Website Name

Samuel Sagan: Návrat Lietajúceho Draka (Atlantské Tajomstvá IV)

Obor, ktorého čas nadišiel

„Je to veľký úspech,“ zvolal Samoan, keď došiel Bobros. „Pozri na ten dav!“

Na trhovisku sa zišlo najmenej tisícpäťsto obrov, medzi nimi ani jedna obryňa. Každú minútu prichádzali desiatky ďalších.

„Strážcovia sú s nami!“ spokojne sa uškrnul Bobros a zamával davu, ktorý na neho čakal.
Zhromaždenie obrov mu nepripravilo nič menšie ako ovácie.

Bobros Hrozný, ako ho často zvykli volať, im poskytol chvíľu pre vyjadrenie ich radostného entuziazmu. Potom pozdvihol ruky, aby ich umlčal. Prišlo toľko ľudí, že tí, ktorí stáli vzadu, ho nemohli vidieť a hlučne protestovali.

Traja Bobrosovi muži preto išli zo skladišťa jedného priaznivca zobrať obrovský sud, tri metre vysoký. Za hlasného povzbudzovania ho prikotúľali, a keď bol sud vztýčený, dav bol vo vytržení. Vyzdvihnutý svojimi mužmi, Bobros sa postavil na vrch suda. Obri mu vzdali druhú vlnu ovácií.

Napriek tomu, že mal len dvadsaťštyri rokov, Bobros, syn Bobrosa, vedel, ako očariť dav. Bol to ohromný obor, viac ako o polovicu vyšší od normálneho muža (alebo 'trpaslíka', ako obri zvykli volať tých, ktorí nepatrili medzi Nefilim), hora svalov s obrovskými chlpatými rukami, ešte väčšími nohami a mimoriadne ostrými čiernymi očami, ktoré žiarili ako blesky prichádzajúce priamo z nebies Strážcov. Z jeho očí sa dalo vyčítať, že ovládol niektoré z najnebezpečnejších síl nekromancerov svojej línie. Bobrosovci boli čiernymi mágmi generáciu za generáciou, už od čias pradávnych dní Harmaga Nekromancera, syna Azazela Strážcu a otca prvého Bobrosa.

„Priatelia,“ začal svojim hrmotným hlasom, ktorý všetci bez problémov počuli, dokonca aj tí, čo stáli v zadných radoch, „prišiel som dnes, aby som vám pripomenul slávu našich predkov, neporaziteľných Strážcov!“

Dav na meno ohnivých anjelov zareagoval záplavou aplauzu. Bobros nadšene vykrikoval spolu s nimi, až kým ich opäť neumlčal pozdvihnutím rúk.

„Príliš mnoho ľudí,“ pokračoval, „...príliš mnoho ľudí v tomto kráľovstve zvykne zabúdať nato, ako vyzerala Zem predtým, ako naši predkovia, Strážcovia, vedení Azazelom a Šemyazom, zostúpili na Mount Hermon. Kráľovstvo, ak ho môžete nazývať kráľovstvom, bolo kráľovstvom trpaslíkov – nehanebných, bezcenných, hlúpych blobov, ktorí sa sotva dokázali obliecť a nakŕmiť. Svoje dni trávili povaľovaním sa, sotva sa medzi sebou rozprávali. Nikdy nič neobjavili. Nikdy nič nevynašli. Okrem svojich chatrčí a stromových domov, nikdy nič nepostavili. A v posteli boli takí beznádejní, až sa čudujete, ako ich druh vôbec dokázal prežiť!“ Bobros pozdvihol päsť s malíčkom napoly vztýčeným. A vrhol na nich posmešne ľútostivý pohľad.

Ako dobre vedel, obri milovali tento druh rétoriky. Tlieskali rukami, revali ako divé zvery, skákali hore-dole až sa zem otriasala.
„Rasa trápnych, mizerných, bezcenných, opovrhnutiahodných, odporných blobov! Sotva lepších od zvierat. V skutku nehodných byť nazývaní ľudskými bytosťami! Či áno?“
„Nie! Nie! Nie! Nie!...“ vrieskali obri jediným titanským hlasom.
„Úplne bezcenní! Až nakoniec zostúpili Strážcovia.“ Bobros sa odmlčal, aby dal priechod ich nadšenému revu.
„Oženili sa s dcérami akože-ľudí a požehnali kráľovstvo svojimi nefilimskými deťmi. To bol skutočný začiatok. Bola stvorená nová rasa! Zrodili sa prví ozajstní ľudia!“ Bobros zvýšil hlas, „A boli impozantní! Boli nezastaviteľní! Ako vy! Ako ja! Ako my!“

Zhromaždenie obrov demonštrovalo svoj súhlas zdvihnutými päsťami a dupaním.

„Môžete mi prezradiť jednu dobrú vec v tomto kráľovstve, ktorá nepochádza od Nefilim? Bez nás by v kráľovstve neexistoval ani jeden nástroj. Bez nás by v kráľovstve nebol ani jeden mäkký kameň. Bez nás by v kráľovstve nebolo ani jedno poriadne energetické pole. Čo urobili trpaslíci so svojimi poľami? Postavili kaplnky, kde môžu sedieť a bozkávať anjelom zadky, nič viac! Inak, niet sa čo čudovať, pri tých sračkách, ktoré jedli – a stále jedia, mimochodom. Horšie ako sračky. Sračky majú aspoň chuť.“

Obri sa smiali, bučali opovrhnutím a pľuvali na zem.

„Trpaslíci, škoda hovoriť, sa veľmi nezmenili. Ale zvyknú zabúdať na jednu vec: My sme na Zem priniesli civilizáciu! My sme urobili kráľovstvo tým, čím je!“ Bobros sa na niekoľko sekúnd odmlčal, uvažujúc, či prišiel čas, aby navrhol, že iba obor je hodný zastávať funkciu Kráľa Atlantídy. Ale keďže to sa v podstate rovnalo vyhláseniu vojny zvyšku kráľovstva, rozhodol sa počkať na vhodnejšiu príležitosť.

Pokračoval, „Ako viete, v posledných rokoch nastali v energetických poliach veľké poruchy. Pravda je, že tieto zmeny začali pred mnohými rokmi. Ako dieťa si pamätám na Bobrosa, môjho otca, ako sa sťažoval, že niektoré z jeho rituálov sú narúšané novými zmenami v poliach, zmenami, s akými sa nekromanceri mojej línie nikdy predtým nestretli. Ale tieto zmeny zostali mierne. Až v posledných mesiacoch sa nám všetkým zjavne ukázalo, že pred nami stoja veľké hrozby. Sú to mimoriadne vážne záležitosti. Uvedomujete si, čo sa stane, ak sa veciam ponechá voľný priechod? Nezrútia sa len polia, ktoré vás vo vani udržiavajú v teple. Neprídete len o polia, ktoré chránia vaše potraviny, aby nezhnili. My, obri Nefilim, pomocou polí spájame naše vedomie so Strážcami. My, obri Nefilim, cez polia čerpáme od Strážcov naše sily. Ak sa sieť polí zrúti, prídeme o všetko. O všetko!“

Bobros zostal niekoľko sekúnd ticho, sledujúc vlnu úzkosti, ktorá prebiehala davom. Zovrel pravú päsť, udrel ňou do dlane svojej ľavej ruky a pokračoval nahnevaným hlasom, „Tu prichádzame k úplnej absurdnosti. My sme boli prvými ľuďmi v kráľovstve, ktorí pracovali s poľami. My sme naučili ostatných zhotovovať mäkké kamene na ovládanie síl polí. My sme vyvinuli najmocnejšie a najprepracovanejšie polia v celom kráľovstve. Ale keď celej sieti polí hrozí záhuba, čo robíme? Nič! Vôbec nič! Len sedíme a čakáme na katastrofu, akoby sa jej nedalo zabrániť. Je toto v súlade s našim nefilimským duchom? Takto sa správajú synovia Strážcov?“
„Nie!“ zareagovali obri a strúhali znechutené grimasy.
„Uvedomujete si, že trpaslíci po celom kráľovstve babrú do polí a vytvárajú tak svojou neschopnosťou hrozný zmätok? Uvedomujete si, že naše polia sú postihované scestnými zásahmi, ktoré trpaslíci každý deň spôsobujú? Uvedomujete si, že sme to my, kto platí vysokú daň za ich chyby? Pravda je, že trpaslíkom v prvom rade nikdy nemalo byť dovolené hrať sa s poľami. Sú totiž príliš hlúpi!“
„Zabijeme ich všetkých?“ zakričal jeden z jeho fanúšikov.
„Nakoniec, prečo nie?“ rozrehotal sa Bobros a obri sa smiali spolu s ním.
„Čo máme robiť, Bobros?“ opýtal sa obor.
„Áno, Bobros. Povedz nám, čo máme robiť!“ zahučal dav.
Bobros pozdvihol ruky, aby nastolil ticho a vyhlásil, „Musíme získať kontrolu nad poľami. Plnú kontrolu. Absolútnu kontrolu. A to hneď teraz! Nech Najvyšší Veliteľ Bexton pošle Kráľovi Atlantídy správu s požiadavkou, aby superintendanti polí po celom kráľovstve boli nahradení našimi mužmi.“
„Ale to by znamenalo získanie plnej kontroly nad všetkými svätyňami kráľovstva!“ zvolal starý obor. Čistá pravda – ten, kto by ovládol sieť polí, by sa stal novým Kráľom Atlantídy.
„Ja s tým problém nemám, starký, a ty?“ Bobrosove oči sa rozsvietili desivou nekromancerskou žiarou. Stál na svojom sude veľmi vzpriamene a spokojne nasával povznesenú náladu obrov.
Súdiac, že nastal čas uzavrieť svoju reč, pozdvihol ruky, a čerpajúc zo síl, ktoré prijal od svojho otca, Hlasom projektoval na dav. „Budeme tu len stáť s otvorenými ústami ako bezmocný dobytok, ktorý čaká na porážku?“
„Nie! Nie!...“ rozohňoval sa dav.
„Vyplytváme dary, ktoré sme prijali od Strážcov, namiesto toho, aby sme sa sami seba zastali?“ zdvihol zúrivú päsť.
Rastúci hnev davu, „Nie! Nie!...“
„Chcem, aby ste povstali a stali sa veľkými! Nech sú na vás vaši predkovia pyšní!“ Bobros premenil svoj Hlas na obrovský plameň, „Chcem, aby ste svetu ukázali, čoho sú schopní plnokrvní Nefilim! Chcem, aby ste ma sprevádzali do domu Lorda Vrolona, Superintendanta Polí z poverenia jeho Najvyššieho Veličenstva Kráľa Atlantídy, a predali mu jasnú správu. Chcem, aby ste so mnou kráčali k palácu Najvyššieho Veliteľa Bextona a žiadali, aby bola Kráľovi Atlantídy zaslaná správa – nech sú nám polia, ktoré nás naši slávni predkovia učili používať, navrátené!“
„Áno! Áno!...“
„A nech je znovunastolená zvrchovanosť Nefilim! Buďme slávni a víťazní. Sláva! Sláva! Sláva Strážcom a ich synom!“

Z davu vzišla mocná vlna jasotu. Obri si navzájom nadšene blahoželali a Bobrosa triumfálne niesli hlavnou uličkou trhoviska. Ale ako postupovali, ich aplauz sa postupne menil na zúrivé výkriky, k nebu dvíhali výhražné päste. Skákali hore-dole a hrozivo dupali. Niektorí začali triasť stánkami trhoviska a rozbíjať džbány, zatiaľ čo ostatní si zohnali veľké drevené palice a rôzne iné náčinie, ktoré sa dalo použiť ako obušky a zbrane. Mnohí sa po zbraniach obzerať nemuseli, pretože na stretnutie už prišli vyzbrojení obuškami. V priebehu minúty sa obri zmenili na divoké, revúce beštie, ktoré sa zo všetkých smerov vrhajú na plasové steny trhu s rybami.

Melisa, ktorá obrazy sledovala so znechuteným výrazom na tvári, zatvorila oči. „Och, nie! Nie, už zase!“
„Mám víziu zastaviť?“ spýtal sa Pralaya.
Melisa opäť otvorila oči. „Nie, radšej to chcem vidieť. Myslíš, že by sme mali varovať Bextona?“
„Nie, nie,“ odvetil Pralaya potichu. „Na stretnutí boli niektorí z jeho mužov.“