Samuel Sagan: Navždy Láska, Biely Orol (Atlantské Tajomstvá II)

Tým, ktorí nevedia počúvať...

Devätnásťročná Teyani prehľadávala to, čo voľakedy bývalo svätyňou Karlingy, teraz už len plasovou suťou. Nachádzala ďalšie a ďalšie zmrzačené telá svojich priateľov. Vzlykajúc a kašľajúc, rukou si utrela tvár a zašpinila tak mliečnu belosť svojej pokožky sadzami z tlejúcich ohňov.

Nakoniec objavila muža, ktorého hľadala. Jeho skrútené telo ležalo v ruinách, jeho oči doširoka otvorené, jeho líca pokryté zrazenou krvou, jeho hlava napoly rozdrvená neroztaveným plasovým blokom.
Klesla na kolená a chytila ho za ruku. „Nie!“

Bolo chladno.
„Ledno... Ledno! Čo budem bez teba robiť?“ Dotýkajúc sa plodu vo svojom vystupujúcom bruchu, Teyani plakala, „Naše bábätko... čo bude s naším bábätkom?“
Obrátila hlavu a pomaly nasávala scenériu spustošenia.
Všetko bolo stratené.
Nezostalo nič, za čo by sa dalo bojovať, nič, v čo by mohla dúfať.
Jej svet bol mŕtvy.
Zostával už len jeden smer – úplné odovzdanie sa Božskému.
Toto uvedomenie znieslo na jej tvár nové svetlo. Šepot vetra zanikol. Farby sa zmenili. Svet potemnel. Na pozadí tmy sa objavilo jasné svetlo.
S dôstojnosťou vysokého zasvätenca, Teyani sa postavila.
Cez tmu viditeľnú vnímala prítomnosť jednej zo svojich priateliek. Pomedzi ruiny si našla cestu ku schodišťu. Viedla k tomu, čo bývalo kryptou, teraz už len chaosom zvalených stien, hranatých kusov plasu a prachu.

„Adya! Počuješ ma?“ zavolala.
„Teyani?“ odpovedal neistý hlas.
Teyani si prekliesnila cestu dole schodmi. Strop krypty bol tesne pred zrútením. Hmlistá šeď zimy prenikala na miesto, ktoré bývalo kaplnkou Bieleho Orla.

„Myslím, že mám zlomené obe nohy, Teyani.“
Obrovský kus plasu spadol mladej žene na nohy a uväznil ju pod svojou váhou. Bola posiata modrinami, jej biele šaty roztrhané na franforce. Teyani k nej podišla a pohladila jej kučeravé hnedé vlasy.
„Videla si ostatných? Nikoho necítim,“ Adyin hlas bol slabý.
„Všetci sú mŕtvi,“ povedala Teyani.
„Čierne Rúcha ich všetkých zabili?“ Adyin hlas sa zadrhol. „Ledno?“
Teyani mlčala.
„A naše sestry Bieleho Orla, videla si ich?“
„Všetky sú mŕtve,“ zopakovala Teyani.
Adya začala plakať, čím sa jej do nôh vrátila bolesť. Roztriasla sa.
Teyanin hlas bol pokojný. „Pokoj, moja priateľka v Zákone! Stiahni sa zase naspäť.“
Adya sa stiahla, zľahka vysunúc svoje vedomie z fyzického tela, čím sa odpojila od bolesti nôh a nepohodlia nepríjemnej polohy. Triaška ustala.
Teyani hľadela na mohutný kus plasu, pod ktorým bola Adya uväznená. Spadol zo stropu. Bol to úlomok stĺpovitého tvaru, viac ako dvadsať zákonných stôp dlhý. Už nežiaril, ale stále bol pevný ako skala. Ani štyria silní muži by ho nedokázali zodvihnúť.
Teyani stála veľmi vzpriamene, pohltená Veľkým Svetlom Orla.
Cez Adyinu myseľ prebehol verš Zákona: Tým, ktorí nevedia počúvať, Pán Melchisedek nemôže pomôcť!
Keby len...
Potriasla hlavou. „Kde si sa skrývala?“
„V krypte Apolóna. Čierne Rúcha ju neobjavili,“ povedala Teyani.
„Ako sa má tvoje bábätko?“ spýtala sa Adya.
Teyanine oči vyžarovali pokoj. „Na tom nezáleží, Adya. Ideme preč.“
Adya nadvihla hlavu a poobzerala sa okolo seba, „Čo iné môžeme robiť!“

Ľahla si naspäť na kopu plasových úlomkov a zatvorila oči. V záblesku si spomenula na proroctvo, ktoré jej predpovedal Ledno: tesne pred svojimi dvadsiatymištvrtými narodeninami mala stretnúť lásku. Muža z východu, muža s výnimočnými silami. Mal ju zobrať so sebou. Mala mu dať dieťa, ktoré bude pýchou Bieleho Orla a bude žiariť jeho slávu vysoko do nebies.
Ako mohla myslieť na takéto veci, keď jej Biele sestry ležali mŕtve uprostred skazy?
Nemohla sa ubrániť ľútosti, „Taká smola! Taká nezákonná smola! Iba tri mesiace od mojich dvadsiatychštvrtých narodenín.“

„Adya, si pripravená?“ zavolala Teyani, akoby už zo Svetla.
Adya si zložila ruky na hrudi. „Som pripravená, Teyani!“
Ženy spoločne spievali hymnu odchádzajúcich duší.
„Nech si ma Biely Orol zoberie!“ povedala Adya.
Teyani si položila ruky na brucho a zašepkala, „Nech si nás Biely Orol zoberie!“

O titule