s ľahkosťou,“ hovoril Zákon. „Niť, ktorá púta deti kráľovstva k ich telu, je voľná.“ Už napoly mimo, pomaly som kráčal do vody, pripravený utopiť sa a ukončiť túto agóniu.

Čo na tom? Bol som ľahko nahraditeľným pešiakom, naozaj.

Kalná voda ma volala.

Voda mi siahala po hruď, keď sa prejavila čistá fontána.

„Čistá fontána, moja krásna,“ pomyslel som si, „želám si, aby som ťa bol počúval ráno, predtým ako som skočil do vody ako idiot v Zákone.“

„Tak prečo ma potom nepočúvať teraz?“ odpovedala múdrosť čistej fontány. „Tým, že sa zabiješ, zradíš svojho majstra a opustíš priateľov, ktorí ťa potrebujú.“

„Kto by potreboval hlupáka ako som ja? Všetko, čo dokážem, je spôsobiť katastrofu môjmu majstrovi a zahanbiť svojich predkov!“

Nastalo napäté ticho.

Pohol som sa ďalej.

Ale ako mi voda dosiahla po ústa, ukázal sa mi úžasný symbolický obraz. Letel ku mne Biely Orol bohov a volal, „Pomoc, Zar! Pomôž mi!“

Obraz bol taký živý, že ma vytrhol zo zákernej strnulosti, do ktorej som sa potápal. Vôbec po prvý raz som si dokázal preložiť obraz z veštby. Bolo to priehľadné, jasné.

„Elyani!“ Nebol tu ani tieň pochybnosti. „Elyani má problémy!“

Ocitol som sa na križovatke osudov. Na jednej strane bol malý Zar-ka. Topil sa. Jeho vedomie bolo pohltené nečistými priestormi. Na druhej strane bol rozhodný muž kráčajúci naspäť do Eisraimu, pripravený čeliť osudu v Hnedom Rúchu.

„Elyani! Nechcem, aby si zomrela!“

Hĺbka.

Nejasný šum.

Niečo vo mne cvaklo. Netušil som prečo alebo ako.

Malý Zar bol mŕtvy. Stal som sa mužom v Hnedom Rúchu.

Vypľul som z úst vodu a začal sa brodiť naspäť k brehu. Pozbieral som zrno rozsypané po zemi a hodil ho do tašky. A bez toho, že by som si aspoň vysušil svoje rúcho, vydal som sa na cestu späť do Eisraimu.

Celou silou svojho vedomia, ktorú som dokázal pozbierať, volal som cez tmu viditeľnú: „Elyani! Idem naspäť. Čakaj na mňa! Čokoľvek sa deje, čakaj na mňa.“

Neprišla žiadna odpoveď.

5.24 Prekvapenia

Keď som prišiel do Eisraimu, vydal som sa rovno do Džervinovho apartmánu, a potom, ako som mu zákonne zložil poklonu, som mu hneď oznámil, že som stratil kameň.

Džervin zavrel oči a držal si hlavu.

Niekoľko sekúnd bol ticho, potom sa na mňa neisto pozrel, „Chceš povedať, že dokážeš urobiť takú obrovskú chybu a pozrieť sa mi potom do očí a hovoriť so mnou takýmto spôsobom?“ povedal bez hnevu.

Nevedel som, čo si počať s takou reakciou. Myslel tým, že moja neschopnosť bola prekonaná hrubou aroganciou?

Prehovoril som zo srdca, „Džervin, potom ako som sa takmer zabil, nechal som Zar-kov smútok vo vodách jazera. Čistá fontána ma inšpirovala. Teraz už nie je čas na plač, ale treba napraviť škody. Prišiel som vás poprosiť o návod, ako by som mohol získať kameň naspäť alebo urobiť nový. Ale sú tu ešte naliehavejšie problémy. Keď som to už chcel vzdať, prišiel ku mne Biely Orol bohov a informoval ma, že Slečna Elyani je vo vážnom nebezpečenstve. Žiadam si vaše povolenie ísť a opýtať sa na jej zdravie.“

Džervin na mňa prekvapene hľadel, ťahajúc si bradu. „Čo sa stalo so Zar-kom? Kde je môj malý fňukajúci chlapec?“

„Možno už nie je takým malým chlapcom,“ vzdychol som si. „Ale neviete niečo o Slečne Elyani?“

„Videl som ju len pred dvoma hodinami. Žiari, ako vždy.“

To mi prišlo ako prekvapenie. Bol som výslovne presvedčený, že nad slečnou Bieleho Orla visí veľké nebezpečenstvo. Zostal som ticho.

Keď videl, aký som zmätený, Džervin navrhol, „Prečo jej nezavoláš? Veď už si sa zoznámil s kanálmi tmy viditeľnej, či nie?“

Poslúchol som rozumnú radu a zavolal ju. Vo svätyni boli polia také silné, že na prístup k hlasovému kanálu nebol potrebný žiadny mäkký kameň.

Elyani okamžite odpovedala, „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Zar, muž Zákona, čo môžem pre teba urobiť?“

„Ste v poriadku, Elyani?“

„Zákonne samozrejme v poriadku. A čo ty? Pred tromi dňami som mala o teba veľké starosti. Dostal si môj núdzový signál?“

„Dostal, vďaka Pánu Melchisedekovi. Žiaľ, nebol som dosť múdry nato, aby som ho dokázal zužitkovať. Ale povedzte mi, prosím, ešte raz, je všetko v úplnom poriadku? Prišiel ku mne Biely Orol a...“ tam som sa zastavil, lebo mi prišlo na um, že som si jednoducho mohol víziu nesprávne vyložiť.

„Mám sa tak zákonne dobre, ako sa len zákonne dá, Zar. Spýtaj sa Džervina. Nedávno ma videl.“

Zákonne som ukončil rozhovor.

Cítil som potrebu sadnúť si. Teraz bola rada na mne, aby som si držal hlavu v rukách.

Môj parádny rozmach a moja odvaha rýchlo mizli, pochybnosti o sebe samom sa vracali. Impulz ma odviedol od jazera a zachránil mi život. A ten impulz sa teraz ukázal byť ilúziou.

Čo potom zostalo?

„Ja neviem, Džervin, neviem!“ Nenápadne do mňa vkĺzala známa príchuť zúfalstva. „Neviem, či to niekedy dotiahnem až k prebudeniu. Zdá sa, že je tam taká priepasť. Možno nato nakoniec nie som vhodný a realita je, že si musíte nájsť iného kandidáta. Už som vyplytval veľa vášho času. Nevidím žiadnu známku toho, že by som vám mohol byť niekedy užitočný.“

„Myslíš si, že s tebou niečo nie je v poriadku?“ spýtal sa Džervin.

„Povedal by som, že prinajmenšom niekoľko vecí! Pre začiatok, som... nikto. Cítim sa ako nič, úplne ako vzduch. Nie je vo mne nič pevné, o čo by som sa mohol oprieť. Moje odhodlanie je bezvýsledné. Moje myšlienky sú naivné a plytké. Moje videnie neexistujúce. A po všetkých tých rokoch vo svätyni, stále nie som schopný správne vysvetliť ani jeden obraz veštby!“

„Nuž, syn môj, tento druh uvedomenia je začiatkom múdrosti! Ak sa dobre pozrieš na spáčov, všimneš si, že nikdy na sebe nevidia nič zlé. Nedokážu si dokonca ani predstaviť, že by niekedy mohli byť iní, ako sú teraz. Vedia, že jedného dňa im ošedivejú vlasy a vypadajú zuby, ale nevedia si predstaviť, že by v nich mohla prebehnúť nejaká iná zmena ako len starnutie. Pozri sa, akú dlhú cestu si prešiel!“

Džervin bol taká veľká duša!

Želal som si, aby som mu mohol poďakovať alebo možno sa s ním zasmiať (obzvlášť sa mu rátalo, keď som sa dokázal smiať na vlastnej biede). Ale klesal som do mútneho víru, akoby ma vody jazera nakoniec predsa len dostali. „Jedinou vecou, ktorej som sa naučil, je chuť porážky,“ zašepkal som a rozplakal sa.

„Tú chuť dobre poznám, syn môj, oveľa lepšie ako si myslíš,“ odvetil Džervin mäkkým hlasom. Potom sa, k môjmu úplnému prekvapeniu, opýtal, „Teraz, Zar, prišiel čas, aby som sa ťa druhýkrát opýtal – prijmeš moju ponuku stať sa študentom Majstrov Hromu?“

V horšej chvíli to už prísť nemohlo!

Ohromený, postavil som sa a pozrel naňho, „Prečo by ste ma chceli?“

„To je na mne, aby som rozhodol. Odpovieš mi?“

Z očí sa mi rinuli slzy. „Keď počúvam vo vnútri, neverím, že niekedy budem mužom, akého potrebujete.“

„Nezmysel!“ zareval na mňa Džervin. „V tejto chvíli počúvaš len zúfalstvo! Zobuď sa, muž Zákona!“ Použijúc takmer Hlasovú intenzitu, projektoval na mňa, „Zar, môžeš byť čímkoľvek, môžeš robiť čokoľvek!“

Hlas ma vytrhol zo skľúčenosti. Slávnostným tónom som sa ho opýtal, „Džervin, veľký prorok a znalec budúcich udalostí, naozaj veríte, že sa prebudím?“

„To je len na tebe, Zar! Archívy času nemôžu držať pred-záznamy takých udalostí, pretože prebudenie je aktom slobodnej vôle. Keby mená tých, ktorí sa prebudia, boli napísané vopred, potom by nebolo žiadnej slobodnej vôle.“

Čo iné som mohol urobiť ako naladiť sa na čistú fontánu?

Opäť som sa ocitol na križovatke osudov.

Ležali predo mnou dve dráhy času – dva rozdielne životy, oba ma očakávali. Na jednej strane ma kalný vír ťahal smerom k nekonečnému putovaniu. Na druhej strane stál Zar Hnedého Rúcha, pevný ako skala. Nemohol som vykročiť jedným smerom bez toho, aby som opustil druhý.

Kto rozhodol?

Kto rozhodol, keď som bol v jazere?

Narástla vo mne vlna, „Áno, chcem sa stať študentom Majstrov Hromu.“

Džervin prikývol, vítajúc ma vysoko vo svetle.

Bolo to vrúcne, nádherné a úplne neznáme.

„Položím ti túto otázku tretí a poslednýkrát, Zar, potom to bude pre teba a pre mňa zaväzujúce. Dovtedy sa ešte veľa udeje,“ vyhlásil slávnostne.

Pri pomyslení na 'ešte veľa' ma striaslo. Uvedomil som si, že Džervin nikdy nehovoril veci len tak do vetra.

Tentokrát som prehovoril nie zo zúfalstva, ale z toho, čo mi pripadalo ako čistá objektivita. „Džervin, naozaj neviem, čo mám ďalej robiť. Myslím, že som vyčerpal všetky svoje zdroje.“

Majster Hromu sa rozrehotal tak nahlas, že som sa sám musel usmiať, napriek tomu, aký som bol zničený. A stále sa smial. A smial.

Až kým nenastalo veľké vnútorné otvorenie.

Akvamarínová komnata sa premenila na úžasnú svätyňu naplnenú svetlom a prítomnosťou.

Všetko zastalo. Džervin a ja sme sa stali jedným.

Chvíľa večnosti.

Majster Hromu na mňa prenášal niečo zo svojej sily.

„Zar,“ povedal nakoniec, „tvoj tréning sa sotva začal! O niekoľko dní ti oznámim, čo bude ďalej.“ Vzbudilo to vo mne zvedavosť, ale Džervinov tón jasne naznačil, že mám počkať.

„Teraz...“ Džervin nasadil žartujúco-vážny hlas, „teraz ti musím niečo povedať.“

Intonácia bola nezameniteľná – na moju hlavu malo spadnúť niečo neočakávané. Zľahka som skrčil hlavu medzi plecia, očakávajúc úder.

„Zlatý Kyjak, vysoký kňaz Ganu, pred desiatimi dňami opustil svoje telo,“ začal Džervin. „Ako vieš, budúci týždeň bude oslava Tridsiatichtroch Víťazných Bohov, tých, ktorí sú oslavovaní, pretože zvíťazili nad azúrami, starodávnymi temnými silami. Teraz, keď už Zlatý Kyjak nie je medzi nami, majstri kaplniek Melchisedeka potrebujú iného experta v Ganovej múdrosti, aby vykonal obrad na budúcotýždňovej oslave. Povedal som im, že ty si ich človek.“

Moje oči doširoka otvorené, hrdlo stiahnuté, „Ale ja neviem nič o Ganových oficiálnych rituáloch! Ako ste im to mohli povedať?“

Džervin na mňa vystrúhal grimasu, „Nepovedal som to presne tak! Len som navrhol, aby sa opýtali orákula, či to môžeš byť ty a orákulum povedalo áno. A pozri sa, aký si... zakaždým, keď sa vyskytne nejaká malá výzva, začneš zase fňukať!“ A zasmial sa.

„Ale! Ale... Džervin, to vôbec nie je smiešne. Čo ak domastím rituál pre Pána Ganu?“

Džervin ukázal prstom smerom k nebesiam a povedal, „Je to jeho problém! Koniec koncov, on odpovedal áno cez orákulum. Ak sa chceš sťažovať, prosím sťažuj sa jemu, nie mne!“

Sladké Podsvetie! Kto iný v kráľovstve ako Džervin by si robil takéto žarty?

5.25 Pošlite ich do pekla, a nebudú vedieť, ako vám poďakovať

Gang! Gang! Gana!

Vďaka nebesám bohov, statočný starý Gana-Gerent mi bol na pomoci! Múdry muž Zákona poznal naspamäť všetky rituály Pána Ganu a šesť dní bolo plno času nato, aby som sa naučil všetky hymny, ktoré som mal spievať. Zúrivo som nacvičoval, začínajúc každý deň pred úsvitom a zaplavil som svoje vedomie bohovou arch-mantrou: Nama Gana, Nama Gana, Gana Gana, Nam Nam. To, že som trávil v malej kaplnke toľko času, bolo božské riadenie. Čím viac som spieval, tým viac som miloval Pána Ganu.

Bol tu len jeden problém. Súčasťou obradu bolo, že som mal tancovať. Lebo Pán Gana je medzi bohmi známy ako veľký tanečník. Človeku by stačilo vidieť ho pohybovať rukami a dokázal by upadnúť do extatického tranzu.

Gana-Gerent vydal zo seba to najlepšie, aby ma naučil pohyby Ganovho rituálneho tanca, ale len s priemernými výsledkami.

Keď ma prvýkrát videl nacvičovať, rozrehotal sa, „Zar Hnedého Rúcha, máš šťastie! Pán Gana je v siedmych sférach známy pre svoj zmysel pre humor. A na rozdiel od iných bohov, veľmi zriedka preklína tie ľudské bytosti, ktoré ho uctievajú nesprávnym spôsobom!“

Jeho poznámky mi pripadali len mierne upokojujúce.

Po polhodine vyčerpávajúceho cvičenia sa stal Gana-Gerent netrpezlivým, „Je to preto, že si príliš chudý. Nikdy nebudeš vyzerať ako tanečník. Vieš o tom, však?“

„Tak čo urobíme, múdry muž Zákona?“

„Pohybuj len rukami,“ navrhol.

Usiloval som sa, aby boh inšpiroval moje ruky.

„Stále to nie je ono, ale je to oveľa lepšie,“ pripustil Gana-Gerent. „Ale nemôžeš skúsiť hýbať rukami rýchlejšie? Gana je rýchly boh. Všetko robí božsky rýchlo. Teraz skús vyskočiť.“

Vyskočil som, ako som najlepšie vedel.

Gana-Gerent sa opäť rozrehotal, „Neboj sa, môj chlapec. Som si istý, že to vyjde, keďže ťa Gana menoval cez veštbu. Tí, ktorí boli vybraní bohmi, vždy uspejú.“ A poradil mi, aby som nadobro skončil so všetkými tanečnými cvičeniami. „Len sa počas obradu nechaj inšpirovať bohom,“ doporučil mi.

Nasledujúc jeho radu, sústredil som sa na recitácie hymien a modlil sa k bohu o inšpiráciu.

Oslava Tridsiatichtroch Víťazných Bohov prebehla ako sen. Ocitol som sa na veľkom pódiu v spoločnosti jedných z najuznávanejších kňazov Eisraimu. Bolo zapálených tridsaťtri ohňov a rituály boli úžasné. Vďaka Matke Svetla, neodpadol som! (Bolo to ľahké, pretože som musel celý čas vykonávať obrad.) Čo sa týka tanečnej časti, všetko prebehlo v poriadku. Stalo sa to, že keď som mal tancovať, obecenstvo bolo v príliš hlbokej duchovnej koncentrácii nato, aby si všímalo, čo sa deje na pódiu. A keď som sa neskôr pýtal Gana-Gerenta, čo si myslel o mojich pohyboch, povedal, že počas tejto časti rituálu mal radšej zavreté oči.

Počas osláv som zhromaždil najkrajšie kusy ovocia, ktoré boli ponúknuté tridsiatimtrom bohom. Keď bol zavŕšený posledný obrad, uložil som ich všetky do veľkého koša, ktorý som ešte ozdobil listami a kvetmi.

Nasledujúci deň som zaniesol kôš Džervinovi. A pozdravil som ho spievaním veršov Zákona – nie ako papagáj, ale zo srdca.

Keď som skončil, zatvoril oči a zvolal, „Všetka sláva učiteľovi!“ a poslal milujúce myšlienky Orestovi, ktorý bol jeho majstrom v Hnedom Rúchu.

„Všetka sláva učiteľovi!“ povedal som. „Tentokrát som vás neprišiel o nič žiadať, Džervin, iba povedať ďakujem. Ďakujem vám, že ste mi dovolili slúžiť Pánu Ganovi, ďakujem za hnedé rúcho a ďalších sto ďakujem za všetko ostatné.“

Nejaký čas sme udržiavali očný kontakt a bola tam plnosť.

Nakoniec Džervin prerušil ticho, „Teraz, teraz... mám nejaké dobré správy, ktoré sa ti nebudú páčiť a nejaké zlé správy, ktoré ťa urobia veľmi šťastným. Začnem tými dobrými. Zariadil som pre teba stretnutie s istými mojimi priateľmi. Nazývajú sa Synovia Draka. Sú to mimoriadne mocní zasvätenci. A navyše dosť originálni. Som si istí, že ti budú pripadať... zaujímaví.“

To znelo vzrušujúco, obzvlášť prihliadajúc k tomu, čo to vyžadovalo, aby Džervin niekoho pokladal za originálneho. Ale jeho ďalšia veta prišla ako studená sprcha, „Ale vec, ktorá sa ti nebude veľmi páčiť je to, že žijú dosť ďaleko a nemôžem tam ísť s tebou.“

„Ako ďaleko?“

„V kraji Červenej Zeme, na juhu.“

Z Eisraimu to trvalo aspoň tri týždne, kým človek dosiahol piesočné púšte Červenej Zeme.

Zhlboka som sa nadýchol, „Ako dlho mám zostať so Synmi Draka?“

„Nuž, synak, to závisí od teba. Ak ti to tam dole dobre pôjde, zaberie to istý čas.“

„Sto dní?“ opáčil som.

„Skôr niekoľkokrát sto dní.“

Keď videl, že zadržiavam slzy, Džervin hneď dodal, „Ale nie stokrát sto dní!“

Niekoľkokrát sto dní znelo ako stovky dlhých časov! Majster Džervin mal pravdu, tá správa sa mi nepáčila.

„Ako sa volá to miesto, kam musím ísť?“ spýtal som sa.

„Svätyňa Vulkána, tiež známa ako svätyňa Draka. Dejú sa tam mimoriadne veci, zázraky, ktoré by si si len ťažko dokázal predstaviť. Synovia Draka sú veľkými zasvätencami Podsvetia.“

„A čo odo mňa chcete, aby som v tej svätyni robil?“

„Mm...“ Džervin si vzdychol a začal vysvetľovať. „Spomínaš si na svoje slová, keď si sa vrátil z pustovne brata Fiora? Opísal si sám seba ako... nehmotného. Nuž, tak to bol veľmi prezieravý vhľad, synak. Je tu istá...“ Džervin starostlivo vyberal slová, „istá hustota, ktorá v tebe chýba. Aby si bol schopný so mnou pracovať a pridať sa k Majstrom Hromu, musíš sa stať pevným ako skala.“

Potichu som prikývol. Presne som rozumel, čo sa snažil povedať. „Ak toto je to, čo sa odo mňa žiada, aby som mohol s vami pracovať, rád pôjdem, Džervin,“ povedal som hlasom, ktorý neznel ani trochu rád.

„Teraz,“ povedal Džervin s nádychom kúzelného vtipu, „ti poviem zlé správy – časť, ktorá sa ti bude páčiť. Skôr ako budeš môcť odísť do svätyne Draka, musíš podstúpiť prípravnú cestu, krátky zostup do Podsvetia. Tam dole je zopár dosť hnusných miest a vôbec sa mi nepáči myšlienka, že ťa musím žiadať, aby si tam zostúpil. Ale musíš dôverovať môjmu slovu, ukáže sa to ako veľmi nápomocné v tom, čo máš urobiť ako ďalšie.“ Chvíľu počkal a potom doplnil zvyšok, „A Slečna Elyani bude tvojím sprievodcom.“

Keď videl, ako sa mi tvár rozsvecuje radostným úsmevom, Džervin si ma doberal, „Ja som to vedel! Takí sú dnes študenti! Pošli ich do svätyne, aby sa pripravili na Polia Pokoja – plač a škrípanie zubov! Ale pošli ich do pekla a nevedia, ako ti poďakovať!“

Džervin naraz zvážnel. „Teraz, mladý muž, dávaj pozor! Na zostup budeš musieť byť poriadne pripravený, lebo to nebude žiadny svätý deň Zákona. Elyani a ja sme zodpovední za inštruktáž. A ďalšia vec: keď sa vrátiš, spýtam sa ťa tretí a poslednýkrát, či sa chceš stať študentom Majstrov Hromu. Ak povieš áno, stane sa to pre teba a pre mňa zaväzujúcim.“

„Uch, och!“ pomyslel som si. „Zakaždým, keď sa to doteraz udialo, dopadol som úplne katastrofálne. Čo domastím teraz?“

5.26 Pripravený zomrieť

Keď som došiel k portálu ženského krídla, privítala ma malá bacuľatá žena oblečená v bielych šatách Bieleho Orla. „ Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Hnedého Rúcha! Som Slečna Pepni Bieleho Orla,“ usmiala sa. Skôr ako som mal čas odpovedať, otočila sa a povedala, „Nasleduj ma!“ A dala sa do rýchleho kroku.

„Tak preto sa Hnedé Rúcha priatelia s Bielymi Orlami,“ pomyslel som si, ako som sa za ňou ponáhľal. „Rýchlo sa hýbu!“

Dobrý Pán Melchisedek , aká len bola táto časť svätyne komplikovaná! Bolo tu toľko točitých a rozvetvujúcich sa chodieb, ktoré navyše vyzerali všetky rovnako, že som pochyboval, či niekedy budem sám schopný nájsť cestu späť. Zabralo to aspoň dvadsaťpäť minút, kým sme došli na malé vnútorné nádvorie, kde na mňa čakala Elyani.

Pepni odišla a ja som pozdravil svoju inštruktorku cestovania, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Slečna Elyani, vysoká kňažka Bieleho Orla.“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Zar Hnedého Rúcha,“ vyčarila svoj jedinečný úsmev.

Bolo to prvýkrát, čo som sa na ňu mohol naozaj pozrieť. V recepčnej hale som bol príliš prekvapený a vyplašený, a v sarkofágu zase príliš chorý a vyplašený. Tentokrát som bol iba vyplašený.

Sotva som s ňou nadviazal očný kontakt (bolo by to nezákonné), akurát toľko, aby som si vryl do pamäti jej hnedé oči. Jej pohľad bol jasný a inteligentný – to najmenšie, čo by človek očakával od niekoho, kto je desivo prebudený. Jej kučeravé hnedé vlasy sa nedotýkali pliec, ktoré šaty jej rádu ponechávali napoly odhalené. Jej pokožka žiarila – najskôr nejaké kúzlo, ktoré sa kňažky naučili od veľkej magičky Teyani. A vyzerala tak mlado!

„Gratulujem k tvojej nominácii na vysokého kňaza Ganu,“ povedala, aby začala rozhovor. „Bola som sa pozrieť na ohňové rituály k tridsiatimtrom víťazným bohom. Tvoj výkon bol vynikajúci.“

„Hum...“ dúfal som, že ma nevidela tancovať.

„Spôsob, akým si tancoval, bol taký odlišný od štýlu Zlatého Kyjaka,“ povedala. „Pripadal mi fascinujúci.“

„Och môj Pán Melchisedek!“ pomyslel som si. „Keby som tak bol viac cvičil!“

„A čo tvoja púť do lesov Nadavanu? Páčila sa ti?“ spýtala sa.

„Nič menšie ako katastrofa, Slečna Elyani. Potom ako som prijal váš núdzový signál v jazere...“

„Viem, viem,“ prerušila ma. „Zar, pozri si toto miesto, páči sa ti?“

Vo vnútri nádvoria bola tá najzákonnejšie rozkošná záhradka, s vysokými vavrínmi a trávnikom, ktorý bol fialový od myriád malých fialiek.

„Nádherné! Toto je miesto, kde prebiehajú zostupy do Podsvetia!“

„Nie je to zvyčajné miesto,“ povedala, „vybrala som ho pre teba. Tu v sebe živé steny držia zvláštne sily. Keď som bola dieťa, často som sem zvykla chodievať a schovávať sa na nádvorí.“

„Boli ste veľmi mladá, keď ste prišli do svätyne?“

„Narodila som sa vo svätyni,“ usmiala sa.

„Tak možno preto som vždy sto líg za vami, Slečna Elyani! Keď som cestoval sférami, nebolo pre mňa vždy ľahké sledovať vaše pokyny.“

„Ale veď ti to išlo tak dobre! Bola to radosť, sledovať tvoj pokrok, Zar.“

Pozvala ma, aby som sa s ňou posadil na fialový trávnik.

Ak mala byť mojou inštruktorkou, možno to bolo nakoniec zákonné, aby som s ňou udržiaval očný kontakt. Želal som si, aby ma to bolo napadlo, opýtať sa Džervina na tento dôležitý bod etikety. Zatiaľ som hľadel viac cez ňu, ako na ňu.

„Zar, tentokrát ťa nezoberiem na pekné miesto,“ Elyani vystrúhala grimasu. „Keď som tam išla sama, bola som z toho... bola som z toho dosť chorá. A tak ma Džervin požiadal, aby som sa o teba postarala, počas zostupu a po ňom.“

„Ďakujem, Majster Džervin,“ poslal som láskavú myšlienku do enklávy drahokamov. Začal som uvažovať, čo za Podsvetie sa deje v tých sférach. „Slečna Elyani, poviete mi ako vyzerá Podsvetie?“

„Podsvetia sú smetnými košmi Zeme. Všetky odporné veci, všetka bolesť, ktorá je príliš ťažká nato, aby ju ľudia nosili vo svojich srdciach, všetok smútok a všetko súženie padá tam dole. Spomeň si na verše Zákona,

„Ten smútok, ktorý som pochoval vo svojom srdci a zabudol naň,

Opäť sa s ním stretnem na ceste cez Hádes. “

Stále som bol viac zvedavý než sa strachoval, „A čo mám robiť, keď tam budem?“

„Kým si tam dole, nemôžeš robiť nič,“ odpovedala Elyani. „Ale musíš sa držať svojho symbolu, aby si nestratil Ducha.“

„Ako by som mohol stratiť Ducha?“ opýtal som sa naivne. Ale keď som si spomenul na výprasky, ktoré som dostal v posledných mesiacoch, povedal som, „Áno, je mi jasné. Je veľa spôsobov, ako môže človek stratiť Ducha, všakže?“

Elyani ma obklopila svojou jemnou prítomnosťou, „Máš za sebou ťažké obdobie, však?“

Prikývol som. Na krátku sekundu – takú krátku, že nebolo možné, aby to bolo nezákonné – sa naše pohľady stretli.

Také vrúcne.

„Vieš, stať sa kňažkou Bieleho Orla tiež nebolo vždy ľahké,“ povedala.

„Akými vecami sa zaoberajú kňažky Bieleho Orla? Je to prísne tajné alebo mi to môžete povedať?“

„Zrejme obidve,“ povedala a čakala na otázku.

Matka Svetla! Ona a Džervin si boli takí podobní! Niekedy som uvažoval, či nie je jeho dcéra.

„Povedzte mi napríklad,“ hneď som sa spýtal, „čo bola najťažšia vec, akú ste kedy museli urobiť?“

Elyani odpovedala bez zaváhania, „Zostúpiť do Podsvetia!“

Preglgol som a želal si, aby som jej túto otázku nebol položil.

Keď videla moje znepokojenie, Elyani rýchlo pokračovala, „Kňažstvo Bieleho Orla môžeme prebrať inokedy. Teraz sa sústreďme na zostup. Ako pôjdeš dole, stretneš ľudí a sily, kvôli ktorým sa budeš cítiť... nepríjemne. A vytryskne z teba mnoho skrytých emócií – smútok a pochybnosti. Kvôli nim môžeš stratiť cestu.“

Namierila prst na moje srdce, „Toto je tam dole hlavným nebezpečenstvom – že stratíš cestu! Ak stratíš cestu, môžeš tam zostať uviaznutý veľmi, veľmi dlho. Všetko zamrzne. Horšie ako smrť! A tak tvoje inštrukcie sú:

Stále kráčaj a drž sa symbolu!

Nikdy nezastav na ceste!

Nikdy nekráčaj naspäť, nikdy sa neobzeraj naspäť! “

„Stratili ste cestu, keď ste išli tam dole?“ spýtal som sa.

„Áno,“ povedala.

Spomínajúc si na to, ako bezpečne som sa cítil, keď som cestoval pod jej vedením, zostal som zmätený, „Ako sa môžem stratiť, keď vás budem nasledovať?“

„Problém je, že v Podsvetí môžeš byť sprevádzaný len po istý bod. Potom už musíš cestovať sám. Pretože človek je v týchto sférach vždy sám. Každý človek. Vždy.“

Táto cesta vyzerala každou minútou čoraz menej príťažlivo.

„Je tu jedno tajomstvo,“ povedala Elyani. „Aby si si udržal niť a nestratil cestu, musíš si vybrať symbol, ktorý má pre teba ozajstný význam a stále naň myslieť. Nech vidíš čokoľvek, nech sa ti v mysli vynorí akákoľvek spomienka alebo myšlienka, stále si musíš pamätať symbol. Musíš sám sebe sľúbiť, že sa naň upneš a nedovolíš nikomu a ničomu spôsobiť, že naň zabudneš.“

„Aký druh symbolu by som si mal vybrať?“

„Niečo, čo má pre teba skutočný význam. Niektorí ľudia, namiesto symbolu, myslia na prítomnosť svojho učiteľa alebo niekoho, koho milujú a záleží im na ňom. Môžeš sa tiež vedome rozhodnúť pre niečo, na čo upneš svoju myseľ. Musíš nájsť niečo, kde je najmenšia šanca, že to zabudneš.“

Nemal som predstavu, čo také by to mohlo byť. A čoraz menej a menej som si veril. „Elyani... v úlohách, ktoré pre mňa Majster Džervin v posledných rokoch určil, som nebol príliš často úspešný. Prečo by som nemal opäť zlyhať?“

„Mm... Vieš, čo robí Slečna Teyani, keď niektoré z jej kňažiek hovoria takéto veci?“ Elyani zvýšila hlas, „Kričí na nich 'Takto rozprávajú spáči! Si Biely Orol alebo biela hus? Zobuď sa, žena Zákona!'“

Usmial som sa. Hlasná imitácia jej vyšla veľmi dobre. „Pochybnosti...“ zamumlal som.

„Teyani hovorí, že časť teba, ktorá má pochybnosti a rada fňuká, je časť, ktorá sa túži vrátiť do stavu úplného spáča.“

To znelo ohromujúco pravdivo. Musel som zastať a porozmýšľať.

„Nuž, potom asi potrebujem byť prebudený,“ zvolal som, zamyslene zamračený.

„V poriadku,“ povedala. A kričala na mňa, „Zar, takto rozprávajú spáči! Zobuď sa, muž Zákona! Si Majster Hromu alebo hnedé kura?“

Takže ona vedela o Majstroch Hromu!

Že na mňa kričala, ma tak omráčilo, že sa Slečna Elyani rozosmiala.

„Možno som...“ v mojej mysli sa do výšky týčila predstava hnedého kuraťa a prerušila mi tok myšlienok.

Elyani sledovala reakciu na mojej tvári, aby sa mohla rozhodnúť, čo ďalej.

„Dobre! Dobre!“ zvýšil som hlas, „Zabudnite na to, čo som povedal! Nepôjdem do Podsvetia ako hnedé kura. A pôjdem tak rýchlo, že budem naspäť ešte skôr, ako si Pán Gana stihne uvedomiť, že jeho vysoký kňaz zmizol pod fialkami.“

„Mm...“ bolo všetko, čo povedala. Zmenila tému, „Mimochodom, Zar, jedna z kňažiek Bieleho Orla bude zostupovať v rovnakom čase ako ty. Volá sa Vivyani.“

„Naozaj?“ povedal som, „Aké zákonne nádherné! Možno sa tam dole aj stretneme!“

„Nepravdepodobné!“ Elyani vystrúhala grimasu.

Jediný človek, ktorého som kedy videl robiť takéto ksichty, bol Džervin.

„Nikto sa tam dole s nikým nikdy nestretne,“ pokračovala. „Sú tam len osamotené tiene, ktoré stále hľadajú iné duše, ale nikdy žiadne nenájdu.“

Obávajúc sa ďalšej vlny represií, keď dovolím týmto slovám, aby ma dostali, doširoka som sa usmial a povedal, „To znie skvele, Slečna Elyani, už sa neviem dočkať! A ako dlho trvá zostup?“

„Niekoľko dní alebo možno niekoľko týždňov.“

Ďaleké Podsvetie! Niekoľko týždňov? Takmer som sa zase zadrhol.

„To budem niekoľko týždňov ležať na trávniku?“ opýtal som sa.

„Nie. Tu začneš, aby posledný obraz, ktorý si so sebou zoberieš, bol krásny. Posledná vec, ktorá je s tebou, keď zomieraš, s tebou zostane navždy. A po niekoľkých hodinách bude tvoje telo prenesené do tejto miestnosti,“ ukázala na jedny z dvoch dverí, ktoré sa otvárali z nádvoria. „Budeš ležať na špeciálnom matraci zo vzácnej vlny naplnenom bylinami, ktoré dokážu kúzla ako za Pradávnych Dní, keď bola Zem svieža a ľudia mladí. Nebudeš sám. Ďalší taký matrac tam bude pripravený pre Vivyani, aby som sa mohla starať naraz o vás oboch.“

„Stretnem sa s Vivyani?“

„Pravdaže, hneď ako sa vrátiš! V tejto chvíli prechádza prípravným tréningom. Ona zostúpi deň po tebe. Uvidíme, kto z vás sa vráti skôr!“ A s iskrou v očiach dodala, „Je to od Vivyani naozaj pekné, že ťa nechá začať o deň skôr. Ale pravdaže, mohlo by to byť potom pre teba trápne, keby sa vrátila skôr ako ty.“

„O to nemajte strach, Slečna Elyani!“ znovu som nahodil svoj optimistický úsmev. „Mám za sebou dostatok prípravného tréningu v strápňovaní svojej línie.“

Zakaždým, keď som ju počul smiať sa, cítil som sa silnejší.

5.27 Predbežná smrť

„Je veľkým paradoxom, že čím viac zomieraš, tým živším a prebudenejším sa stávaš,“ začal ma Džervin pripravovať, ako sa mám správať v Podsvetí.

„Na umieraní je oveľa viac, ako si ľudia myslia. Keď zomieraš, musíš sa všetkého vzdať. To vytvára stav úplného otvorenia, v ktorom je možné čokoľvek. Páni Osudu ťa môžu nasmerovať na novú dráhu. Bohovia ti môžu venovať neočakávané dary. Duchovná iskra v tebe sa môže rozhorieť. Niekto, kto nikdy nezomrie, by bol ako kura, ktoré sa nikdy nevyliahne zo svojho vajca.“

Ako som rozmýšľal nad obrazom liahnuceho sa hnedého kuraťa, Džervin pokračoval, „Ale umieranie môže prebehnúť mnohými spôsobmi. Keď ťa Matka Svetla primäla, aby si odišiel od Lososového Rúcha, časť teba umrela. Keď si sa rozhodol neutopiť sa v jazere, ďalšia časť teba umrela. A predtým, keď si cestoval vo sférach, podstúpil si niekoľko smrtí bez toho, že by si si to všimol.“ Džervin do mňa zabodol svoj pohľad, „Ako sa tvoj Duch bude prebúdzať, umieranie sa stane stálym stavom otvorenia, ktoré prináša viac radosti ako slová dokážu vysloviť.“

Sila za jeho slovami prebudila v priestore akvamarínovej komnaty bzučivú vibráciu.

„Takže to najlepšie, čo si môžeš zo zostupu zobrať (odhliadnuc od toho, že sa vrátiš naspäť!), je ponoriť sa do smrti ako zasvätenec, s pozitívnym prístupom radosti a otvorenia sa nekonečnosti, namiesto odporovania každému kúsku rozpadu a dezintegrácie. Ale súčasne sa musíš držať svojho symbolu, aby si nestratil cestu.“

„Aký symbol by som si mal vybrať, Džervin?“

„Dám ti k tomu radu. Symbol, s ktorým začneš svoj zostup, nemusí byť vhodný nato, aby ti pomohol nájsť cestu späť na povrch. Tajomstvom je, nájsť nový symbol v čase veľkého otvorenia, keď exploduje tvoje malé ja. Vtedy sa ti z tvojho najhlbšieho vnútra odhalí nový symbol, a preto bude mať silu previesť ťa aj cez pustatinu Podsvetia.“

„A čo mám robiť, ak stratím cestu?“

Džervin do mňa dôrazne vtĺkal, „Nesmieš stratiť cestu! Ak by si ju stratil, nebola by žiadna záruka, že by ťa niekto dokázal priviesť naspäť, takže ty nestratíš cestu! Lermon tam išiel pred tebou, ja pred ním, a môj učiteľ a iní predo mnou. Nikto z nás nestratil cestu a nestratíš ju ani ty.“

„Ale Elyani stratila cestu,“ poukázal som na fakt.

„Takmer, to je pravda, a preto tak nástojila, aby sa o teba mohla starať.“

„Mm...“ pomyslel som si, „ona nástojila!“

„Ale kňažky Bieleho Orla majú veľmi prísne pravidlo,“ pokračoval Džervin. „Musia zostúpiť v hodine pred novom, keď Podsvetie otvára svoje najhlbšie a najhrozivejšie miesta a všetky duše v jeho chladných útrobách prežívajú najtemnejšie zúfalstvo .“ Ty, na druhej strane, zostúpiš jeden deň pred novom, vďaka čomu bude cesta ľahšia. Ale dávaj si pozor! Do Podsvetia nevedú žiadne ľahké cesty.“

To všetko ma zanechalo zamysleného. „Ako sa mám pripravovať?“ spýtal som sa nakoniec.

„Uvažuj nad tým, o čom sme sa dnes rozprávali. Starostlivo si vyber svoj symbol. A stráv viac času s Elyani. Bude to vynikajúce pre tvoj duchovný vývoj.“

Zamračil som sa. Čo do Podsvetia tým myslel?

Zrejme to, že ju mám pozorne sledovať a usilovať sa stať tak desivo prebudeným ako je ona.

Bez akéhokoľvek dôvodu sa Džervin rozosmial.

5.28 Zostup

Bolo skoro ráno, deň pred novom. Tentokrát prišla po mňa k portálu ženského krídla samotná Slečna Elyani. Ako som ju nasledoval cez labyrint chodieb, opýtal som sa, „Mal by sa človek cítiť nejako špeciálne, keď sa chystá na zostup?“

„Nie. Teraz nie je zákonný čas strachovať sa!“ odpovedala.

Tak fajn. Moja myseľ bola dosť prázdna. Nič zvláštne sa vo mne neodohrávalo. Cítil by som väčší strach, keby som bol menší spáč?

Aby odviedla moju pozornosť, Elyani povedala, „Vivyani bola potešená v Zákone, keď sa dozvedela, že Džervinov študent s ňou bude hibernovať v rovnakej miestnosti. Teší sa, že sa stretnete, keď sa vrátiš. Vieš, ona ja taká malá radostná duša.“

„...a musím sa ponáhľať a prísť naspäť v rozumnom čase,“ povedal som, „inak nemusí mať trpezlivosť čakať na mňa. Viem.“

„Teba som učila cestovaniu, ale ju nie,“ povedala Elyani žartujúcim hlasom. „Musíš ma urobiť hrdou a vrátiť sa pred ňou!“

Hnedé kura ako som ja, aby porazilo kňažku Bieleho Orla v cestovaní... to by som od prekvapenia len tak kukal!

Došli sme na jej nádvorie. Pozorujúc voňavé malé fialky, ktoré husto pokrývali trávnik, opýtal som sa, „A čo mám teraz robiť?“

„Choď do kúpeľne!“ Z dvojice dverí, ktoré sa otvárali z jej nádvoria, ukázala na tie napravo.

„Je o mňa naozaj postarané!“ pomyslel som si. Keď som sa vrátil naspäť, opýtal som sa jej. „Aká pekná izba! Tam bude uložené moje telo?“

„Nie, to je moja izba. Ty a Vivyani budete v druhej,“ ukázala na dvere naľavo.

Želal som si, aby som sa bol lepšie prizrel.

„Poď a sadni si na trávu,“ povedala, „mám pre teba niečo na pitie.“

Sadol som si blízko nej, na koberec fialových kvetov a zobral si veľký pohár, ktorý mi podávala. Keď som zbadal mliečnu tekutinu, usmial som sa, „Biely nápoj, samozrejme! Čo iné?“ a začal som piť. Ale odvar bol taký pikantný, že som sa skoro zadusil, „Čo je toto?“

„Dračie mlieko,“ povedala otvorene. „Prísne tajné a úplne magické. Zachráni ti život, tak ako ho zachránilo mnohým iným. Ak sa vrátiš naspäť naozaj rýchlo, zvážim, či tebe a tvojej línii neprezradím recept.“

„Slečna Elyani, ak by ma niečo mohlo motivovať, tak toto určite!“ donútil som sa prehltnúť magický nápoj.

Zabralo to nejaký čas.

Keď som skončil, musel som nahlas vyfúknuť niečo z toho ohňa.

„Teraz,“ povedala, „ťa chcem požiadať o láskavosť. Vieš, že posledná vec, ktorá je v tvojej mysli pri umieraní, je nesmierne dôležitá. Zákon hovorí, že s tebou zostane navždy. Tak ja by som chcela, aby si si zobral so sebou túto záhradu. Mohol by si sa na ňu naozaj dobre pozrieť, prosím?“

Jednoducho som nemohol uveriť tomu, čo sa dialo v mojom tele po vypití dračieho mlieka. V bruchu mi tancovali ohnivé jazyky a v každej bunke svojho tela som cítil mravčenie. Pocítil som taký nával energie do hlavy, že by som mohol skákať a revať. Bolo dosť zvláštne, že napriek tomu som cítil, že sa pohybujem len s ťažkosťami.

Pozbieral som sa a nasledoval Elyanine pokyny.

Začal som s vavrínmi naľavo a pomaly otáčal hlavu.

Elyanine oči žiarili viac ako kedykoľvek predtým.

Bolo to dračím mliekom? Úplne som zabudol, že s ňou nemám udržiavať očný kontakt.

„Budeš si pamätať moju záhradu?“ usmiala sa.

Taký nádherný úsmev. Vrúcny.

„Elyani,“ povedal som po minúte alebo dvoch, alebo snáď po troch, „veľmi sa mi začína točiť hlava a počujem hlasné syčivé zvuky.“

„Neboj sa, toto všetko je pri dračom mlieku úplne normálne. Len si ľahni a hlavu si daj sem,“ povedala a ukázala mi kam.

Sotva som cítil svoje telo. Musel som sa odvliecť na miesto, ktoré mi Elyani ukázala a zvalil som sa na chrbát.

Elyani cezo mňa prehodila bielu plachtu a sadla si na zem, za moju hlavu. Svojím najláskavejším hlasom sa opýtala, „Si pripravený?“

Pohliadol som hlboko do jej očí, „Nech si ma Biely Orol zoberie!“

Opätovala môj úsmev. Potom položila ruky na dve brány umiestnené na spánkoch a vykonala rýchly zákrok, ktorý ma projektoval mimo tela, do tmy viditeľnej.

Jasnosť mojej mysle bola okamžite obnovená.

V priestore som začul Elyanin hlas, „Aký je tvoj symbol?“

„Začnem s Džervinovým cestovným symbolom,“ odvetil som, „a neskôr si možno vyberiem iný.“

Začiatok zostupu bol podobný cestovaniu, aké som podstúpil predtým, s jednou odchýlkou – bol tu pocit klesania. Po krátkom čase som počul Elyani povedať, „Teraz opúšťame tmu viditeľnú a prekračujeme okraj Podsvetia,“ ale zatiaľ som nezaregistroval príliš veľkú zmenu.

Dovtedy som padal nadol veľmi miernou rýchlosťou. „Teraz pôjdeme dole šachtou,“ poučila ma Elyani.

Zrazu to bolo ako voľný pád. Trval menej ako tri minúty, ale urazili sme obrovskú vzdialenosť.

Elyanin hlas bol stále so mnou, „Len pomaly. Dobre sa okolo seba poobzeraj.“

Tento priestor bol odlišný od sfér, v ktorých som cestoval predtým. Atmosféra bola studená a tma hustá – nič také ako astrálna žiara prechodných svetov.

„Zoberiem ťa do inej šachty,“ povedala po chvíli Elyani.

Nasledoval ďalší voľný pád. Zaniesol ma do ešte studenších a tmavších priestorov.

„Dobrý Pán Melchisedek, Elyani, nikdy som si neuvedomil, že priestor môže byť taký tmavý!“

„Ako sa cítiš, môj priateľ Hnedého Rúcha?“

„Ako pred výzvou, slečna Bieleho Orla. Tentokrát nechcem byť spáčom. Počuli ste už o knihe Maveron?“

Elyani zareagovala citátom, „Deň spiaceho je temnotou. Temnota prebudeného je dňom. To znie presne ako to, čo potrebujeme, nie?“

„Dávaj si pozor, čas sa blíži!“ odcitoval som naspäť, držiac sa čistej fontány.

„Teraz sa musíš rýchlo pohybovať nadol, zo šachty do šachty. Buď pripravený, bude to trochu hádzať.“

Padal som a padal, pohltený zlovestnou temnotou. Zdalo sa, že to pokračuje už strašne zákonne dlho, hoci rovnako ako vo vyšších sférach, cítil som, že čas tu beží inak ako v kráľovstve.

Nakoniec sme pristáli na mieste, ktoré vyzeralo ako veľká, slabo osvetlená jaskyňa.

„Sme tu, Zar,“ povedala Elyani.

Už som nepadal a nedokázal som sa vznášať. Musel som kráčať. Niečo ma okamžite zarazilo a zastal som, aby som zavolal Elyani, „Čistá fontána... už ju necítim!“

Nasledovala pohotová odpoveď, „Stále kráčaj, Zar! Nikdy nezastav na ceste!“

Ako som začal opäť kráčať, vysvetľovala, „Odpadne z teba mnoho vecí, jedna po druhej. Takto to v Podsvetí chodí.“ Po chvíli sa spýtala, „Ako sa cítiš?“

„Ťažký. Ale myslím, že mi táto výzva neprekáža,“ povedal som. Pozbierajúc všetku svoju vôľu, vtĺkal som do seba, „Nechcem spať!“

K môjmu potešeniu, Elyani zareagovala veršom, ktorý mi prišiel ako najkrajší z knihy Maveron a možno aj z celého Zákona, „ Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

Ďalej som napredoval, namáhajúc sa krok za krokom. Elyani znovu a znovu opakovala svoju sadu inštrukcií, vtĺkala ich hlboko do mňa, „ Stále kráčaj, drž sa svojho symbolu! Nikdy nezastav na ceste! Nikdy nekráčaj naspäť, nikdy sa neobzeraj naspäť!“

Moja myseľ pevne upretá na Džervinov symbol, stále som išiel.

Čoskoro som stretol iných ľudí. Niektorí kráčali pomaly. Iní sedeli alebo ležali na zemi. Vyzerali dosť biedne. Nerozprávali sa spolu a sotva si jeden druhého všímali. Ale mnohí z nich sa rozprávali sami so sebou. Niektorí boli pohrúžení do imaginárnych rozhovorov, iní rozprávali úplne nesúvisle. Viacerí z nich mali namiesto tváre temnú aureolu a ja som začínal chápať, prečo sa Podsvetie zvyklo nazývať kráľovstvom tieňov.

„Zdá sa, že tu dole je dosť veľa šialenstva,“ povedal som Elyani.

Keď odpovedala, jej hlas bol nebezpečne slabý, „Zar, už s tebou dlho nebudem. A aj keby som mohla byť, už by si ma nedokázal vidieť.“

Stále kráčajúc, prehovoril som uisťujúcim tónom, „Či veríte alebo nie, cítim sa viac prebudený, ako keď som ráno vstal z postele.“ Potom som dodal, „A nemýľte sa, nezabudol som na váš sľub.“

„Aký sľub?“ povedal vzdialený hlas.

„Hneď ako sa dostanem späť hore, chcem recept na dračie mlieko!“

„Sľubujem!“ bolo posledné, čo som od nej počul.

„Och, nie!“ pomyslel som si, náhle stlačený vlnou úzkosti. „Tentokrát som rovno v tom!“ Ale toto nebol vhodný čas nato, aby Zar-ka fňukal. So svojou mysľou pevne upnutou na Džervinov symbol, vliekol som sa dopredu, opakujúc si Elyanine inštrukcie ako mantru, „ Stále kráčaj. Drž sa symbolu! Nikdy nezastav na ceste! Nikdy nekráčaj naspäť. Nikdy sa neobzeraj naspäť!“

Čím dlhšie som kráčal, tým postihnutejších ľudí som stretával. Niektorí vrešťali od strachu, iní ručali ako zvery. Ďalší, zachvátení panikou, bežali zo všetkých síl, akoby prenasledovaní neviditeľnými nepriateľmi.

Ako som v tej polotme postupoval, bol som zasiahnutý prívalom smútku. Nostalgia za kráľovstvom, ktoré som nechal za sebou sa miešala s hrôzou toho, čo som nachádzal. Z mojich očí sa rinuli slzy.

„Ale čo tu vlastne robím?“

„Stále kráčaj!“

Atmosféra bola beznádejná a hustá od smrteľného zúfalstva, šialenstva a chorôb. Kdekoľvek som sa pozrel, všade boli nepríjemní ľudia, znetvorené zvieratá a monštrá, všetky prispievajúce k hlučnému odpornému rámusu.

„Och, bohovia,“ vzhliadol som sa nahor, ale videl som len tmu.

„Drž sa symbolu!“

Potkol som sa o telo. Nahá stará žena, vysušená a chudá ako kostra. Keď ma zbadala, vykrivila sa nahor, trhala si vlasy a vrieskala, jej tvár skrivená od strachu.

„Neublížim vám!“ zakričal som.

Vrieskala tak nahlas, že ma nemohla počuť.

„Nikdy nezastav na ceste!“

Pokúsil som sa odísť, ale chytila sa mojej nohy.

Zdesený, kopol som ju.

Nepustila ma.

Kopol som silnejšie, do tváre.

Upadla do bezvedomia.

Bežal som preč tak rýchlo, ako som vládal.

„Och, bohovia!“ zvolal som v hrôze. „Čo to robím?“

Cítil som silné nutkanie bežať naspäť k nej a utešiť ju.

„Nikdy nekráčaj naspäť, nikdy sa neobzeraj naspäť!“

Ako som sa pomaly predieral cez zberbu ľudí a príšer, mysľou mi prebehla jedna pasáž Zákona,

Kráľovstvo Hádes, kráľovstvo tieňov,

Svet bez nádeje,

Nekonečné prázdno, kde veľkí i malí sú premenení v nič.

Ó, Rytier Východu a Západu,

Urob krok a ďalší krok,

Nehľaď vľavo ani vpravo,

Aby si nevidel temnotu a zúfalstvo.

Po nekonečnom pochode som došiel ku klenutému priechodu, ktorý oddeľoval jaskyňu od ďalšej. Smrad sa stal neznesiteľným. Vyrazil mi dych.

Bežal ku mne malý muž, „Vráť sa naspäť, priateľ!“ kričal. „Nechoď týmto smerom! Táto jaskyňa je horšia ako čokoľvek, čo si dokážeš predstaviť!“

Príjemne prekvapený, že vidím niekoho, kto súvisle rozpráva, pozdravil som ho, „Pochválený buď Pán Melchisedek, priateľ v Zákone!“

Padol na kolená a plakal, „Nemáš potuchy, čo som videl!“

„Čo si videl, priateľ v Zákone?“

Malý muž udieral hlavou o kamenitú zem a plakal, „Nie! Nie! Nie! Nie...“

Mlčky som ho sledoval, dúfajúc, že opäť príde k zmyslom.

Udieral si hlavu ešte tvrdšie a tvrdšie, a kričal, „Nie! Nie! Nie...“

„Stále kráčaj!“

Muž hovoril pravdu. Čo som objavil, bolo horšie, ako by som si dokázal predstaviť.

„Och, bohovia! Je toto naozaj časťou stvorenia?“

Úplne som stratil koncentráciu a začal som vzlykať ako dieťa.

Jaskyňa bola plná mŕtvol a znetvorených tiel ľudí a zvierat, všetky nakopené jedno cez druhé.

Ten pohľad bol taký príšerný, až som sa pozvracal.

„Drž sa symbolu!“

Mŕtvol bolo toľko, že som nemal na výber a musel som po nich šliapať. Ale musel som si dávať veľký pozor na kroky, lebo telá boli požierané tučnými čiernymi červami.

„Och, bohovia! Nie! Toto nemôže byť!“ plakal som, uvedomujúc si, že veľa mŕtvol sa stále pohybuje. Niektoré sa snažili volať o pomoc, zúfalo sa usilujúc dostať z potupnej ťažkej masy hnijúceho mäsa a červov, ktorá sa rozprestierala tak ďaleko, ako som len dovidel.

„Nikdy nezastav na ceste!“

Zdalo sa, že to trvá večnosť. Občas ma niektoré z ťažko znetvorených tiel volali po mene, „Zar, prosím, neopúšťaj nás tu. Zober nás so sebou.“

Pevne som sa držal svojich inštrukcií, „Nikdy nekráčaj naspäť, nikdy sa neobzeraj naspäť!“ a snažil som sa ich ignorovať.

„Prosím Zar! Zastav! Si naša jediná šanca, ako sa odtiaľto niekedy dostať! Prosím!“ stále na mňa volali.

Nakoniec som došiel do inej jaskyne, kde tisíce šialených ľudí a príšer behali všetkými smermi. Pekelný rámus zavýjania, skučania a nárekov bol taký neznesiteľný, až som si musel zapchať uši. Ale na ohlušujúcej kakofónii to nič nezmenilo.

„Stále kráčaj!“

Ale ako?

Musel som rýchlo uskakovať pred živými projektilmi.

Ako som postupoval, jaskyňa sa zmenila na temnotu čiernu ako smola. Veľakrát ma na zem zhodili ľudia, ktorí do mňa vrazili, keď bežali.

Zakaždým som sa postavil a začal znovu kráčať.

Vo svojom tele som necítil žiadnu bolesť, ale smútok bol zdrvujúci. „Džervin,“ plakal som. „Čo tu robím? Načo je toto všetko?“

„Drž sa symbolu!“

Došiel som do oblasti, ktorá bola nejasne osvetlená a zdalo sa mi, že spoznávam niektorých ľudí, ktorých som stretol pred niekoľkými hodinami.

Chodil som v kruhu?

Asi som začínal byť popletený. Bolo pre mňa čoraz ťažšie normálne myslieť.

„Nikdy nezastav na ceste!“

Rozhodol som sa ignorovať to, čo vidím.

Ale po nejakom čase som spoznal nahú starú ženu, ktorú som kopol do tváre. Stále vrieskala od strachu a bolesti, a trhala si vlasy.

Nechcel som to vidieť. Skúsil som zavrieť oči, ale scénu predo mnou to nezakrylo.

Šialenosť celej situácie ma začínala dostávať. Aký zmysel bol v chodení do kruhu? Rovnako dobre som sa mohol vrátiť tam, kde som začal.

„Nikdy nekráčaj naspäť, nikdy sa neobzeraj naspäť!“

Išiel som ďalej. A ďalej.

Peklo sa nikde nekončilo. Únava si začala vyberať svoju daň.

Ako dlho som kráčal? Zdalo sa mi, že to boli viac dni ako hodiny. Ale kto to mohol vedieť, v týchto tmavých jaskyniach?

„Stále kráčaj!“

Telo ma bolelo.

Chodidlá som mal posiate pľuzgiermi, nohy v kŕčoch.

Únava sa zmenila na vyčerpanie.

Ako úbohý chudák, kráčal som čoraz pomalšie a pomalšie, moja tvár skrivená od bolesti, moje ruky sa neovládateľne šklbali. Ale nič nezraňovalo viac ako ten rámus. Symfónia pekla, príšerný krik miliónov trpiacich duší.

„Stále kráčaj!“

Ako som sa predieral cez úzky priechod, kvôli ktorému som musel skloniť hlavu, bol som zasiahnutý hrôzostrašným pohľadom: moje chodidlá! Moje chodidlá boli ohlodané. Kráčal som na zmrzačených nohách!

Po tomto som sa zrútil na kamenitú zem, tvárou na štrk.

„Elyani, ja už nemôžem ísť ďalej!“ kričal som.

Počul som jej hlas a videl jej tvár, ale už to nebola mladá a nádherná kňažka Bieleho Orla. Bola to stará zvráskavená ježibaba, oblečená v handrách a zlostne na mňa vrešťala, „Nikdy nezastav na ceste! Nikdy nezastav na ceste!“ Vidieť ju, takú zlostnú a nenávistnú, ma zranilo viac ako čokoľvek iné. „Nie! Nie! To nemôžeš byť ty!“ plakal som.

„Drž sa symbolu!“

Ako som sa plazil dopredu, uvedomil som si, že sa stala strašná vec. Stratil som Džervinov symbol.

Kam sa podel?

Nedokázal som si spomenúť na jeho tvar.

„Nie! Nie! Nie!“ plakal som v zúfalstve.

5.29 V kráľovstve

Slečna Teyani prešla cez fialový trávnik a vstúpila do miestnosti, kde boli v hibernácii držané dve telá. Sotva dýchali; vyzerali ako deti v hlbokom spánku. Vzduch v miestnosti vibroval silou Hlasu, ktorý Elyani intenzívne používala, aby udržala telá nažive. Boli tu silné pachy bylín, jasné znaky toho, že bola invokovaná prítomnosť Bieleho Orla – jednoznačne miestnosť, kde sa Teyani cítila ako doma.

Po rýchlom zákonnom zvítaní sa opýtala, „Ako sa dnes majú naši nádherní spiaci?“

Elyani sa nadýchla, „Vivyani vyzerá byť v poriadku. Ale sú tu známky, že Zar prechádza tam dole veľkým utrpením. Jeho telo je také slabé a choré, že ak by mal zostať v hibernácii dlhšie ako tri týždne, nezostane z neho nič.“

„Nevravela si, že keď ste prišli k okraju jaskyne, išlo mu to veľmi dobre?“ Teyani sa ju snažila povzbudiť.

„Áno, zostal pozoruhodne pokojný a jasný. Bol na tom oveľa lepšie ako Vivyani, ktorá bola veľmi rozrušená už pri prvých pohľadoch na jaskyne zúfalstva ¹⁵.“

Teyani zmenila tému, „Pozri na toto obrovské znamienko na Zarovom ľavom líci. Nie veľmi pekné! Poďme s tým skúsiť niečo urobiť, kým je v hibernácii. Mohli by sme skúsiť byliny, ktoré Pepni a Afani priniesli z kraja Perentije. Sú z nich výborné balzamy.“

Elyani sa zamyslene usmiala.

„Invokovala si Bieleho Orla, však?“ spýtala sa Teyani. „Čo ti povedal?“

Neradostným hlasom, Elyani odpovedala, „Biely Orol povedal, že Zar prechádza veľkými skúškami, a že Vivyani stále kráča, ale čoskoro bude zastavená.“

Teyani sa nové správy, pravdaže, nepáčili. Ale nikto s tým nemohol nič robiť. Išla si sadnúť na dlážku. Jemne hladkala Vivyaninu tvár a skúmala jej centrá energie. Po preskúmaní Zarových vitálnych brán polichotila Elyani, „Vúf! Ako pozoruhodne dobre kontrolovaný stav hibernácie! Stala si sa majstrom v tomto umení. Vrátim sa k tebe po nejaké lekcie.“

Myšlienka, že by mala dávať lekcie veľkej Slečne Teyani, magičke Pradávnych Dní a Veľmajsterke Bieleho Orla, Elyani rozosmiala. Trošku.

5.30 Podsvetie Ešte Hlbšie

„Stále kráčaj! Nikdy nezastav na ceste!“

Zdalo sa, že všetko ostatné som už zabudol.

Hluk bol neznesiteľný.

Biedne sa plaziac po kamenitej zemi, cez tmu, úzke priechody, zúfalo som sa držal verša,

„Stále kráčaj! Nikdy nezastav na ceste!“

Bol som prenasledovaný strašidelnými tvárami. Niektoré boli groteskné monštrá, iné boli ľudia, ktorých som poznal počas života a ktorí, zdalo sa, sa vyžívali v tom, že na mňa vykrikovali urážky.

Išli po mne všetci spáči Lososového Rúcha, „Myslel si si, že nám ujdeš? Úbohý idiot v Zákone!“ posmievali sa mi. „Teraz zaplatíš zato, že si od nás odišiel!“ A stále ma bili a dupali po mojich zmrzačených končatinách.

„Stále kráčaj! Nikdy nezastav na ceste!“

Gigantický Artold, s tvárou skrivenou od nenávisti, na mňa kričal, „ A ako sa majú tvoji rodičia, môj priateľ v Zákone? A ako sa majú tvoji rodičia, môj priateľ v Zákone? A ako sa majú tvoji rodičia...“ a hrýzol ma ako divá šelma.

Moje uhľovočierne telo sa postupne rozpadávalo na kusy. O chodidlá som prišiel už dávno, a potom aj o svoju ľavú ruku. Postupne som vypľúval zub za zubom. A z tela mi boli odštepované ďalšie a ďalšie kusy. Musel som znášať príšerný pohľad na to, ako sa pomaly rozpadávam.

Spolu so smradom, bol tu ťažký jedovatý dym, kvôli ktorému som sa dusil a lapal po dychu. Ale zo všetkých vecí bol najhorší ten hluk – ohlušujúci rámus všetkých tých duší v bolestiach. Nikdy to neprestalo. Zúfalstvo, ktoré to vyvolávalo, sa nedá opísať slovami.

Nadišiel bod úplného vyčerpania, keď som sa už nedokázal hýbať. „Elyani, umieram!“ Ako som zavolal jej meno, znovu sa objavila stará ježibaba a začala ma trápiť.

Ale keď ku mne prišla predstava smrti, spustila sa celá reťaz myšlienok. Hlboko do mojej duše vložil Džervin sily, ktoré, ako plánoval, sa v tejto kritickej chvíli vynorili.

„Smrť!“ pomyslel som si. „To je to, čo potrebujem! Žiaden ďalší boj. Len smrť.“

Prestal som sa usilovať plaziť, prestal som sa snažiť udržať svoje telo pokope, prestal som sa snažiť odtláčať tie hrozné tváre a bolesť, a smrad, a rámus. Úplne, neobmedzene a nezvrátiteľne som všetko pustil, a prestal sa usilovať.

Nastalo veľké vnútorné otvorenie.

V priebehu niekoľkých minút sa moje telo úplne rozpadlo.

A čo?

Vidieť sám seba bez tela – cítil som sa úžasne slobodný. Stratil som kontakt s úzkou jaskyňou a vstúpil do rozľahlosti nového druhu.

Kde som to bol?

Znetvorené tvary zmizli. Rovnako ako smrad a rámus.

Nebola tu žiadna podlaha, žiadny strop alebo steny – iba Svetlo. Biele Svetlo.

A hľa, objavil sa Džervin, kráčal ku mne vo svojom hnedom rúchu. A prehovoril ku mne, „Vidíš, bolo to naozaj jednoduché. Všetko, čo si potreboval urobiť, bolo prestať sa snažiť!“

Bol som vyzdvihnutý Svetlom a zdalo sa mi to veľmi prirodzené, že som ho videl. „Áno, mali ste pravdu, bolo to naozaj jednoduché!“ odpovedal som s úsmevom a veril som tomu, čo som hovoril.

Džervin pokračoval, „Ale pravdaže, keby si sa prestal usilovať, nikdy by to nefungovalo.“

V Bielom Svetle vyzeralo byť všetko také jednoduché. „Pravdaže!“ povedal som. „Ale Džervin, neučili ste ma, že nato, aby som sa prebudil, sa mám snažiť robiť veci – hocijaké veci?“

„To preto, že najprv musíš vynaložiť veľké úsilie, kým ti zastavenie usilovania sa prinesie prebudenie.“

„Pravdaže!“ zvolal som.

„Hneď ako sa vrátiš do kráľovstva, budeš mať pred sebou ešte oveľa viac usilovania sa. Ale teraz,“ povedal Majster Hromu, „si musíš nájsť symbol, ktorý ťa vynesie späť na povrch.“

Potom už len dodal, „Stretneme sa v kráľovstve,“ a odišiel.

„Žiadny problém v Zákone!“ pomyslel som si. „Nájdem ten symbol.“

A svetlo sa zmenilo. Bolo menej jasné a cítil som jemný vánok. Ocitol som sa vo veľkej prázdnej miestnosti, kde predo mnou ležali všetky možné situácie, ktoré som prežil počas života.

„Toto!“ zvolal som počas jednej fázy. „Toto je naozaj krásne!“

Bol to čas, keď mi Džervin vysvetľoval verš,

Jeden Zákon, jedna cesta!

„Spáči veria, že ich osud je daný od chvíle, kedy sa narodia,“ poznamenal Džervin, „Jeden Zákon, jedna cesta! Čo iné by mohli robiť, ako nasledovať Zákon svojich otcov? Nikdy neváhajú, ani nemajú žiadne pochybnosti. Slepo opakujú príklad svojich predkov a veria, že nasledujú skutočný Zákon.

Ale keď ľudia odhodia najhrubšie závoje spánku, už nie sú viazaní svojím obmedzeným chápaním Zákona. To často spôsobuje veľké pochybnosti o tom, ktorým smerom sa vydať.

Ale pre prebudeného, ktorý pozná srdce Zákona, sa cesta stáva opäť jednoduchou. Už nezáleží na tom, či je tu veľa možností a veľa časových dráh, ktoré pred ním ležia. Prebudený vie, ako rozoznať, kde leží Pravda a môže ju priamo nasledovať. Jeden Zákon, jedna cesta!“

„Toto je môj symbol,“ pomyslel som si bez zaváhania, „lebo ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie.“

Bolo to také ľahké! Keďže som našiel symbol, odvážil som sa vydať na cestu späť.

Ako som postupoval dopredu, svetlo postupne slablo a bolo žltavejšie. Pocítil som ospalú ťažobu, takú odlišnú od Bieleho Svetla, kde nebola žiadna ťažoba, ale len ľahkosť – absolútne nič, iba Svetlo. Opäť som začal stretávať ľudí a volali na mňa menom, „Zar, prosím poď sem, chcem ti niečo ukázať.“

„Zastav, Zar! Chcem ti niečo dať.“

Nepočúval som ich, stále si opakujúc, „Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“ Niekedy sa ma ľudia snažili dotknúť alebo dokonca ma chytiť za ruku. Stačilo, keď som si spomenul na Svetlo, z ktorého som prichádzal a rozplynuli sa predo mnou.

Rázne som kráčal vpred. Tentokrát bolo pre mňa ľahké nenechať sa rozrušiť davmi a príšerami. Potom ako som videl svetlo, všetko ostatné mi pripadalo nehmatateľné a nereálne. Cítil som, že ľudia v týchto jaskyniach boli vo veľkom zmätku, ale ich utrpenie bolo čistou ilúziou. Vedel som, že len Svetlo je skutočné, len Svetlo existuje. V jednej fáze ma dokonca napadlo povedať im, „Skončite už s touto hlúposťou! Dokonca ani vaše myšlienky neexistujú!“ Ale aký by to malo zmysel? Bola by to úplná strata času, keďže všetko okolo mňa bolo aj tak iba ilúziou.

Stále som kráčal a držal sa svojho symbolu, „Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

Prišiel som do veľkej haly, kde bolo veľa chorých ľudí, ležali tu dospelí a deti. Na ich telách som mohol vidieť všetky druhy zranení: popáleniny, vredy, zahnívajúce rany, zmrzačené končatiny.

Muž volal o pomoc. Žena ho nasledovala a čoskoro už stovky ľudí nariekali a volali moje meno, „Zar! Prosím, zober nás sebou. Nenechávaj nás tu!“

Kráčal som ďalej, nedotknutý.

„Prosím, Zar! Mohol by si nám pomôcť, keby si chcel. Prosím!“

„Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“ Ignoroval som ich, až kým nebola moja pozornosť zaujatá niečím úplne neočakávaným.

Zastavil som, sotva veriac svojim očiam.

V rohu haly, medzi mnohými telami, ležala Elyani, v hlbokom spánku. Toto nebola žiadna ilúzia ako tá stará vráskavá ježibaba. Bola to skutočná Elyani, veľká duša spiaca uprostred špiny.

Podišiel som celkom blízko k nej, a aby som sa uistil, že nie som zmätený, otestoval som jej poznávacie symboly používané pri cestovaní. A mal som to pred sebou, nádherný okultný symbol Bieleho Orla!

„Sladká Elyani,“ zobral som ju do svojho náručia, „toto je prvýkrát čo ťa vidím spiacu. Aká si krásna! Ale toto nie je pre Slečnu Bieleho Orla vhodné miesto na oddych.“

Pokúsil som sa ju zobudiť, ale neúspešne. Tak som sa ju rozhodol niesť so sebou. Jej telo bolo úplne studené. Na takom mieste smrti mi to neprišlo vôbec čudné.

Mnohí v dave začali nariekať, „Zar! Prosím, zober so sebou aj nás! Vyveď nás odtiaľto von!“

„Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“ a opäť som začal kráčať, nesúc nádherného Bieleho Orla vo svojom náručí.

Prechádzali sme z haly do haly, potom cez obrovské jaskyne. Cestou sme stretávali davy rôzneho druhu. Prešli sme cez rieky, ktoré nezmáčali moje telo, pretože som si pamätal Svetlo. Museli sme kráčať cez oheň a nespálil ma. Niekoľkokrát som dokonca musel prejsť ponad hlbokú priepasť, cez ktorú sa nikto nenamáhal urobiť most. „Ilúzia,“ myslel som si stále, „toto všetko je ilúzia. Iba Svetlo je skutočné.“

Elyani, čistá duša, bola taká ľahká v mojich rukách.

Kráčali sme celé dni, možno týždne.

Potom prvýkrát pohla rukou, čo ma uistilo, že nie je mŕtva. Iba spí hlbokým spánkom.

Na druhej strane, prečo by som sa mal obávať o jej smrť? Nebol som sám mŕtvy?

„Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

Ako sme išli, po hodinách začala robiť jemné pohyby. Zdalo sa mi, že jej telo už nie je také studené.

Kráčal som a kráčal. Vyzeralo to, že cesta nemá konca, ale netrápil som sa tým, pretože som vedel, že len Svetlo existuje a starosti sú len ilúziou.

Neskôr sa Elyani v mojom náručí obrátila na bok a poprvýkrát vyzerala, že dýcha. Onedlho nato ma v spánku objala rukami okolo krku a jej tvár sa usmievala.

Prvý raz od večnosti som si spomenul, aké to je, cítiť v srdci teplo.

Ako som postupoval, pomyslel som si, „Mám milovať túto ženu?“ a moje srdce povedalo, „Áno! Pravdaže ju milujem!“

Ale čo to bolo? Strávil som eóny kráčaním pomedzi zúfalé davy, hovoriac si, „Ich utrpenie je len ilúziou.“ Prešiel som cez oheň a bola to ilúzia. Prekročil som desiatky iluzórnych vôd a priepastí. „Iba Svetlo existuje. Iba Svetlo je skutočné,“ pomyslel som si a spomenul si aké to bolo, cítiť Svetlo. A uvidel som pravdu, „Láska je ilúzia!“

„Láska je ilúzia.“

Rovnako ako zvyšok.

„Načo potom niesť jej telo? Ona neexistuje a ja neexistujem! Nič neexistuje, iba Svetlo!“

Pokrčil som plecami a kľakol si. Položil som jej spiace telo na bok. Jej ruky boli jemné. Ľahko som ich sňal zo svojho krku.

Bez toho, že by som sa na ňu pozrel, opäť som sa postavil. A bez toho, aby som sa obzrel naspäť, odišiel som.

A kráčal som ďalej. A kráčal. A kráčal. Po dobu, ktorá sa zdala byť večnosťou.

„Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

5.31 Nádeje

Keď Slečna Teyani vstúpila do izby spiacich, stačilo sa jej raz pozrieť na Elyani, aby vedela, že prišli dobré správy. Usmiala sa a bez akéhokoľvek formálneho pozdravu sa spýtala, „Elyani, čo ti povedal Biely Orol?“

„Stal sa zázrak, Teyani! Biely Orol povedal, že Zar bude o dva dni naspäť. Povedal, že Zar našiel Vivyani a zobral ju so sebou.“

„Čože? Chceš povedať, že našiel Vivyani?“

„Orol povedal, že ho k nej doviedol.“

„Pochválený buď Pán Melchisedek! Takže slovo Orla sa naplnilo! Zar je tým, ktorého sme očakávali!“ Dve ženy sa od radosti objali. „Džervin a Lermon budú šťastní!“

„Ako sú na tom ich telá?“ opýtala sa Teyani.

„Vivyani je stále v poriadku, ale Zarove telo veľmi trpelo. Ak sa naozaj do dvoch dní vráti, všetko bude v poriadku. Ale nemyslím si, že by to vydržal ešte oveľa dlhšie.“

„To škaredé znamienko vôbec nereaguje na naše balzamy,“ Teyani jemne pohladila Zarove líce. „Napadá ťa nejaký iný liek?“

Elyani potriasla hlavou. „Teyani, naozaj si už želám, aby to všetko skončilo. Myslím, že moja trpezlivosť sa blíži ku koncu.“

S upokojujúcim úsmevom, Teyani zapečatila Elyanine ústa svojím ukazovákom, „Mlč, mladá slečna! Či nevieš, že trpezlivosť Bieleho Orla je nekonečná? A čo sú dva dni popri šiestich týždňoch? Čo myslíš, že budú jeho prvé slová?“

„Neviem. Jeho posledné slová boli... Teyani, cítim sa trápne! Povedala som, že mu dám recept na Dračie mlieko, ak sa rýchlo vráti a on mi to pripomenul, tesne predtým ako zmizol.“

Teyani sa rozosmiala. „Ako keby Majstri Hromu už nepoznali dosť našich tajomstiev!“

5.32 Ilúzie

Kráčal som.

„Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

Bolo tu čoraz menej a menej ľudí. Rámus zoslabol. Bolo mi to jedno. Len som kráčal.

Potom, z ničoho nič som začul hlas, ktorý ma volal, „Zar! Zar!“

„No toto,“ pomyslel som si, „tento hlas poznám.“

Ale kto by to mohol byť?

Zdalo sa to byť tak dávno.

„Zar!“

V tom hlase bol život. „Spomínam si,“ pomyslel som si, „tak nejako chutil život.“

Ale nedokázal som to naozaj precítiť. Len som si to hmlisto pamätal.

Mohlo to byť, žeby sa táto nočná mora mala skončiť? Bolo mi to jedno, len som kráčal.

„Zar, cítim tvoju prítomnosť. Prosím, odpovedz mi! To som ja, Elyani.“

„Elyani...“ Dávno zabudnuté meno sa vynorilo v mojej mysli.

„Zar,“ volal na mňa hlas, „len zostaň tam, kde si. Idem ťa dole vyzdvihnúť. Za minútu som pri tebe.“

„Zostať tam, kde som?“ pomyslel som si, „Nikdy nezastav na ceste! Stále kráčaj!“

O minútu neskôr – čo bola minúta v porovnaní s nekonečnou cestou, na ktorej som bol? – stála predo mnou.

„Zar?“ povedala. „Och, môj Pán Melchisedek, ty vyzeráš...“

Ako som popri nej prešiel, chytila ma za ruku.

„Ilúzia!“ pomyslel som si.

Keď videla v akom som stave, Elyani ma uviedla do bezvedomia, aktivovaním centier energie v mojej hlave, a vyniesla ma späť na povrch.

***

Keď som prvýkrát nadobudol vedomie, bol som v malej miestnosti a tak trochu vo svojom fyzickom tele.

Bol to čudný pocit.

Hľadel som na strop. Nejaký čas.

Biela.

Otočil som hlavu na bok. Bola tam.

Znovu som zavrel oči.

Hlboký, hlboký spánok.

***

Keď som sa najbližšie zobudil, Elyani mi spievala do ucha.

Silná vibrácia. Bol to Hlas. Niekedy iba hlas.

Tie slová nedávali žiaden zmysel.

Bola jemná. Taká jemná.

„Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

Opäť som zaspal.

Volaný naspäť jej hlasom.

Taká jemná. Naozaj je to skutočné?

Tma.

***

„Zar!“

Šepot v mojom uchu. Taká jemná.

„Zar, musíš sa napiť.“

Pery.

Zvláštne.

Teplé.

„Daj si ešte trošku!“

Spánok. Bezsenný spánok.

***

Filadelfia.

Oheň. More ohňa.

„Nie! Nie!“ vrieskal som.

„Zar?“

„Nie! Nie!“

„Zar,“ projektovala svoj Hlas do noci. „Zobuď sa!“

Násilne vtiahnutý do svojho tela.

Zapálila sviečku.

Jej tvár. „Áno... spoznávam ťa. Elyani. Si skutočná?“

„Pravdaže som skutočná!“ jemne ma pohladila po vlasoch.

„Ale ja som si myslel, že si bola tam dole.“

„Kde?“

Šeď. Zúfalstvo. Nikdy nekončiace.

Takže žena, ktorú som stretol v jaskyniach zúfalstva, ani len nebola Elyani! Ilúzia. Vedel som to. Ešte dobre, že som sa zbavil jej tela.

Hlasom projektovala niekoľko hlbokých zvukov.

„Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

***

„Nadišiel čas vrátiť ho naspäť do tela!“

Projekcia Hlasu. Dva Hlasy. Hlasné. Silné. Živé.

Jasné svetlo.

Tunel.

V miestnosti bola Slečna Teyani. „Povedal niečo o Vivyani?“ spýtala sa.

Elyani odpovedala. Nepočul som jej slová.

„Vivyani,“ pomyslel som si. „Spomínam si na ňu... Idem sa s ňou stretnúť?“ Otvoril som oči a otočil sa k ženám. „Ako je to už dlho, odkedy sa vrátila?“ opýtal som sa.

Teyani a Elyani prerušili svoj rozhovor a pozreli sa na mňa.

Teyani si kľakla vedľa matracu. „Pochválený buď Pán Melchisedek, cestovateľ!“ usmiala sa. „Pamätáš si ma?“

Teplo.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Slečna Teyani!“

„Zar, bude lepšie, ak nebudeš veľa rozprávať. Ale aj tak sa ťa musím opýtať na Vivyani. Spomínaš si na Vivyani, Zar?“

„Už odišla alebo ju uvidím?“ spýtal som sa.

Nastalo ťaživé ticho.

Teyani ho prerušila. „Zar, pred niekoľkými dňami nám prišiel Biely Orol bohov povedať, že Vivyani stratila svoju cestu. Ale povedal, že si ju našiel a prinesieš ju naspäť. Ale keď si sa vrátil, ona s tebou nebola. Ak by si si vedel spomenúť, čo sa jej stalo, pomohlo by nám to nájsť ju.“

„Nie. Nespomínam si.“ Zavrel som oči. Ale v sekunde mi mysľou preblysli spomienky. „Povedal Biely Orol, že som ju niesol?“ otvoril som oči.

Elyani odpovedala, „Biely Orol povedal, že ťa k nej doviedol v jednej z jaskýň zúfalstva. Povedal, že ju prinesieš naspäť a že sa takmer zotavila z nekonečného chladu.“

Zrazu ma zasiahla neblahá pravda. Osoba, ktorú som stretol v jaskyniach zúfalstva, nebola iluzórna Elyani, ale bola to skutočná Vivyani!

Vytrhnutý zo svojej strnulosti, držal som si rukami hlavu. „Nie! Nie! Nie! Nie!“ kričal som v zúfalstve. „Čo som to urobil? Mohol som ju priniesť naspäť! Mal som ju v náručí a opustil som ju!“

Bol to moment prekvapenia, vidieť moju takmer-mŕtvolu tak náhle oživenú. Slečna Teyani podišla bližšie a držala ma v náručí, jemne ma kolísajúc ako dieťa. „Pokoj, Zar, pokoj!“

„Chcem ju vidieť. Kde je jej telo?“

Teyani mi pomohla posadiť sa a ukázala za seba.

Mladá žena hlboko spala na matraci. Nepoznával som ju.

„Mal som ju v náručí,“ nasucho som vzlykal, „a opustil som ju. Opustil som lásku! Myslel som si, že je to ilúzia. A teraz kvôli mne môže zomrieť!“

Pridávať k môjmu zúfalstvu by nikomu neposlúžilo. Biele Orly udržali svoj smútok vo vnútri a zostali ticho.

„Jeden Zákon, jedna cesta. Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“ pozbieral som, čo zo mňa zostalo, dávajúc si dokopy spomienky.

„Chcem ísť naspäť,“ povedal som nakoniec pokojným hlasom. „Presne si spomínam, kde som ju nechal. Ak sa tam dole vrátim hneď teraz, môžem ju priniesť späť.“

Teyani použila hlasový kanál, aby zavolala Elyani, „Zvládlo by jeho telo ďalší zostup?“

„Nesformuj to ani v myšlienkach!“ Elyani odpovedala cez hlasový kanál. „Šesť a pol týždňa hibernácie ho vyčerpalo a týždeň v delíriu mu tiež vôbec nepomohol!“

„Počúvajte!“ povedal som. „Viem presne, čo si teraz myslíte, ale zvládnem to. Viem, že to zvládnem.“

Nasledovalo ďalšie ťaživé ticho.

„Prosím,“ žiadal som, „zavolajte Džervina!“

„V poriadku,“ povedala Elyani, „hneď zavoláme Džervina. Ale zatiaľ si ľahni naspäť a oddychuj.“

Taká jemná.

Zrútil som sa na posteľ.

„Och, môj Pán Melchisedek! Je také dobré, byť zase vodorovne.“

Spánok. Zabudnutie.

***

Zobudil som sa, práve keď vošli Džervin a Teyani.

Džervin neprehovoril. Iba so mnou udržiaval očný kontakt.

Cítiť opäť prítomnosť svojho starého priateľa vo mne obnovilo životnú silu. Usmial som sa.

„Džervin,“ povedala Teyani, „už si niekedy videl muža, ktorý sa práve vrátil zo zostupu do Podsvetia a chce zostúpiť znovu?“

„Nik-dy!“ zvolal Džervin. „Urobil si na nás dojem, Zar. Naozaj. Spáč by to nikdy nezvládol tak ako ty!“

Vedel som, že svoje slová myslí vážne, ale moje srdce nebolo šťastné. Potichu som na neho hľadel. Presne rozumel, o čo som žiadal.

Použijúc hlasový kanál, Teyani sa dovolávala, „Džervin, tento muž má srdce. Verím, že by ju mohol nájsť. Dovolíš mu to?“

„Nevidím to ako reálne,“ odpovedal Džervin cez tmu viditeľnú.

„Moje Slovo, Džervin!“ nástojila Teyani. „Ak ho necháš zísť dole, nech je to zaznamenané pred archívnou radou, že použijem všetko svoje vedenie, aby som ochránila jeho životnú silu.“

„Ani náhodou, žena Zákona! To neprichádza do úvahy.“ Džervin bol rozhodný. „Pozri na neho! Už teraz je polomŕtvy. Ani kvôli Vivyani nemôžeme riskovať, že ho stratíme. V stávke je príliš veľa.“

Džervin sa obrátil na mňa a pokračoval, „Zar, tvojou misiou bolo zostúpiť a nájsť cestu naspäť. To si urobil a urobil si to dobre. Nikto ti nekázal ísť a zachraňovať Vivyani, a tak ťa nikto nebude viniť, ak by sa Vivyani nevrátila. Čo teraz potrebuješ, je poriadny oddych.“ Cez jeho úsmev žiarilo nádherné slnko. „Niet pochýb, že Pán Gana musel veľmi chváliť tvoju dušu pred Bielym Orlom bohov. A pozri na výsledok! Pristál si v najkrajšom kúte celej svätyne. Nechaj sa rozmaznávať. Uži si svoje zotavovanie. Inak si Pán Gana bude myslieť, že nedokážeš oceniť jeho dary!“

Pán Gana! Počuť kúzelné meno ma ešte viac oživilo.

Ale čo bude s Vivyani?

„Túto skúšku si zvládol, Zar. Je koniec!“ povedal Džervin tónom, ktorý nedával žiadny priestor pre diskusiu. „Teraz a pre dobro všetkých, vrátane Bielych Orlov, bude najlepšou vecou, keď získaš naspäť svoju silu a radosť.“

5.33 Ťažké časy

Zakaždým, keď som sa zobudil, otočil som sa smerom k Vivyani.

Jej blond vlasy boli zviazané za jej hlavou. Nedokázal som rozoznať, či sú dlhé.

Bolo ťažké uveriť, že zomierala. Vyzerala byť v takom pokojnom spánku.

Jedno ráno som sa opýtal Elyani, „Koľko mala rokov?“

„Devätnásť.“

„Žiadne náznaky, že by sa vracala naspäť?“

Otázka vyznela zbytočne. Elyani potichu potriasla hlavou.

Zavrel som oči a schoval sa vo vnútri.

Ale keď som sa najbližšie zobudil, Vivyanine telo už nebolo na matraci. Elyani očakávala moju otázku, „Zobrali sme ju do inej miestnosti, kde sa o ňu postará Slečna Teyani. Slečna Teyani je veľkou magičkou. Videla som ju robiť neuveriteľné veci.“

Vzdychol som. Nedokázal som nájsť slová, ktorými by som jej mohol odpovedať.

Nemal som chuť piť ten sladký mliečny odvar, ktorý mi dala k perám.

Ponoril som sa do nečistých priestorov, kde sa tupá šeď kráľovstva miešala s nočnými morami vízií, ktoré som si priniesol z Podsvetia. Plával som dnu a von zo spánku, bez toho, že by som si uvedomoval hranice. Zakaždým, keď som sa už nadobro prebudil, zasiahol ma smútok z toho, že som opustil Vivyani a radšej som sa ukryl v strnulosti.

Do mojej mysle sa neustále vracal obraz: mäkké teplé telo, ktoré som nechal na okraji cesty. Posledná vec, ktorú som chcel zabudnúť, bol tvar tmavých skál na okraji kľukatej cesty, hnedastý odtieň kamienkov, roklina v diaľke. Lebo ona tam stále bola. Vedel som to. Vypáliť si tú scénu do pamäti bolo jedinou šancou, aby som ju mohol opäť nájsť.

Opäť ju nájsť.

Stalo sa to posadnutím.

Bál som sa, že keď sa zobudím, stratím k nej niť.

Nechcel som sa vrátiť do kráľovstva.

Zostal som niekde medzi.

Keď som sa zobudil a otvoril oči, často nastal moment zmätenia, keď som nevedel zistiť, kde som. Nejaká jaskyňa?

Ilúzia? Po každej stránke. Vždy. Vždy a navždy.

Išlo to ďalej a ďalej.

Elyani bola vždy po mojom boku. Ale to bola druhá strana. Nemohol som sa na ňu dostať bez toho, že by som zanechal Vivyani a opustil ju tak druhýkrát.

Radšej som zostával s nočnými morami a smradom. Lojalita sa nestará o smrad. Tam dole je smradu plno.

To sa stalo istotou. Druhá strana nie.

Jednu noc som sa zobudil a v nejasnom svite živej steny som videl Vivyani na svojom matraci.

„Vrátila si sa?“

Dezorientovaný, plazil som sa smerom ku nej a volal jej meno, „Vivyani! Vivyani! Neumieraj! Čakaj! Čakaj na mňa!“

Ale telo nebolo Vivyanine. „Zar! Zobuď sa! To som ja, Elyani. Len som si trochu oddýchla. Vieš, je veľmi neskoro.“

Posadila sa a rýchlo zapálila sviečku.

Kľakol som si vedľa nej a hľadel cez ňu, do ničoty.

Položila mi svoju ruku na plece a rozplakala sa. „Zar, prosím, prestaň už s týmto. Prosím!“

Moja myseľ bola naspäť v Podsvetí. Práve som položil Vivyani a odchádzal preč, bez toho, že by som sa obzrel.

„Nie! To nie je správne!“ kričala Elyani. A šokovala ma projekciou Hlasu, s plnou intenzitou, „Naspäť! Naspäť! Vráť sa naspäť!“

Prudko ma to vytiahlo z môjho sna.

Naspäť!

„Prestaň!“ Elyani kričala a zároveň vzlykala. „Prestaň s tým! Skončilo to! Ty si späť, ona je mŕtva. Ona je mŕtva! Mŕtva! A nemôžeš s tým urobiť vôbec nič!“

Poprvýkrát som ju uvidel.

Bola v slzách a zaplavená beznádejou, oblečená v ľahkej nočnej košeli, napoly sa triasla v chlade noci.

Taká jemná.

Zakryla sa dekou a plakala. „Zar, uvedomuješ si, čo som robila posledných deväť týždňov? Absolútne nič, iba umývala tvoje telo a starala sa o tvoju energiu! To bolo v poriadku, kým si bol tam dole, ale teraz tu jednoducho niečo nie je správne. Ty si hovieš vo svojom smútku, Zar, a to nerobí dobre nikomu! Prestaň s tým! Prosím, prestaň s tým! Už toho viac neznesiem!“

Poprvýkrát som bol s ňou.

„Prepáč mi,“ zašepkal som.

Uvedomil som si, že som nasával jej teplo ako špongia, bez toho, že by som jej vrátil naspäť čo len jedinú vec. Počas deviatich týždňov.

Vidieť samého seba takého sebeckého prinieslo mocné prebudenie.

Naspäť v izbe.

Poprvýkrát som cítil to, čo cíti ona.

Vzlykala. Tiene môjho Podsvetia sa odrážali na jej tvári.

„Prepáč mi, Elyani,“ povedal som nakoniec. „Vidím, že to, čo hovoríš, je pravda. Niečo nerobím dobre.“

Prekvapená, že cíti moju prítomnosť, Elyani nezákonne vnorila svoje oči do mojich. „Si späť, Zar?“

Neuhol som jej pohľadu. „Späť.“

Nedokázala prestať plakať.

„Elyani, vidím, že som ťa obral o neuveriteľné množstvo času a energie. Zajtra pôjdem naspäť do Lermonovej izby, aby si sa mohla vrátiť do normálneho života.“

„Čo tým myslíš, že pôjdeš do Lermonovej izby? Ani náhodou, muž Zákona! Toto je zotavovanie, Zar, mala to byť tá zábavná časť! Robila som túto prácu s tým, že som myslela nato, ako nám bude dobre a ako sa budeme smiať, keď sa vrátiš. A ty si mi teraz dlžný!“

Bol som taký pohnutý, že som nedokázal odpovedať.

V tomto kráľovstve spáčov kvôli mne nikto nikdy neplakal. A okrem Džervina sa o mňa nikto nestaral. Čo som jej mal povedať? Nepomyslel som nato, aby som ju chytil za ruku a Podsvetie ma príliš vysušilo, aby som dokázal plakať. Tak som sa naladil na vertikálnosť nad svojou hlavou, hľadajúc inšpiráciu. A hľa, bola tam!

„Čistá fontána!“ zvolal som, „Je opäť so mnou. Cítim ju prvýkrát, odkedy som sa napil tvojho dračieho mlieka.“

„Vyhováraj sa na moje dračie mlieko!“ usmiala sa. „Čo ti hovorí čistá fontána?“

Zostal som ticho.

Nenaliehala.

Nechcel som ju nechať len tak. „Je čas začať druhú časť cesty, to mi povedala čistá fontána. Niečo dôležité,“ zašepkal som.

„Čo je v druhej časti cesty?“

„Neviem,“ začala ma premáhať únava. „Niečo dôležité.“

„Dovolíš mi, aby som sa o teba starala, Zar?“

Zavrel som oči. „Cítim, že nemám nič, čo by som mohol dať.“

„Ale nechať niekoho, aby sa o teba staral, nie je o dávaní, je to o prijímaní.“

„Musí to byť pre teba vyčerpávajúce, tráviť svoje dni dávaním niekomu, kto nikdy nedal nič naspäť.“

„Nie!“ odpovedala. „Len vtedy, keď ľudia nevedia prijímať, sa stáva dávanie vyčerpávajúcim. Inak je to radosť.“

„Prijímanie,“ zašepkala cezo mňa čistá fontána. „To je to, čo sa mám naučiť.“ Moje viečka oťaželi. Nedokázal som otvoriť oči.

„Zoberiem ťa do postele,“ Elyani ma chytila za rameno.

Nechal som sa naplniť jej Bielou prítomnosťou.

Usmiala sa. Nemohol som to vidieť, ale cítil som to.

Keď som došiel k posteli, uložila ma a zostala pri mne. Tak ako predtým, ale pritom úplne inak – bol som tam pre ňu, aby tam ona mohla byť pre mňa.

Taká jemná.

5.34 Kozmologické záblesky

Po tej noci sa všetko zmenilo. Nočné mory ustúpili. Zakaždým, keď ma chytili temné stavy, zavolal som Elyani. Rozprávala sa so mnou. Otvoril som sa pre ňu a nechal ju vojsť. A ona vedela, ako odohnať zlé sny.

Spievala hymny Zákona a projektovala Hlas na moje brány. Natierala mi ruky a nohy vzácnymi olejmi zo vzdialených krajov. Kŕmila ma zvláštnymi jedlami, ktoré som nikdy predtým neochutnal, s jemným korením a množstvom zriedkavých bylín. A pripravila mi desiatky ešte zvláštnejších nápojov, zväčša bielych, po ktorých začala moja energia bublinkovať a moja myseľ bola opitá.

Vedela, ako sa o niekoho starať. Vytvorila teplý a ľahký ochranný obal, malý jednospálňový svet, kde som sa cítil byť úplne ochránený a v bezpečí, dosť silný nato, aby som sa znovu začal učiť chodiť a dostatočne slobodný nato, aby som rozprával hlúposti a plakal, kedy sa mi zachcelo.

Čoskoro sa opäť začala smiať. Bola to taká radostná duša. Netrvalo dlho, kým som sa začal smiať spolu s ňou. Nemal som čo robiť, iba sa nechať unášať jej entuziazmom. Bolo to také ľahké, že ma to primälo začať si klásť otázky ohľadne prebudenia.

Džervin mi často vysvetľoval, že smiech bol jednou z vecí, v ktorej spáči neboli veľmi dobrí. Čo som mal vyvodiť z faktu, že som sa smial stále viac a viac, ako si Džervin čoskoro všimol? Bol som prebúdzaný za pomoci Elyani? Znelo to príliš jednoducho. Ja som nič nerobil. Mohlo byť prebudenie prijaté? To nešlo príliš dobre dokopy s faktom, že prebudenie malo dočinenia so slobodnou vôľou. Určite človek nemohol prebudenie prijať. Ale mohlo by to byť, že sa cez prijímanie mohol človek prebudiť?

„Otvára sa pred tebou úplne nový svet,“ povedal mi Džervin počas jednej zo svojich návštev a zdalo sa, že je z toho celkom šťastný. „Toto je druhá časť tvojej cesty a zrejme nie najmenej dôležitá,“ dodal s úsmevom.

Potom tu bolo objavovanie radosti z diskutovania o všetkých možných témach, z ktorých nie všetky boli osvietené. Predtým, ako som zostúpil do Podsvetia, som sa nikdy s nikým naozaj nerozprával. Často som sa, pravdaže, rozprával s Džervinom, ale to nebolo to isté. Keď som hovoril s Elyani, prebudil sa vo mne nový stav vedomia. Nikdy som nevyčerpal všetky otázky a prichádzali ku mne rôzne druhy nových, zvláštnych myšlienok. Pravdaže, zo začiatku som bol tak trochu zablokovaný skutočnosťou, že bola v Zákone omnoho vzdelanejšia ako ja, oveľa viac vytrénovaná v mystériách svojho rádu a ďaleko prebudenejšia. Ale ten rozdiel ma čoskoro prestal strašiť, vďaka Elyaninmu jemnocitu a zmyslu pre humor. Zakaždým, keď moja myseľ zmrzla, vedela vždy tak dobre vystrúhať grimasu, ktorá presne odrážala, ako som sa cítil. Podarilo sa jej rozosmiať ma a diskusia nabrala nový smer.

Tak sme sa smiali na mnohých rádoch vo svätyni a rozprávali sa, o miestach v kráľovstve, ktoré navštívila, o múdrych mužoch a ženách Zákona, ktorých v živote stretla ako kňažka Bieleho Orla; a mojich školských rokoch v Šeringe, mojej frustrácii z Artoldovho pomalého spôsobu reči, mojom zúfalstve z toho, že som v lesoch Nadavanu prišiel o kameň; a či sa vôbec niekedy prebudím; a o filosteropoch Muridjinej susedky (starej pani, ktorá sa stávala postupne takou slepou ako orákulum kráľa Atlantídy); a Džervinových predpovediach blížiacej sa katastrofy; a o stovkách iných fantastických a bezvýznamných tém.

Jedného dňa ma Džervin prišiel navštíviť a bol príjemne prekvapený, keď ma nenašiel ležať v posteli, ale sedieť na trávniku. Po zákonnom velebení Pána Melchisedeka sa obrátil k Elyani a zatlieskal jej.

„Vyzeráš oveľa lepšie, synak!“ povedal mi. „Niet sa čo čudovať, po všetkých tých bielych nápojoch, ktoré si musel dostať!“ Sadol si s nami na fialový trávnik a z jedného z vreciek svojho rúcha vybral dve veľké hrušky, ktoré podal Elyani.

„Džervin,“ obrátil som sa na neho, „po prediskutovaní vecí s Elyani mám teraz stovky otázok, ktoré by som vám chcel položiť.“

„Stovky?“ Džervin doširoka otvoril oči. Potom sa obrátil k Elyani a znovu jej zatlieskal.

Elyani sa zachichotala.

Tváril som sa, že som to nevidel, „Džervin, keď som vás stretol v Bielom Svetle, potom ako som zomrel v Podsvetí, bol to sen alebo to bolo skutočné?“

„Skutočné. Vlastne oveľa skutočnejšie ako tu.“

„V ktorej časti Podsvetia sme to boli? Cítil som sa tam úplne inak ako na iných miestach, ktoré som tam dole videl.“

„To už nebolo v Podsvetí, ale vo sférach Výšin.“ Džervin videl, že koncept sfér Výšin bol v mojej mysli dosť hmlistý. „Mal by si využiť svoje zotavovanie a opýtať sa Elyani na rebrík svetov. Biely Orol je veľkým cestovateľom medzi bohmi, a tak aj jeho služobníčky vedia o cestovaní sférami všetko, čo je hodné vedenia.“

„Sféry Výšin...“ uvažoval som, „sú veľmi vysoko. Ako môže človek za takú chvíľu vyjsť z hlbokého Podsvetia do vznešených Výšin a zase sa vrátiť do Podsvetia?“

„Vo chvíli umierania,“ vysvetľoval Džervin, „nie je zriedkavé, že sa ľudia napoja na Biele Svetlo sfér Výšin. To je súčasťou kúzla umierania! Nezáleží na tom, kde si, či v kráľovstve, vo svete bohov alebo v Podsvetí. Umieranie ťa okamžite prenesie do Svetla. A keď sa staneš plne prebudeným človekom, potom prežiješ novú smrť každú sekundu. Môžeš prebývať vo Svetle sfér Výšin navždy.“

Večný Život cez permanentný stav smrti. S Elyani nás to zanechalo v zamyslení.

Potom som zariskoval horúcu otázku, „Džervin, povedzme, že by som vôbec nebol spáč a podstúpil zostup do Podsvetia ako naozaj prebudený človek.“

„Povedzme!“ napodobil ma Džervin.

„Bol by som schopný priviesť Vivyani naspäť?“

„Áno,“ odpovedal vecne, „je to veľmi pravdepodobné.“

„Takže je to naozaj dôležité, stať sa prebudeným človekom.“

To bolo prehovorené zo srdca. Džervin sa rozžiaril jedným zo svojich osvietených úsmevov. „Chápeš, že Biely Orol ťa k nej doviedol, však?“

Potichu som prikývol.

„Džervin, naučí sa Zar viac o Podsvetí, keď pôjde do svätyne Draka?“ opýtala sa Elyani.

„To je celkom možné. Nikto v kráľovstve nevie o Podsvetí viac ako Synovia Draka.“

Napriek mojej zvierajúcej túžbe nájsť Vivyani, som pri myšlienke, že by som sa tam mal vrátiť, pocítil v žalúdku nevoľnosť. Elyani, ktorá pochopila, pre mňa jemne zniesla nadol prítomnosť Bieleho Orla.

Bolo to magické. Zakaždým, keď invokovala Orla, pocítil som opäť mier.

Džervin, ktorý ju sledoval, sa láskavo usmial. A začal nám rozprávať o Lermonovi, ktorý vo svätyni Lazéry tvrdo pracoval na výrobe výnimočných mäkkých kameňov, spolu s Majstrom Esrevinom a čoskoro-slávnym-po-celom-kráľovstve Majstrom Vlnkom, géniom vo výrobe kameňov.

Potom, ako Džervin odišiel, sme sa s Elyani pustili do diskusie o sférach. „Takže kráľovstvo, prechodné svety, svet bohov a sféry Výšin sú všetky súčasťou sfér Melchisedeka, je to tak?“

„Správne!“ odpovedala.

„A kde do toho zapadá Podsvetie?“

„Tiež súčasť sfér Melchisedeka, ale pod nami. Ale existuje veľa Podsvetí! Čo si videl počas svojho zostupu, to bola len vonkajšia kôra. Pod ňou je úroveň na úrovni. Ide to nadol tak hlboko, ako to ide vo sférach nad nami nahor.“

Striasol som sa pri myšlienke na to, čomu som unikol. Ale čo sa so mnou stane vo svätyni Draka? Ťažko som prehltol. „Myslíš si, že Synovia Draka budú odo mňa žiadať, aby som išiel znovu dole alebo dokonca ešte hlbšie?“

„Neviem. Možno by si sa cezo mňa mohol spýtať Bieleho Orla bohov?“ povedala, aby odviedla moju pozornosť.

Stratégia okamžite zaúčinkovala. „Chceš povedať, že by si pre mňa mohla prorokovať z Bieleho Orla?“ spýtal som sa prekvapene.

Tvárila sa, že je urazená. „Pravdaže môžem! Zar-ka, čo si myslíš? Som predsa vysoká kňažka.“

„Buď opatrná, Biely Orol, môžem ťa vziať za slovo!“

„Pýtaj sa. Hocikedy,“ jej hlas bol sladký ako med. „Ale nateraz sa vráťme naspäť ku sféram. V ktorej sfére sme teraz?“

„Teraz stojíme v kráľovstve, pod svetom bohov a prechodnými svetmi, a nad Podsvetím.“

„Správne!“

„Povedz mi, čo presne je Nadsvetie?“

„Iný názov pre svet bohov, ktorý tiež niekedy voláme trojuholník.“

„Jednoduché,“ zatlieskal som rukami.

„Jednoduché,“ usmiala sa. „Na rebríku svetov, ktorá úroveň nasleduje prvá po kráľovstve?“ spýtala sa.

„Tma viditeľná, prvý z prechodných svetov.“

„Správne a pravdivé. A prečo sa nazýva tmou viditeľnou?“

„Viditeľnou, pretože sa dá ľahko vidieť z kráľovstva a tmou, pretože keď sa človek do nej pozrie, atmosféra zrazu stmavne. A mimochodom, Slečna Elyani, viem veľmi dobre rozoznať, keď sa ľudia rozprávajú cez kanály tmy viditeľnej, aby som nemohol počuť, čo hovoria!“

S dôstojným výrazom na tvári vzhliadla nahor ku sféram, našpúlila pery a hrala sa so svojou rukou na brade presne tak, ako keď si Majster Džervin ťahá bradu.

Čo iné som mohol robiť, ako vyprsknúť do smiechu? Ona sa pridala.

Keď sme nadobudli akú-takú vážnosť, opýtal som sa, „A kto žije vo sférach Výšin?“

„Veľkí mudrci a anjeli. Tí, ktorí nikdy nezomrú.“

„Aha!“ povedal som. „To znie presne ako to, čo odo mňa Džervin chce, aby som sa usiloval dosiahnuť, pretože iba ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie.“

„Presne. Džervinove slová boli jasné, nie? Hneď ako začneš umierať každú sekundu, staneš sa plne prebudeným, a potom nikdy nezomrieš! Pochopil?“

„Mm...“ uvažoval som, „ale ja som si myslel, že bohovia sú nesmrteľní?“

„Nie, nie sú úplne nesmrteľní. Ich svet sa nachádza pod sférou Výšin. Bohovia žijú sto krát sto krát sto krát dlhšie ako my, a preto sa nazývajú nesmrteľnými. Ale musia opustiť svoje telo a zomrieť na konci kozmického cyklu; a znovu sa narodiť na začiatku nasledujúceho. Všetko, čo je pod sférami Výšin, podlieha smrti.“

„Naozaj,“ vypozoroval som, „čím hlbšie ideš, tým viac smrti tam je. Vo sférach Výšin nezomierajú vôbec. Vo svete bohov nezomierajú príliš často. V kráľovstve trochu zomierame. Ale to je nič v porovnaní s Podsvetím, ktoré som videl, kde sa zdá, že každý umiera veľa. Som zvedavý, čo sa deje ešte nižšie.“

„Ale to je jasné,“ povedala so zlomyseľným úsmevom, „musia zomierať v jednom kuse! Čo znamená, že keby sme tam išli, boli by sme plne prebudení.“

„A potom by sme nikdy nezomreli?“ spýtal som sa zmäteným hlasom.

„Zar-ka,“ povedala, „nie je čas ísť si trochu oddýchnuť?“

„A čo sféry diaľav?“ opýtal som sa.

„Tie sú veľmi ďaleko. Sú odlišné, nie ako tu u nás.“

„Akí ľudia tam žijú?“

„Iné formy inteligencie, ktoré sa vôbec nepodobajú na ľudské bytosti.“ Slečna Orla okolo mňa pomaly mávala rukami, nafúkla si líca a cez zaokrúhlené pery mysteriózne vyfúkla vzduch. „Lietajúci Draci. Veľké oblaky modrého vedomia, ktoré robia zvuky ako 'fúúúúúhhh', keď sa na ne naladíš a počúvaš.“

Bol som fascinovaný.

„Pred časom,“ dodala, „som počula Slečnu Teyani predpovedať, že jedného dňa nám povieš veľa tajomstiev o sférach diaľav.“

„Slečna Teyani predpovedala o mne? A to už ako?“

Elyani nevinne pokrčila plecami. „Na stretnutiach svätyne musíme o niečom hovoriť.“

„Elyani,“ zamračil som sa, „z tohto sa tak ľahko nedostaneš!“

Videla, že je to pravda. „V poriadku!“ pripustila. „Bolo to vtedy, keď som jej podala správu o tom, ako si mal nehodu pri cestovaní, keď si stratil vedomie a musela som ťa ísť vyzdvihnúť. Spomínaš si?“

„Pravdaže si spomínam. To bolo vtedy, keď som sa ťa stále snažil chytiť skôr ako odídeš zo štartovacej miestnosti, ale zakaždým, keď som konečne otvoril oči, už si bola preč.“

Keď bola Elyani dojatá, svietilo jej cez oči svetlo Bieleho Orla. Tentokrát svietilo toľko svetla, že sa skoro cítila trápne. „Rozmýšľam, čo ťa projektovalo do sfér diaľav,“ pokračovala. „Ešte šťastie, že to nebolo príliš ďaleko. Ale vieš, keď som tam prišla, stalo sa niečo veľmi zvláštne. Tie smrtiace vetry v priestore sa zastavili a počula som slabý šepot. Vyskúšala som všetky známe typy identifikácie, ale nereagovalo to.“

„Bolo to hrozivé?“

„Vôbec! Ja som sa stala hrozivou, pretože som sa bála, že ťa to napadne. Nič také. Hlas mi len zašepkal, že sa nie je čoho obávať, pretože 'Priestorová Matica' dáva pozor. A iný hlas ohlásil návrat Lietajúceho Draka.“

„Ďaleké Pods...“ začal som, ale zastavil som sa, lebo som sám sebe sľúbil, že už nikdy nevyslovím tieto slová ľahkovážne. „A čo k tomu povedala Teyani?“

„Povedala, že to bolo veľmi významné spojenie, a že jedného dňa nám k tomu budeš môcť povedať viac. Tiež spomenula, že toto spojenie by celkom dobre mohlo byť dôvodom, prečo si ťa Džervin vybral za študenta.“

„Ja tu nevidím spojitosť.“

„Lietajúci Draci, Priestorová Matica a byť strážený v diaľavách,“ vysvetľovala Elyani, „všetko to znie ako cestovanie vo veľkom. Možno si si to ešte neuvedomil, Zar, ale Majstri Hromu sú fantastickí cestovatelia. Ľudia ako Džervin a Lermon preskúmali tieto sféry odhora až dole a v každom smere. Niektoré z týchto sfér majú toľko rozmerov, že môžu byť extrémne mätúce. Myseľ sa s nimi nedokáže vysporiadať. A tak Majstri Hromu vyvinuli supermentálny proces cestovania v multidimenzionálnych priestoroch a aplikovali ho na extravagantne vzdialené výpravy – také druhy ciest, ktoré sa zdajú byť ďaleko dokonca aj bohom.“

Dychtivo som na ňu hľadel, očakávajúc viac.

„Nie! To je všetko, už nepoviem ani slovo!“ vzhliadla nahor k nebesám. „Och, Biely Orol bohov, odpusť mi! Mám kradnúť tajomstvá jeho rádu a ja mu tu vysvetľujem to, čo mu jeho učiteľ ešte nemal čas povedať. Pomôž! Mám skúsiť dračie mlieko?“

Prevalil som sa na fialovom trávniku, „Nie, to nie! Slečna Elyani, poviem ti čo len chceš, len toto mi neurob!“

„Chceš povedať, že sa ti nepáčilo moje dračie mlieko?“ vyzerala, akoby mala zlomené srdce.

Matka Svetla, čo som to povedal? Hneď som sa posadil, „Ale pravdaže, miloval som ho! Bolo to jedinečné a najfantastickejšie dračie mlieko, aké som kedy pil. A Pán Melchisedek mi je svedkom... aký deň som potom mal! Neviem sa dočkať, kedy si zaslúžim ďalšie.“

5.35 Vitaj v osobnom štádiu

Po prvýkrát od zostupu som mal ísť navštíviť Džervina v enkláve drahokamov, namiesto toho, aby ma on navštívil v Elyaninej nádvornej záhrade.

Elyani ma previedla cez bludisko hál a chodieb. Keď sme došli k portálu ženského krídla, skôr ako ma nechala ísť, rýchlo skontrolovala moju energiu. Spokojná s tým, že sa dokážem vyrovnať s chodením, dala mi opatrné požehnanie.

Išiel som rovno do enklávy tridsiatichtroch víťazných bohov, k oltáru Pána Ganu, ktorému som nemohol neoplatiť krátku návštevu.

Ako som kráčal, uvedomil som si, že toto bolo prvýkrát po týždňoch, čo som opustil Elyani. Toto uvedomenie bolo sprevádzané zvláštnymi pocitmi, takými zvláštnymi, že som ani nedokázal povedať, aké vlastne boli. A všetko okolo mňa sa zdalo byť také iné! „Čo do Po... sa mi stalo?“ myslel som si, ako som cestou zdravil ľudí. Prečo sa cítim, akoby som žil v inom svete?

Ako vždy, vzdanie úcty Ganovi bolo ako stretnúť starého priateľa. „Ha! Gana! Lobačen Zera! Hera, Gana! Samayin ho Zera!“

Aspoňže on sa nezmenil! „Och, Pán Gana,“ pomyslel som si, „čo by som robil vo svete, keby si tu nebol? Ale čo sa to so mnou deje?“

Svetlo okolo oltára bolo sladké ako Elyanine biele nápoje. „Biele nápoje...“ myslel som si, „možno to sa deje: je v nich príliš veľa mágie a ja nie som dosť pokročilý nato, aby som sa s ňou dokázal vyrovnať. Čo myslíš, Pán Gana?“ opýtal som sa cez fontánu.

Avšak vedenie čistej fontány skôr naznačovalo, že biele nápoje sú pre mňa výborné.

Odľahlo mi, až som si povzdychol.

Do mojej mysle prichádzali naraz všetky druhy otázok. Primälo ma to k úsmevu, spomínajúc na časy, keď som sem zúfalý chodieval, aby som našiel otázky, ktoré by som mohol položiť svojmu majstrovi.

Rozmýšľal som, či by pre mňa bolo možné, aby som prorokoval z múdrosti Pána Ganu, tak ako Elyani prorokovala z Bieleho Orla. Možno keby som ju videl pri obrade, našiel by som návod ako urobiť to isté s Ganom. Proroctvo znelo presne ako to, čo som potreboval, aby som dostal odpovede na svoje otázky. Potreboval som múdrosť bohov viac ako kedykoľvek predtým.

V čase, keď som prišiel k Džervinovi, sa v mojej mysli vynorilo ešte oveľa viac otázok. Múdry muž Zákona ma privítal vrúcne a zákonne; a ako vždy, opýtal sa na moje zdravie.

„Neviem!“ povedal som, „Moje telo je v poriadku, ale v mojom vnútri sa dejú samé čudné veci, Džervin. Bol by som rád, keby som im lepšie rozumel.“

Džervin sa usmial, „Čo myslíš, že by sa mohlo diať, synak?“

„Je to všetko také iné, Džervin. Verili by ste, že sú časy, keď mám toľko otázok, že ani neviem, ktorú mám Elyani položiť skôr? A cítim ľútosť nad mnohými vecami, ktoré som v minulosti urobil, a ktoré sa mi teraz javia ako hrubé chyby a stratené príležitosti. A moja myseľ je preplnená želaniami a emóciami – nádeje a city, aké som nikdy predtým nemal.“

„Myslíš, že spáči majú takéto pocity ľútosti alebo želania?“

„Viem, že nemajú,“ odvetil som, „ale nemôžem si pomôcť, vidí sa mi, že môj život zvykol bývať ďaleko jednoduchší. Džervin, niekedy sa dokonca stáva, že si moje vlastné priania navzájom odporujú! Nevidím v tom žiadnu múdrosť.“

„Aha!“ zasmial sa Džervin. „Ako napríklad čo?“

„Chcel by som, aby som nemusel ísť do svätyne Draka. A dúfam, že odo mňa už nikto nikdy nebude chcieť, aby som išiel znovu do Podsvetia,“ striaslo ma. „Ale tiež si želám, aby mi Synovia Draka povedali, ako zostúpiť a nájsť Vivyani. Viem, že je mŕtva, ale čo na tom? Či jej telo žije alebo nie, to nezmení nič na skutočnosti, že jej duša je stále zamrznutá tam dole. Kto sa o ňu postará?“

„Takže sa z teba stáva muž súcítenia.“

„Súcítenie znie ako múdrosť veľkých majstrov. To, o čom hovorím ja, je oveľa jednoduchšie. Ja len začínam rozumieť hodnote toho, keď sa o človeka niekto stará a donútilo ma to zamyslieť sa nad mnohými vecami. Nakoniec ma možno to, že sa o mňa Elyani starala, naučilo viac ako samotný zostup do Podsvetia.“

„Možno!“ Džervin si žmolil bradu, čo signalizovalo, že naša diskusia mala hĺbku. „Ale pravdaže, keby si nešiel do Podsvetia, nebola by tu príležitosť, aby sa o teba mohol niekto starať. A keby si nezomrel v Bielom Svetle, ako si to urobil, možno by si nebol nikdy schopný dovoliť niekomu, aby sa o teba staral.“

„Možno,“ odpovedal som a želal si, aby som mal bradu ako Džervin a Lermon, aby som si ju mohol žmoliť a dosiahnuť veľké hĺbky myslenia ako oni. K môjmu sklamaniu, päť alebo šesť krátkych tenkých blond chĺpkov na mojej brade nikdy nerástlo. Uvažoval som, či majú Biele Orly nejaké špeciálne odvary na rast brady. Na druhej strane, načo by im boli?

„Teraz,“ pokračoval som, „som vám prišiel povedať jednu vec, Džervin. Ak sa ma po tretíkrát opýtate, či sa stanem vašim študentom, nebudem váhať. Poviem áno. V posledných týždňoch som o tom veľa premýšľal. Stále si vôbec nie som istý, či vás dokážem nasledovať, ale ak by sa mi z milosti bohov niekedy podarilo stať Majstrom Hromu, potom by som možno mohol nájsť Vivyani. A hlboko vo vnútri stále verím v pravdivosť vízie, ktorú som mal v jazere. Jedného dňa bude naša dobrá Slečna Elyani potrebovať pomoc a ja tam chcem byť pre ňu. Ale akú pomoc by som jej mohol poskytnúť, taký neznalý a bezmocný, ako som teraz? Ak ma viete urobiť silným, potom jej budem môcť pomôcť. A potom, jedného dňa, možno budem schopný dať niekomu kúsok z toho, čo som dostal od vás a to by bol najväčší zo všetkých darov.“

Džervin a ja sme na seba potichu hľadeli. Cítil som jeho vrúcnosť – vrúcnosť, ktorú som u neho obdivoval, odkedy sme sa stretli. Ale teraz som tiež prijímal vrúcnosť, tak ako keď sa o mňa starala Elyani. A v tomto prijímaní bolo dávanie. Bol to zázračný zážitok. Poprvýkrát som pocítil, že vyžarujem vrúcnosť do Džervina, tak ako keď som sedel s Elyani a udržiavali sme očný kontakt.

Bolo to jednoduché a plné. Magický okamih. „Džervinove teplo je také podobné Bielemu Orlovi,“ pomyslel som si. Alebo to snáď bolo naopak?

„Niečo, čo som si všimol na spáčoch, je, že nechápu, o čom je vrúcnosť,“ povedal som. „Sú studení, tak trochu ako ľudia z Podsvetia, ale neuvedomujú si to.“

„Veľmi pravdivé, muž Zákona!“ odvetil Džervin, ktorý, ako som si všimol, vedel veľmi dobre, ako prijímať teplo, ktoré som mu posielal.

„Teraz ti aj ja niečo poviem,“ povedal Džervin po chvíli. „Spomínaš si, keď som povedal, že sa veľa udeje, kým sa ťa opýtam tretíkrát, keď to už bude pre teba a pre mňa záväzné? V skutočnosti sa toho stalo toľko, že si myslím, že už nie je dôvod pýtať sa ťa. Táto vrúcnosť, o ktorej tak správne hovoríš, bude našim záväzkom. Ale aj tak je tu ešte formálny spôsob robenia vecí, ktorého sa musíme pridŕžať, aby mohla odo mňa k tebe prúdiť pomoc našej línie. Zajtra ráno sa stretneme pri dverách mojej izby, dve hodiny pred východom slnka a ja vykonám obrad, ktorým ťa formálne pozvem, aby si sa pridal k Majstrom Hromu.“

Striasol som sa. Hanba mi, moja jediná myšlienka bola, „Dobrý Pán Melchisedek, čo sa so mnou stane do zajtra rána?“

Džervin, ktorý prečítal moje myšlienky, pohotovo zdvihol ochrannú ruku smerom k môjmu srdcu. „To je v poriadku! To je v poriadku! Tentokrát tvojím smerom neposielam žiadnu katastrofu!“ povedal rýchlo a rozosmial ma.

5.36 Proroctvo Bieleho Orla

Elyani na mňa čakala pri portáli ženského krídla svätyne.

„Nevidel som ťa celé veky!“ zvolal som.

„Najmenej tri hodiny,“ usmiala sa.

Ako som ju nasledoval, predstieral som rozhorčenie, „Toto je čoraz smiešnejšie! Musí existovať nejaký spôsob, pomocou ktorého by som vedel nájsť cestu cez chodby vašej svätyne!“

Slečna Bieleho Orla sa zasmiala, „Pravdaže existujú spôsoby! Plno spôsobov!“

„Magických?“ spýtal som sa.

„Pravdaže!“

„Myslíš, že ďalších pár stoviek bielych nápojov by mi pomohlo?“

„Zaujímavé, že to hovoríš! Práve som pripravila jeden naozaj špeciálny.“

„Sladké Nadsvetie!“ pomyslel som si. „Vedel som, že sa mi ide niečo stať!“ Zdalo sa mi, že som spoznal vstupnú halu a opýtal som sa, „Neprešli sme tadiaľto pred tromi minútami?“

„Nie!“

„Džervin a Lermon dokážu multidimenzionálne cestovať cez sféry diaľav,“ povedal som, „a ja ani nedokážem nájsť cestu do tvojej spálne. Mám ešte čo doháňať.“

Kráčali sme dole malým schodiskom. Bol som si istý, že sme už tade prechádzali. „Elyani,“ povedal som, „už nejaký čas nosím v hlave jednu otázku. Si Džervinova dcéra?“

„Ach!“ zvolala. „Zar, čo sa to pýtaš!“

Uvedomil som si, že som spôsobil trapas a rýchlo som povedal, „Prepáč! Už to znovu nespomeniem.“

„To je v poriadku.“ Odmlčala sa. „Džervin nie je môj otec, ale som veľmi dojatá, že si si myslel, že je.“

Keď sme nakoniec došli na nádvorie, Elyani navrhla, aby som si trochu oddýchol.

„Vôbec nie som unavený. Počúvaj, niečo sa stalo. Džervin oznámil, že zajtra pri východe slnka ma zasvätí ako študenta Hromu.“

„Och, skvelé!“ Bolo jasné, že Elyani sa správa vôbec nepáčila. „A povedal už, kedy pôjdeš do svätyne Draka?“

„Najskôr nedlho potom. Keď si ma tak dobre vyliečila. Niekedy si želám, aby som mohol byť chorý ešte trochu dlhšie.“

„Och, naozaj?“ Elyani žiarila svetlom Bieleho Orla.

„Naozaj! Nemôžeš ma trošku priotráviť jedným zo svojich bielych nápojov? Napríklad zajtra na obed.“

Elyani sa nesmiala. Zahryzla si do pery a hľadela do hmiel, dávajúc sa dokopy.

Ticho bolo prerušené niekoľkými dažďovými kvapkami, ktoré začali padať na nádvorie.

„Som zvedavý, čo na mňa čaká vo svätyni Draka. Najskôr nič také, na čo by som sa mohol tešiť. Sú tu, vo svätyni Eisraimu, nejakí vysokí zasvätenci Podsvetí?“

„Žiadni, o ktorých by som vedela.“

„Čo v Eisraime nie sú žiadne rády, ktoré zostupujú do Podsvetí, tak ako sme to museli urobiť ty a ja?“

„Iba niekoľko. Je to príliš nebezpečné. Väčšina z nich je len sprevádzaná do jaskyne, ako je tá, v ktorej som ťa nechala. Potom sú za ruku vedení na krátku návštevu, až kým nezačnú vrieskať, 'Och môj Pán Melchisedek, čo je toto?' Potom sú vytiahnutí späť na povrch a nazývajú sa veľkými zasvätencami Podsvetia.“

„A čo Biele Orly? Musia všetky ísť dole?

„Všetky!“ odpovedala Elyani a vystrúhala jednu zo svojich prepracovaných grimás. „Je to jedna zo základných skúšok pre vysoké kňažky nášho rádu, a my ju prijímame a sme na ňu hrdé, pretože sme Biele Orly a nie Biele Husi. Ale v posledných rokoch bol počet obetí hrozivý, pravdepodobne kvôli rozpadu energetických polí, o ktorom ti Džervin rozprával.“

„A kvôli čomu ťa on požiadal, aby si sa o mňa postarala,“ usmial som sa.

Vystrúhala na mňa ďalšiu rýchlu grimasu. „Za posledné tri roky sa nevrátila ani jedna z Bielych Orlov. Poslať niekoho dole sa stalo akoby vynesením rozsudku smrti. Teyani je z toho zakaždým úplne zničená. Ak to takto pôjde ďalej, z nášho rádu nezostane nič.“

„Možno som trúfalý,“ povedal som nato, „ale som si istý, že keby som išiel opäť dole, Vivyani by som našiel.“

„Zar, verím ti. Ale tvoje telo bolo na pokraji vyčerpania. Zomrelo by, kým by si bol dole.“

„V poriadku, v poriadku! Beriem to.“ Pozrel som sa na svoje vychudnuté telo a uškrnul sa, „Potrebujem len ďalších stotisíc bielych nápojov a ktovie, možno budem na tom zase tak dobre, že to budem môcť opäť skúsiť.“

Keď som spomenul Vivyani, Elyani často zmenila tému. Tentokrát prešla rukou popri veľkom znamienku na mojom ľavom líci a povzdychla si, „Kým si spal, Teyani a ja sme na to skúšali balzam, ale nezabralo to. Ale myslela som už aj na iné byliny, ktoré by mohli byť účinnejšie.“

Zahľadel som sa jej priamo do očí a povedal, „Chcem sa opýtať Bieleho Orla bohov, či je niečo, čo by som mohol urobiť vo svätyni Draka, aby som doviedol Vivyani naspäť. Budeš mojou prorokyňou?“

Už dávno sme sa dostali za fázu, keď sme zvažovali, či je očný kontakt nezákonný. Sledujúc intenzitu v mojich očiach, Elyani prikývla, „Budem. Ale najprv si trochu oddýchni. Môže to trvať dosť dlho.“

Kvapky sa zmenili na dážď. Kapituloval som a išiel si dať siestu, ktorá trvala o štyri hodiny dlhšie, ako som čakal. Napriek skutočnosti, že som sa cítil byť silnejší, môj spánkový režim bol stále nepravidelný a nepredvídateľný.

Keď som vstal, bolo už po západe slnka. Stále pršalo. Išiel som zaklopať na Elyanine dvere.

„Čo si robila?“ zvolal som od prekvapenia, keď som ju videl. „Celá svietiš!“

Zažiarila ešte o kúsok viac. „Poď, musíme užiť byliny!“

„Chceš povedať, že toto vypiješ spolu so mnou?“

„Áno. Je čas na proroctvo!“ Podala mi veľkú šálku plnú ružovo-bielej tekutiny. Sadol som si na podlahu a sŕkal, zatiaľ čo ona upravovala oheň na svojom malom spálňovom oltári.

„Polku!“ povedala. „Musíš vypiť polovicu!“

Urobil som ako mi nakázala a podal jej šálku naspäť, „Tento je úplne sladký a bublinkavý!“

Bez slova a na jeden dúšok vyprázdnila druhú polovicu. Potom sa ku mne obrátila s prázdnym pohľadom v očiach, akoby k nej orákulum už prehováralo.

„Bizarné,“ pomyslel som si. „Zdá sa, že ten nápoj má väčší účinok na ňu, ako na mňa.“

Potom, hľadiac akoby cez strop, začala vydávať zvuky, aké som už počul vyslovovať aj iné prorokyne, „Zar-Zarra... Elva... Roh!“ A rad nezrozumiteľných onomatopoje – alebo to bol starý atlantský dialekt? – stále pokračoval.

„Och, nie!“ pomyslel som si. „Ona je jednou z tých prorokýň, ktorým rozumejú len samotní bohovia!“ Ako ma Džervin poučil pre podobné situácie, zostal som veľmi pokojný a snažil sa otvoriť svoje srdce odkazu proroctva. Ale zvuky prechádzali od zlých k ešte horším a jej telo sa začalo triasť.

Najprv som mal o ňu obavy. Ale prorocký tok sa zmenil na takú kakofóniu, že som začal mať pochybnosti. „Elyani,“ pomyslel som si, „ty na mňa skúšaš nejakú svoju fintu!“ Nastala ťažká chvíľa, keď som nevedel, čo mám robiť. „Ak skutočne prorokuje a ja sa začnem smiať, veľmi ju to zraní.“ Ale zvuky sa zvrhli na takú úroveň, že som sa už nedokázal ovládnuť a vybuchol som do strašného rehotu.

Elyani náhle stíchla a vzhliadla k nebesám, „A je to tu! Neverí mi! Vedela som, že mi nebude veriť, že budem jeho prorokyňou.“

Vtedy som si uvedomil, že v bylinách bolo viac, ako som si myslel.

Nemohol som sa prestať rehotať. Zmietaný prudkými kŕčmi, musel som si rukami držať brucho a sotva som dokázal dýchať. Moc bylín ma premohla. Úplne som sa nechal uniesť a začal sa váľať po zemi.

Elyani sedela vedľa mňa na podlahe. Tiež sa trochu smiala, aby mi robila spoločnosť.

Nemám potuchy, ako dlho to trvalo. Úplne som stratil pojem o čase.

Nakoniec som sa poslednýkrát zasmial a zrútil sa do embryonálnej polohy. Elyani mi jemne prešla rukou cez vlasy, ako to zvykla robievať, keď som bol veľmi chorý.

„Som mŕtvy,“ zašepkal som s dlhým, predlhým výdychom úľavy.

„Len zostaň ešte chvíľu takto veľmi potichu a budeš pripravený stretnúť sa s Bielym Orlom.“

Urobil som sa mäkkým ako bábätko a prijímal neuveriteľne vysokú kvalitu svetla a vrúcnosti, ktorú zniesla do miestnosti.

Keď ma vyzvala, aby som sa posadil, bol som úplne mimo svojho bežného vedomia.

Moje oči boli zajaté jej očami. Ešte nikdy som nevidel oči takto svietiť. Bolo to ako hľadieť na polia hviezd.

Práve som jej chcel povedať, aký som fascinovaný, keď mi zapečatila pery svojím ukazovákom. „Biely Orol je so mnou. Budem hovoriť ako mi prikazuje. Môžeš mi položiť ľubovoľnú otázku akú chceš, ale mal by si vedieť, že všetky kňažky Bieleho Orla budú počuť jeho odpovede.“

Biely Orol! Jeho prítomnosť bola taká podobná Elyaninej.

Alebo to bolo naopak?

Bol som priamy. „Chcem vedieť, či existuje sila, ktorú by som mohol získať vo svätyni Draka, ktorá by mi umožnila nájsť Vivyani.“

Elyani odpovedala okamžite a svojím normálnym hlasom. „Tvárou v tvár nešťastiu, čo iné môže robiť malý chlapec ako držať si hlavu v rukách a plakať? Iba veľkí bojovníci majú silu zmeniť smer osudu. Ak Zar dostane šancu stať sa veľkým bojovníkom, nech sa neodvracia. Druhú šancu už nedostane.“

To mi nedávalo zmysel. „Mohol by som vedieť viac?“

Elyani potriasla hlavou. „Biely Orol k tomu nechce viac povedať. Ak budeš nástojiť, bude hovoriť slová, ale tie budú také mätúce, že otrávia tvoju myseľ.“

Preglgol som a rýchlo zmenil tému, „Keď som bol pri malom jazere v Nadavane, potom ako som stratil vzácny kameň, mal som víziu, v ktorej ku mne prišiel Biely Orol a žiadal ma o pomoc. Chcem vedieť, či táto vízia bola skutočná.“

„Bola skutočná a zoslaná samotným Bielym Orlom,“ povedala.

Jednoznačná odpoveď spôsobila, že moje srdce vzplanulo radosťou. Slniac sa vo vysokej prítomnosti Bieleho Orla, spomenul som si na všetok smútok, ktorý som si vytvoril tým, že som nedôveroval vízii a na to, ako som o sebe pochyboval. A usmial som sa.

Ale ak videnie bolo skutočné, čo sa ide stať Elyani?

Nechcel som ju vystrašiť tým, že by som naznačoval, že by mohla byť v nebezpečenstve. Tak som sa opýtal, „Ako by som sa mohol stať takým silným, aby som mohol slúžiť Orlovi? Čo musím urobiť, aby som sa stal dávajúcim?“

„Leť na Drakovi a naplň vôľu svojho otca.“

Môjho otca? To nedávalo zmysel. Starý muž v Zákone už dávno zomrel. Ako by som mohol vedieť, čo odo mňa chcel?

„Môžem sa k tomu spýtať viac?“

Elyani mlčky potriasla hlavou.

Zmätený, rozmýšľal som ako prefrázovať otázku.

Elyani potriasla hlavou druhýkrát.

Vypočul som varovanie a nechal som tento bod plávať. Hľadiac na výnimočné svetlo v Elyaniných očiach, opýtal som sa, „Už tak veľa dlžím Bielemu Orlovi. Ako mu kedy budem môcť poďakovať?“

„Leť na Drakovi a naplň vôľu svojho otca!“

Nechal som na seba tie slová chvíľu pôsobiť.

Môj otec... Čo do Nadsvetia s tým má môj otec? Možno Biely Orol poukazoval na Džervina.

Vtedy som urobil zásadnú chybu. Vysvetlil som si opakujúce sa odpovede tak, že som už vyčerpal zmysluplné otázky. Rozhodol som sa, že som sa pýtal dobre a uspokojil sa so vzácnymi odpoveďami, aj keď mi v tom čase veľmi nedávali zmysel. Tak som prikývnutím naznačil, že nemám ďalšie otázky a vstúpil som do meditatívneho stavu.

Aký mladý hlupák som len bol! Biely Orol bohov tam bol pre mňa. Keby som vedel lepšie rozlišovať a prísť na správne otázky, proroctvo mohlo pokračovať celú noc a otvorili by sa mi úplne nové obzory. Elyani mi to dokonca naznačila. Varovala ma, „Môže to trvať dosť dlho!“ a nástojila na tom, aby som si oddýchol. Keby som si len bol spomenul naladiť sa na čistú fontánu!

Nič z toho mi nenapadlo. Len som potichu sedel pred Elyani, užívajúc si vznešenú prítomnosť v miestnosti a lesk v jej očiach.

Asi po polhodine sa prítomnosť stala slabšou a Elyani zatvorila oči.

Myslel som si, že si pravdepodobne potrebuje oddýchnuť a mať nejaký čas pre seba, tak som potichu vyšiel z miestnosti.

5.37 Opustená kňažka

Bola skorá noc a na nádvorie dopadali dažďové kvapôčky. Mesačné svetlo, odrážajúce sa cez hmly, vytvorilo striebristú atmosféru, takú príznačnú pre atlantské noci.

Čoskoro po mne vyšla Elyani. Sadla si vedľa mňa na trávnik, „Je tu niekoľko vecí, ktoré ti musím o prorokovaní vysvetliť! Pre začiatok, po prijatí proroctva je prorokyňa zraniteľná. Nemala by byť ponechaná osamote!“ Jej hlas znel trpezlivo, nie nahnevane. Predsa ale bolo zrejmé, že som urobil niečo nesprávne.

Náhle som sa zobudil zo svojho hmlistého rozjímania, „Prepáč mi to! Si v poriadku? Čo som mal robiť?“

„Áno, som v poriadku. Prorocké sedenie bolo veľmi krátke. Ale musíš pochopiť, čo sa obyčajne deje so ženou, keď prijme proroctvo. Jej Duch musí vystúpať vysoko do sfér a to môže byť veľká námaha. Keď sa sedenie skončí, je ponechaná so svojím Duchom vysoko nad a ďaleko od svojho tela. Toto, v kombinácii s únavou – proroctvo môže byť vyčerpávajúce! – ju zanechá v stave, keď nemá plnú kontrolu nad svojím telom a je mimoriadne otvorená a zraniteľná, ako malé bábätko. Ak je ponechaná osamote a nie je o ňu postarané, cíti len bezútešnú opustenosť, akoby bola ponechaná niekde v chladných oblastiach Podsvetia.“

„Sladký Pán Melchisedek, tak sa teraz cítiš?“

„Nie, nie naozaj.“ Bolo tu akurát toľko svetla, aby som uhádol, že na mňa robí jednu zo svojich sofistikovaných grimás. „Existuje niekoľko druhov proroctiev. Pri spojení, aké sme nadviazali dnešnú noc, som zostala vo svojom rovnakom ja, viac-menej – obzvlášť preto, že bolo také krátke.“

„Povieš mi jedného dňa o rôznych druhoch proroctva?“

„Iste. Ak sa s tebou vtedy ešte budem rozprávať, pravdaže.“

„Och, prepáč mi! Prepáč! Prepáč! Teraz som si spomenul, keď mi Džervin povedal, že kňažky, ktoré práve prorokovali, potrebujú ochranu. Ale nikdy mi nenapadlo spýtať sa ho, ako to urobiť. Elyani, prosím, povieš mi to? Aký by bol najlepší spôsob, chcem povedať najvýnimočnejší, najvrúcnejší a najsladší spôsob, ako sa postarať o kňažku Bieleho Orla, ktorá – povedzme – práve ukončila dlhočizné a vyčerpávajúce prorocké sedenie, pri ktorom sa jej Duch rozplynul cez všetky sféry?“

„Povedzme!“ zopakovala po mne a z tónu jej hlasu som usúdil, že mám už z jednej štvrtiny odpustené. „Ale to by bolo veľmi ľahké! Musel by si na ňu len dávať pozor, akoby bola bábätko. Čo by si robil, keby si sa staral o jednoročné malé dievčatko?“

Posledné jednoročné dieťa, ktoré som videl, bol môj malý brat, keď som ja mal štyri roky. „Mm...“

Elyani si zhlboka vzdychla, akoby bolo ešte oveľa viac vecí, ako som si myslel, ktoré som sa potreboval naučiť. „Uistil by si sa, že je o ňu vo všetkom postarané a naozaj by si bol s ňou. Bol by si k nej veľmi dobrý a rozprával jej pekné veci. Možno by si ju dokonca držal za ruku.“

Po neistom tichu, pokračovala, „Nakŕmil by si ju, ak by potrebovala jesť. A čo je najdôležitejšie, vytvoril by si okolo nej bezpečnú a vrúcnu atmosféru.“

„Niečo ako si robila ty, keď som bol chorý?“

„Áno. Ale neboj sa. Túto noc som v poriadku.“ Počkala ešte niekoľko sekúnd a zopakovala. „Som v poriadku.“

Po tomto som sa cítil oveľa lepšie. Zostal som zamyslený a premýšľal, čo robiť ďalej.

Elyani radšej zmenila tému. „Čo si myslíš o odpovedi o veľkom bojovníkovi?“

Pokrčil som plecami, „Ja neviem! Pozri sa na mňa! Som celý vychudnutý, vždy som neznášal beh a naučiť sa plávať mi trvalo trikrát dlhšie ako ostatným deťom v škole. Spomínam si, že keď som mal šestnásť, lapal som po dychu potom, ako som vybehol hore a dolu po schodoch. Môj učiteľ telesnej výchovy hodil dlhý pohľad na moje telo, a potom povedal, že ak chcem získať manželku, mal by som na súťaži v Šeringe vydať zo seba to úplne najlepšie.“

Elyani sa zachichotala.

„Ten muž mnou tak pohŕdal, že odvtedy už so mnou nikdy neprehovoril,“ vzdychol som si. „Neviem si predstaviť sám seba, že by som mal niečo dočinenia s veľkými bojovníkmi. Možnože bol za slovami symbolický význam.“

„Možno.“

„Počúvaj,“ povedal som, „bol som fascinovaný tým, ako vyzerali tvoje oči, keď si prijímala proroctvo. Bolo to... úžasné! Je umenie proroctva jedným z chránených tajomstiev tvojho rádu alebo sa ťa na to môžem opýtať?“

„Obe!“ odpovedala. Oblaky zhustli a už som nedokázal vidieť jej tvár, ale vedel som presne, že sa usmieva. „Ale inokedy!“ povedala. „Je to dlhé rozprávanie. Chcem, aby si bol na svoje zasvätenie plne odpočinutý. Dala som Majstrovi Džervinovi slovo, že ťa udržím vo forme a svoje slovo mienim dodržať.“

„Takže ma zajtra na obed neotráviš? Aká škoda!“

Zostala ticho.

„Vieš, vďaka všetkým tvojim magickým nápojom a starostlivosti, sa mi v posledných týždňoch vyvinuli nadprirodzené schopnosti.“

Nedokázala, aby jej hlas znel veselo. „Naozaj! A aké?“

„Dokážem prečítať myseľ kňažiek Bieleho Orla. Hlavne jednej z nich.“

„A čo čítaš, Ó, Majster Hromu, Ambasádor Pána Melchisedeka?“

Nikdy som ten výraz nepočul, „Čo je to Ambasádor Pána Melchisedeka?“

„Je to jeden z titulov Majstrov Hromu, je používaný vtedy, keď idú navštíviť obyvateľov sfér diaľav. Tak čo, Ambasádor, čo čítaš?“

Musel som hľadať slová. „Toto je posledná noc, však? Hneď ako ma Džervin zasvätí, pošle ma do svätyne Draka.“

„Áno,“ odvetila neochotne.

„Nebude to bezpečná cesta, však?“

Neodpovedala.

„Elyani, viem, že si sa nato Bieleho Orla pýtala. Čo ti povedal? Mohol by som tam kľudne zomrieť, však?“ Musel som z nej odpoveď vypáčiť, „ Potrebujem to vedieť, Elyani, prosím! Aké sú moje šance?“

„Päťdesiat na päťdesiat. Toto povedal Biely Orol: ' Rovnako pre áno ako pre nie – ako purpurové kvety stromu alohim po prvej jarnej búrke: polovica zostane na konároch, polovica spadne na zem.'

Strávili sme dlhý čas počúvaním dažďových kvapiek, ktoré dopadali na nádvorie.

„Elyani, ďakujem ti. Ďakujem ti za to, čo si pre mňa urobila. Teraz viem už naisto, že to, čo som nedávno získal, nepochádza z návštevy Podsvetia. Pochádza to zo spôsobu, akým si sa o mňa starala. Byť z teba chorý bolo tým najúžasnejším obdobím môjho života.“

Keď som si uvedomil, čo som práve povedal, snažil som sa pohotovo opraviť svoje slová, „Chcem povedať, byť chorý v tvojej spoločnosti...“

„To je ono, Zar-ka,“ doberala si ma slečna Bieleho Orla. „To je všetko, čo musíš urobiť, keď stretneš Draka! Len mu povedz jeden zo svojich vtipov a v zemetrasení smiechu, ktorý bude nasledovať, nebudeš mať žiadny problém utiecť!“

Čeliť Drakovi! Takže toto bolo to, čo odo mňa chcel Džervin? Nečudo, že Orol predpovedal moju smrť rovnako pravdepodobnú ako to, že prežijem. Rozmýšľal som, či Orol nebol prehnane optimistický, aby upokojil Elyani. „Vieš si predstaviť hnedé kura ako som ja, ako jazdí na drakovi?“

„Áno, pravdaže viem.“ Znelo to, akoby tomu naozaj verila.

„Keby si tak mohla ísť so mnou. Ako prežijem bez tvojich bielych nápojov?“

„Predtým, ako ťa Džervin priviedol ku mne, si bez nich žil niekoľko rokov, nie?“

„Práveže nie! Nemáš predstavu, aký som bol zmrazený a mŕtvy, kým si ma nepriviedla z Podsvetia.“

Toto bolo druhýkrát, keď kvôli mne plakala. Nevidel som jej tvár, ale cítil som to. Veľké slzy smútku, bez hanby vyronené pod rúškom noci. Ale ako mladého idiota v Zákone, jej smútok ma urobil tichým a plachým, práve vtedy, keď najviac chcela, aby som k nej prehovoril.

Po chvíli sa postavila a podišla k ľavej stene nádvoria. „Pôjdeš si so mnou sadnúť pod môj obľúbený vavrín?“ spýtala sa.

Tápajúc v tme, nasledoval som jej hlas. Zľahka som sa dotkol jej vlasov, aby som vedel, kde si mám sadnúť.

„Tento strom je pre mňa vzácny. Zasadila ho moja matka,“ zdôverila sa.

Pohladil som rukou jeho listy. Nemohla to vidieť, ale cítila to.

„Ja ti chcem tiež poďakovať,“ povedala.

„Mne?“ To znelo vážne nezaslúžene. „Ale začo?“

„Za veci, ktoré si mi dal za posledné týždne.“

Nemal som ani tušenia, čo tým myslela. Ani tušenia.

Alebo som možno aj vedel, čo myslela. Ale nevedel som, čo nato povedať. Tak som zostal ticho, ako keby som nevedel.

Pochopila a tiež mlčala.

A bola tam plnosť.

Oveľa neskôr v noci sa ma spýtala, či si chcem oddýchnuť. Povedal som nie, ale nástojila, pretože dala svoje slovo Džervinovi a poslala ma spať.

5.38 Študent v Hrome

Bolo tak skoro ráno, že všetky chodby svätyne boli ešte prázdne. Ako som sa chystal zaklopať na Džervinove dvere, naladil som sa na čistú fontánu a modlil sa k Matke Svetla, aby mi nedovolila počas obradu odpadnúť.

Zavolal na mňa hlas, ktorý mi bol povedomý, „Zar?“

Obrátil som sa. Bol to Lermon.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Hnedého Rúcha!“ zatlieskal rukami a zasmial sa od radosti.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Lermon Hnedého Rúcha! Prešiel si kvôli mne celú cestu až z Lazéry?“

„Pravdaže! Takúto chvíľu by som si predsa nenechal ujsť!“

Otvorili sa dvere a k môjmu veľkému prekvapeniu to nebol Džervin, kto stál na prahu.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Melchard Hnedého Rúcha!“ zvolal Lermon s entuziazmom. Melchard zareagoval radostným hlasom a dvaja muži sa objali.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Pán Melchard, Vysoký Kňaz Eisraimu a Veľmajster Zákona...“ začal som hovoriť.

„Nie! Nie! Nie! Nie! Nie!“ prerušil ma širokoplecí muž. „Dnes ráno som Melchard Hnedého Rúcha!“ S úsmevom, z ktorého žiarila vrúcnosť Orla, ma chytil za rameno a vošiel so mnou dovnútra.

Svetlo v akvamarínovej komnate bolo najjasnejšie, aké som kedy videl.

„Pochválený buď Veľký Apolón, Džervin, Veľmajster Hromu! Všetka sláva učiteľovi!“ spojil Lermon ruky v modlitebnom geste a úctivo sklonil hlavu. Takto som sa dozvedel, že Džervin je veľmajstrom Hnedého Rúcha.

„Všetka sláva učiteľovi!“ odpovedal Džervin a niekoľko sekúnd mal zatvorené oči. Potom sa dvaja muži radostne zasmiali a navzájom sa objali.

Majster Esrevin, ktorý pricestoval z Lazéry s Lermonom, vstúpil do miestnosti. Pozdravil sa rovnako, s rukami spojenými pred srdcom, „ Pochválený buď Veľký Apolón, Džervin, Veľmajster Hromu!“

Melchard, ktorý videl, že neviem, čo mám povedať, ma vyzval, aby som pozdravil Džervina rovnakým spôsobom. A všetci ma privítali a objali, akoby som bol ich brat.

Keď boli všetky vzájomné pozdravy vymenené, posadali sme si do kruhu. Džervin sedel predo mnou.

Zahľadel sa mi priamo do očí a vážnym hlasom vyhlásil, „Zar, tretí a poslednýkrát sa ťa pýtam, staneš sa mojím študentom v Hrome? Kým odpovieš, dobre si to zváž. Ak prijmeš, budeš zviazaný s novým osudom a líniou Hromu. Nie je to ľahká cesta. Viacerí pred tebou zlyhali a spadli tak hlboko do priepasti, že prejdú eóny, kým opäť uvidia Svetlo.“

Zamrazilo ma. Majster Džervin, ako som zistil za posledné mesiace, nikdy nevyslovoval varovné slová naľahko.

„Áno.“

„Prečo chceš prijať moje pozvanie?“ opýtal sa Džervin. „Hovor zo srdca.“

Prekvapene som sa zamračil. Toto nebol bežný novický obrad, kde kandidáti vedeli svoje časti naspamäť už mesiace vopred, a kde boli zákonne varovaní pred všetkými prekvapeniami, ktoré ich očakávali, aby boli pripravení podať zákonne uspokojivé odpovede.

V pulzujúcej duchovnej atmosfére vytvorenej týmto zhromaždením Hromu bolo ľahké načúvať vedeniu čistej fontány. „Keby som teraz odišiel, môj život by stratil všetok zmysel,“ povedal som. „Teraz, keď ste mi dali záblesk toho, aké môže byť prebudenie, ako spiaci už nikdy nenájdem mier.“

„Uvedomuješ si, že pri tomto hľadaní budeš musieť priniesť veľké obete a prísť o mnoho vecí, ktoré sú ti drahé?“

To bolo ľahké si uvedomiť, lebo sa to už dialo. V priebehu hodín, budem musieť opustiť svätyňu a Elyani, a vydať sa v ústrety desivému cieľu.

„Áno.“

Džervin sa obrátil k Esrevinovi a ten povedal, „Áno.“ Potom sa obrátil k Melchardovi, ktorý rovnako povedal, „Áno.“ A Lermon, keď na neho prišiel rad, prisvedčil, „Áno.“

Džervin na mňa uprel svoje plamenné sivozelené oči a energia v miestnosti sa stala ešte prenikavejšou. Na jeho tvári sa objavovali tváre mužov, ktorí sa na mňa vážne pozerali a hovorili, „Áno.“

„To sú Majstri Hromu, ktorí prebývajú v Poliach Pokoja a iných vznešených sférach,“ poznamenal Džervin.

Keď sa opäť objavila jeho tvár, ledva som bol vo svojom tele. Vysoko nad mojou hlavou prebiehala explózia. Ale bolo to také vzdialené môjmu normálnemu vedomiu, že mi to uniklo.

Cez očný kontakt, skalopevný Džervin projektoval moje vedomie do týchto vysokých a záhadných energií a vyhlásil, „Dnes a v prítomnosti mojich bratov, ťa ja, Džervin, Veľmajster Hromu, prijímam ako svojho študenta a pozývam ťa spoznávať tajomstvá mojej línie.“

Džervin do mňa niekoľko minút vlieval energie. Cítil som sa, akoby bol nad mojou hlavou zapálený ohromný oheň.

Potom sa usmial a v sekunde som bol naspäť v miestnosti.

Esrevin, Melchard a Lermon od radosti tlieskali rukami.

„Veľmi dobre, synak, veľmi dobre!“ gratuloval mi Esrevin.

To bol koniec? Bol som prekvapený a sotva som dokázal uveriť, aké ľahké bolo neodpadnúť.

„Zar je zvyknutý na zdĺhavé ceremónie,“ povedal Lermon Esrevinovi. „Takmer päť rokov tréningu v Lososovom Rúchu z neho urobilo výborného ritualistu.“

„Zar, zabudli sme ti povedať, že toto nie je žiadna ceremónia!“ zasmial sa Melchard. „V našej línii existuje iba jediné zasvätenie, ktorým sa staneš Majstrom Hromu. Mocný rituál.“

„Oveľa mocnejší ako čokoľvek, čo by si kedy mohol vidieť, aj keby si sa stal najvyšším zasvätencom Lososového Rúcha,“ dodal Džervin vecným tónom.

„Nebudeš sklamaný, Zar!“ potvrdil Lermon.

Spoza oltáru za ním vybral Džervin košík ovocia, najmä hrušky Zákona. Žiarivé odtiene v aure ovocia ukazovali, že boli obetované v ohňovom rituále. Jednu hrušku dal mne, po jednej každému z ostatných a jednu si zobral pre seba. „Ale kým ťa budeme môcť pozdvihnúť na túto povznesenú úroveň, potrebujeme, aby si sa stal silnejším, Zar.“ Obrátil sa k Melchardovi a dodal, „Biely Orol na ňom za posledné týždne veľa pracoval.“

„Elyani mi o tom rozprávala!“ Melchard sa láskavo usmial, hryzúc do svojej šťavnatej hrušky Zákona.

Takže Elyani sa poznala s vysokým kňazom Eisraimu a podávala mu o mne správy! Zrazu som uvažoval, či si mám robiť starosti. Ona a ja sme v posledných týždňoch prediskutovali toľko tém!

Melchard potriasol hlavou, akoby dokázal čítať moje myšlienky a chcel ma upokojiť – vďaka čomu som sa, samozrejme, cítil ešte trápnejšie.

„Je niečo, čo sa nás chceš spýtať predtým, ako odídeš do svätyne Vulkána?“ opýtal sa Džervin.

„Áno,“ povedal som, hľadiac na hrušku a spomínajúc na Elyani. „Nepovedali ste mi, čo odo mňa chcete, aby som v tej svätyni dosiahol.“

„Zar, Majstri Hromu pracujú na veľkej úlohe, tajnej operácii s ďalekosiahlymi dôsledkami, ktorú vediem už takmer tridsaťpäť rokov, s pomocou Esrevina a Melcharda, a nedávno aj nášho dobrého Lermona.“

V posledných týždňoch, jednou z vecí, ktorú na mňa Elyani preniesla, bola jej láska k tajomstvám. Toto znelo ako jedno veľmi významné. Zahryzol som do hrušky Zákona a počúval s ešte väčším záujmom.

„Ako som ti povedal už predtým, chcel by som, aby si nám pomohol pri tejto veľkej úlohe.“

„Úlohe, ktorá je taká tajná,“ dodal Esrevin s duchaplným úsmevom, lebo si všimol, ako mi svietia oči.

Všetci sme sa zasmiali.

„Ale skôr, ako nám budeš môcť pomôcť,“ pokračoval Džervin, „potrebujeme, aby si sa stal plne prebudeným, pravdaže, ale tiež viac... mm...“ Džervin hľadal príslušné slovo.

Bolo to preto, že nechcel zraniť moje city?

„Nebezpečný,“ povedal nakoniec, „to je to slovo. Potrebujeme, aby si sa stal nebezpečným!“

Sladký Pán Melchisedek , ak bola nejaká vlastnosť, ktorú som nemal, tak to bola nebezpečnosť!

„Musíš sa stať mocným mužom, ak nám máš pomôcť naplniť proroctvo. Vo svätyni, do ktorej ťa posielam, budú príležitosti, kedy budeš môcť získať veľkú silu. Nepremeškaj svoju šancu!“

Zo svojej najhlbšej hĺbky som si vypočul to varovanie.

Začínal som rozumieť cene príležitosti.

~ Tak končí kniha Mystérií Eisraimu ~

________________